Junge Deutsche Philharmonie na Bratislavských hudebních slavnostech

Silou a nehou

Časť umelcov sa stále pohybuje v skepse, že umenie je držané a určované iba hodnotou meranou peniazmi. Tí druhí sú zase presvedčení o nenahraditeľnosti služby kultivovania spoločnosti, do ktorej vstúpili. Fínska skladateľka Kaija Saariaho prezentuje prienik medzi týmito dvoma názormi. Keby by sa na včerajšom koncerte nachádzala v sále bratislavskej Reduty, potešila by ju nielen prítomnosť množstva mladých ľudí, ale predovšetkým účasť prominentného mládežníckeho orchestra Junge Deutsche Philharmonie založeného mladými hudobníkmi študujúcich na nemeckých hudobných akadémiách. O výchove veľa premýšľa, nakoľko sama vyrastala v rodine bez záujmu o hudbu. Napriek tomu jej vášeň či až posadnutosť dokázala podporiť systém, ktorý úspešne generuje stále nové a nové generácie škandinávskych umelcov.

S dielom fínskej skladateľky žijúcej už niekoľko rokov v Paríži je slovenské publikum dôverne oboznámené najmä vďaka nášmu Melos-Étos, ktorého sa autorka v roku 2013 osobne zúčastnila. Na dvanástom ročníku festivalu Slovenská filharmónia spolu s dvornou sólistkou Camillou Hoitengou uviedla flautový koncert L’aile du songe a svetelnú inštaláciu nazvanú Nox Borealis. V uvedení orchestrálnej skladby Laterna magica, ktoré bolo zároveň predčasným darčekom k jej šesťdesiatym piatym narodeninám (14. október) zohráva tiež dôležitú úlohu svetlo. Už na premiére v roku 2009 interpretovanej Berlínskou filharmóniou sa hovorilo  o magickom prepojení vizuálnych a zvukových podnetov. Ešte zaujímavejší je samotný zrod tohto diela, keď skladateľka vo svojej knižnici natrafila na biografiu režiséra Ingmara Bergmana nazvanú Laterna magica a pri listovaní jej v myšlienkach začali vznikať hudobné asociácie. Očarili ju hlavne pasáže, kde švédsky režisér opisoval prácu so svojím dvorným kameramanom Svenom Nykvistom a jeho zachytenie rozličných svetelných odtieňov. A práve túto synestéziu sprevádzanú meniacim sa svetlom, o ktoré sa v Bratislave postaral svetelný dizajnér Mathias Rieker, priniesla skladateľka vo variáciách hudobných motívov v rôznych tempách a rytmoch.

Koloristický aspekt diela sa pokúšalo vyjadriť aj orchestrálne teleso Junge Deutsche Philharmonie, no v jeho podaní to nebolo také celistvé ako poznáme napríklad z interpretácie BBC Philharmonic. Zahusťovanie zvukov malo síce mierne medzery, ale naštudovanie fínskeho dirigenta Jukka-Pekka Sarasteho kládlo dôraz predovšetkým na prácu s rytmickou štruktúrou, ktorá prepájala inšpirácie z rozličných rytmov, napríklad z flamenca. Stupňujúcu sa dramatickosť ešte zvýrazňovali perkusie, ktoré boli v tento večer mimoriadne výrazné a energické. Zaujímavý bol aj šepot interpretov, inak dôležitý formotvorný činiteľ v tvorbe Kaija Saariaho, symbolizujúci nepokoj ľudskej duše. Ten striedavo prevzala i sekcia šiestich lesných rohov, ktorá oddeľovala zvyšné orchestrálne frázy. Vytiahnuť všetky odtiene z tohto nesmierne komplikovaného diela sa orchestru síce nepodarilo, no napriek tomu tým atmosféra príliš neutrpela a podarilo sa zachovať aj intuíciu, ktorou oplýva dielo jednej zo súčasne najvýraznejších skladateľských osobností.

Po tejto harmónií svetla a zvuku prišiel na rad Koncert pre klavír a orchester č. 3 od Sergeja Prokofieva. Ten vznikal postupne v rámci  viacerých etáp skladateľovho života. Jeho začiatok sa datuje do roku 1917, kedy Prokofiev pôsobil ako koncertný klavirista v zámorí a končí po skladateľovom návrate do Európy v roku 1921. Viaceré časti koncertu vznikali tak, že si Prokofiev vybral témy, ktoré počas desiatich rokov nazhromaždil pre rôzne iné účely a skombinoval ich s novým materiálom. Možno aj preto mu po premiére vytýkali prílišnú nesúvislosť tohto diela. Až neskôr sa na tento koncert začalo pozerať ako na originálne dielo v oblasti formy aj v oblasti spracovania sólistických pasáží s virtuóznym akcentom. Dnes patrí k najvýznamnejším klavírnym koncertom dvadsiateho storočia, ktoré preskúša nielen technickú zdatnosť interpreta, ale i jeho osobnú účasť na lyrickom formovaní.

Americký klavirista Tzimon Barto, sólista tohto večera, je príkladom toho, ako sa dá naplno a efektívne využiť každý jeden deň. Okrem toho, že je profesionálnym klaviristom, koncertuje po svete, píše knihy, učí sa svetové jazyky (ovláda ich päť), ešte k tomu sa venuje aj kulturistike. Dalo by sa povedať, že v plnej miere pestuje princíp antickej kalokagatie. Klavirista, ktorého veľkým vzorom je Vladimir Horowitz, pristupuje k interpretácii ako k originálnemu celku. Jeho romantický štýl mal čo ponúknuť, ako previedol už v prvom klavírnom vstupe v časti Andante – Allegro. Naplno sa preukázal až v spolupráci s orchestrom, v rytmickej hre a v striedaní briskných a lyrických pasáží. Mierne sentimentálne podanie sa ukázalo v druhej časti Tema con variazioni, kde sa ústredná téma rozvíjala v piatich variáciách a potupne gradovala až do poslednej, v ktorej sa Barto naplno a energicky vložil do témy. Oslnil plynulými dynamickými prechodmi, čím zvýraznil ešte viac kontrast medzi tichými a hlučnými pasážami. V tých najhlučnejších ukázal svoju silu, ktorá bola v jeho veľkých a silných rukách divoká až besná. Napriek tomu bol prednes poetický a publikum mohlo obdivovať mnohé krásne Prokofievove melódie v hre nekonvenčného sólistu, ktorý svoju žoviálnu povahu potvrdil aj hodením kytice do publika.