Jubilant Peter Breiner o Obrázcích z výstavy

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Tak to musela byť nejaký iná recenzia BBC. Relácia, ktorú som spomínal, nehodnotila nejako špeciálne Veľkú bránu Kyjevskú. Ale samozrejme ma rovnako teší aj tento ich pohľad.

Veľká brána Kyjevská Viktora Hartmanna (zdroj gennarovespoli.it)

Vy ste na Novom Zélande mali k dispozícii až sto štvorčlenný orchester, je to tak?

Áno, len sláčiková sekcia mala šesťdesiat hráčov. Okrem toho pikola, tri flauty, altová flauta, štyri hoboje, anglický roh, štyri klarinety, basový klarinet, štyri fagoty, kontrabas, štyri lesné rohy, štyri trúbky, štyri trombóny, tuba, tympany, klavír, harfa, čelesta a šesť hráčov na perkusie. To už je zostava, ktorá vytvorí pomerne mohutný zvuk.

Teraz so Slovenskou filharmóniou ste mali rovnako veľkú zostavu?

Myslím, že ich bolo takmer toľko, možno sláčiky boli o niečo menšie, ale dychov a bicích muselo byť presne toľko, koľko je napísaných v partitúre. Viem, že mali šestnásť výpomocí, takže ich bolo zrejme takmer toľko ako na nahrávke.

Ale tá verzia, ktorú ste prezentovali vo filharmónii, bola trochu iná, napríklad mohutné a veľkolepé vygradovanie záveru prezentované v Redute na nahrávke vôbec nie je.

Tak to sa stáva pri každom živom prevedení, že do neho vstupuje aj momentálna inšpirácia, zakaždým bude iné. Nepovedal by som, že to bola iná verzia, skôr iné cítienie v danom momente počas interpretácie. A taktiež si treba uvedomiť, že som teraz hral s iným orchestrom a o mnoho rokov neskôr než na Novom Zélande.

Existuje aj nahrávka Obrázkov, na ktorej je každý jeden obrázok stvárnený v aranžmáne pochádzajúcom vždy od iného autora. Vaša verzia sa však medzi nimi nenachádza. Prečo?

Naxos vydal nahrávku, na ktorej dali dokopy niekoľko aranžmánov od rôznych autorov. Obrázkov je síce len desať, ale aranžmánov je tam určite viac, lebo aj Promenáda (poznámka autora: spojovacia časť medzi obrázkami) je predsa každý raz iná. Moja verzia tam nie je, pretože Naxos si predsa nebude torpédovať vlastnú novú nahrávku. To je vec marketingu. Kúpite si CD s pätnástimi staršími aranžmánmi a na ňom sa dočítate, že vydavateľstvo vydalo aj úplne novú šestnástu verziu, ktorú keď chcete, tak si ju môžete zakúpiť. Nuž je predsa jasné, že ju nepoužijú na tom istom CD, ktoré už zakúpené máte.

Nahrávanie Obrázkov z výstavy (foto Sasha Santiago)

Vaša nahrávka Obrázkov však existuje len vo virtuálnej digitálnej podobe, dá sa teda zakúpiť a stiahnuť v počítači, neexistuje však vôbec fyzicky ako CD. To je pomerne zaujímavý experiment.

Teraz už existuje aj ako CD, ale pôvodne bola naozaj len v digitálnom vydaní. Svet dnes výrazne preferuje digitálne záznamy, predaj CD stále viac upadá a kamenné obchody s cédečkami postupne bankrotujú. Hudobný nosič vo fyzickej podobe tak postupne odchádza do minulosti. Nahrávky existujúce len ako virtuálne digitálne verzie sú naopak na vzostupe a svet sa čoraz viac posúva práve týmto smerom. Ľudia sa chcú k svojmu hudobnému zážitku dostať jediným klikom v počítači, chcú ho mať k dispozícii v tom okamihu, v tej chvíli, keď v počítači na neho natrafia, a nechcú sa už zdržiavať nejakým hľadaním fyzickej nahrávky vo forme CD. Tí, čo vedia ľuďom sprostredkovať okamžitý prístup k hudbe práve v tej danej chvíli, keď ju oni chcú – a nie až o päť minút – a tí, ktorí to vedia urobiť tak, aby k tomu nebol potrebný viac ako jeden klik myšou, tak tí nakoniec vyhrajú. Lebo nikomu sa nechce už ani preklikávať sa niekam na viackrát, aj to už ľudí zdržuje.

Ako prijíma Obrázky z výstavy orchester, ktorý veľakrát v živote hral Ravela, a teraz má hrať Breinera?

Hráči, ktorí mali v Ravelovej verzii vypichnuté veľké sóla, ako napríklad tubista v Bydle, tak tí boli samozrejme sklamaní. Hráči na tubu vo všeobecnosti nemajú veľa možností zahrať si sólo, a Ravel im ho dal. Tubista si teraz prišiel pozrieť materiál dopredu a svoje sólo tam nenašiel, tak bol smutný.

Na druhej strane napríklad bicisti boli spokojní, lebo v tej Ravelovej verzii si zahrajú tak normálne, ale v mojej majú šancu si naozaj dobre „zabúchať“. Na rozdiel od Ravela, ja som neupoužíval žiadne saxofóny, mám tam úplne tradičné, len zväčšené obsadenie.

Nahrávanie Obrázkov z výstavy (foto Sasha Santiago)

Keď ste už spomenuli Bydlo (poznámka autora – obrázok znázorňujúci poľský drevený voz s obrovskými kolesami ťahaný volom), v Musorgského klavírnej verzii rachotiaci voz stojí pri autorovi a postupne sa od neho vzďaľuje, zvuk prechádza do diminuenda. No a Ravel zas znázornil voz, ktorý sa k nemu len postupne približuje, v istom momente prejde okolo neho a až potom sa vzďaluje, čo sa adekvátne odráža v dynamike. Vy vo svojej verzii zobrazujete aký voz?

Ja to mám tak ako Musorgskij, voz sa už od počiatku nachádza pri mne a rachotí v mojej bezprostrednej blízkosti, takže začínam vo forte. Ravel si tu vlastne vyrobil svoju úplne vlastnú verziu a značne tým sťažil život anglickému rohu. Má tam diminuendo a to sa vo výškach na tomto nástroji ťažko hrá. Ja mám presne v tom istom momente crescendo, takže anglický roh nemá problém sa s týmto miestom pekne pohrať a ukázať sa tam. (smeje sa)

Bydlo, ako ho znázornil Vincent van Gogh. Pôvodný obrázok Bydla od Viktora Hartmanna, ktorý slúžil ako predloha Musorgskému, sa nezachoval. (zdroj wikiwand.com)

Ešte sa chvíľu vráťme k mechanizmu samotnej orchestrácie. Šostakovič svojho času popisoval svoj, ktorý používal pri Chovančine. Položil si na klavír Musorgského originál a Korsakovovu verziu. Nepozeral sa do nich, aby ho neovplyvňovali, a vlastnú orchestráciu písal spamäti. Vždy, keď mal hotovú ucelenú časť, pozrel sa, ako to mal v partitúre Musorgskij a ako Korsakov, a porovnal ich verzie so svojou. A ak videl, že niektorý z nich mal lepší nápad, ponechal ten. Menil len to, o čom bol presvedčený, že bude lepšie. Ako povedal, nemá zmysel znovu objavovať Ameriku. Vy ste tiež mali nejaký podobný mechanizmus?

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Mohlo by vás zajímat


Komentáře. Respektujte prosím pravidla diskuze.

Please Login to comment

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

  Subscribe  
Upozornit na