Junge Deutsche Philharmonie na Bratislavských hudebních slavnostech

Silou a nehou

Časť umelcov sa stále pohybuje v skepse, že umenie je držané a určované iba hodnotou meranou peniazmi. Tí druhí sú zase presvedčení o nenahraditeľnosti služby kultivovania spoločnosti, do ktorej vstúpili. Fínska skladateľka Kaija Saariaho prezentuje prienik medzi týmito dvoma názormi. Keby by sa na včerajšom koncerte nachádzala v sále bratislavskej Reduty, potešila by ju nielen prítomnosť množstva mladých ľudí, ale predovšetkým účasť prominentného mládežníckeho orchestra Junge Deutsche Philharmonie založeného mladými hudobníkmi študujúcich na nemeckých hudobných akadémiách. O výchove veľa premýšľa, nakoľko sama vyrastala v rodine bez záujmu o hudbu. Napriek tomu jej vášeň či až posadnutosť dokázala podporiť systém, ktorý úspešne generuje stále nové a nové generácie škandinávskych umelcov.

S dielom fínskej skladateľky žijúcej už niekoľko rokov v Paríži je slovenské publikum dôverne oboznámené najmä vďaka nášmu Melos-Étos, ktorého sa autorka v roku 2013 osobne zúčastnila. Na dvanástom ročníku festivalu Slovenská filharmónia spolu s dvornou sólistkou Camillou Hoitengou uviedla flautový koncert L’aile du songe a svetelnú inštaláciu nazvanú Nox Borealis. V uvedení orchestrálnej skladby Laterna magica, ktoré bolo zároveň predčasným darčekom k jej šesťdesiatym piatym narodeninám (14. október) zohráva tiež dôležitú úlohu svetlo. Už na premiére v roku 2009 interpretovanej Berlínskou filharmóniou sa hovorilo  o magickom prepojení vizuálnych a zvukových podnetov. Ešte zaujímavejší je samotný zrod tohto diela, keď skladateľka vo svojej knižnici natrafila na biografiu režiséra Ingmara Bergmana nazvanú Laterna magica a pri listovaní jej v myšlienkach začali vznikať hudobné asociácie. Očarili ju hlavne pasáže, kde švédsky režisér opisoval prácu so svojím dvorným kameramanom Svenom Nykvistom a jeho zachytenie rozličných svetelných odtieňov. A práve túto synestéziu sprevádzanú meniacim sa svetlom, o ktoré sa v Bratislave postaral svetelný dizajnér Mathias Rieker, priniesla skladateľka vo variáciách hudobných motívov v rôznych tempách a rytmoch.

Koloristický aspekt diela sa pokúšalo vyjadriť aj orchestrálne teleso Junge Deutsche Philharmonie, no v jeho podaní to nebolo také celistvé ako poznáme napríklad z interpretácie BBC Philharmonic. Zahusťovanie zvukov malo síce mierne medzery, ale naštudovanie fínskeho dirigenta Jukka-Pekka Sarasteho kládlo dôraz predovšetkým na prácu s rytmickou štruktúrou, ktorá prepájala inšpirácie z rozličných rytmov, napríklad z flamenca. Stupňujúcu sa dramatickosť ešte zvýrazňovali perkusie, ktoré boli v tento večer mimoriadne výrazné a energické. Zaujímavý bol aj šepot interpretov, inak dôležitý formotvorný činiteľ v tvorbe Kaija Saariaho, symbolizujúci nepokoj ľudskej duše. Ten striedavo prevzala i sekcia šiestich lesných rohov, ktorá oddeľovala zvyšné orchestrálne frázy. Vytiahnuť všetky odtiene z tohto nesmierne komplikovaného diela sa orchestru síce nepodarilo, no napriek tomu tým atmosféra príliš neutrpela a podarilo sa zachovať aj intuíciu, ktorou oplýva dielo jednej zo súčasne najvýraznejších skladateľských osobností.

Po tejto harmónií svetla a zvuku prišiel na rad Koncert pre klavír a orchester č. 3 od Sergeja Prokofieva. Ten vznikal postupne v rámci  viacerých etáp skladateľovho života. Jeho začiatok sa datuje do roku 1917, kedy Prokofiev pôsobil ako koncertný klavirista v zámorí a končí po skladateľovom návrate do Európy v roku 1921. Viaceré časti koncertu vznikali tak, že si Prokofiev vybral témy, ktoré počas desiatich rokov nazhromaždil pre rôzne iné účely a skombinoval ich s novým materiálom. Možno aj preto mu po premiére vytýkali prílišnú nesúvislosť tohto diela. Až neskôr sa na tento koncert začalo pozerať ako na originálne dielo v oblasti formy aj v oblasti spracovania sólistických pasáží s virtuóznym akcentom. Dnes patrí k najvýznamnejším klavírnym koncertom dvadsiateho storočia, ktoré preskúša nielen technickú zdatnosť interpreta, ale i jeho osobnú účasť na lyrickom formovaní.

Americký klavirista Tzimon Barto, sólista tohto večera, je príkladom toho, ako sa dá naplno a efektívne využiť každý jeden deň. Okrem toho, že je profesionálnym klaviristom, koncertuje po svete, píše knihy, učí sa svetové jazyky (ovláda ich päť), ešte k tomu sa venuje aj kulturistike. Dalo by sa povedať, že v plnej miere pestuje princíp antickej kalokagatie. Klavirista, ktorého veľkým vzorom je Vladimir Horowitz, pristupuje k interpretácii ako k originálnemu celku. Jeho romantický štýl mal čo ponúknuť, ako previedol už v prvom klavírnom vstupe v časti Andante – Allegro. Naplno sa preukázal až v spolupráci s orchestrom, v rytmickej hre a v striedaní briskných a lyrických pasáží. Mierne sentimentálne podanie sa ukázalo v druhej časti Tema con variazioni, kde sa ústredná téma rozvíjala v piatich variáciách a potupne gradovala až do poslednej, v ktorej sa Barto naplno a energicky vložil do témy. Oslnil plynulými dynamickými prechodmi, čím zvýraznil ešte viac kontrast medzi tichými a hlučnými pasážami. V tých najhlučnejších ukázal svoju silu, ktorá bola v jeho veľkých a silných rukách divoká až besná. Napriek tomu bol prednes poetický a publikum mohlo obdivovať mnohé krásne Prokofievove melódie v hre nekonvenčného sólistu, ktorý svoju žoviálnu povahu potvrdil aj hodením kytice do publika.

Vrchol celého večera prišiel po prestávke so symfonickým dielom najznámejšieho dánskeho skladateľa. Carl Nielsen nechcel vo svojej Štvrtej symfónii, ktorá má podtitul Neuhasiteľná, „utopiť” poslucháča v záplave hudby, ale manifestovať jej životnú esenciu. počuť v nej ozvenu strašného vyčíňania prvej svetovej vojny, vlastný žiaľ a najmä preukázať vôľu žiť, nie prežívať. Komponista videl v hudbe pohyb, ktorý sa rovnako ako v živote skladá zo striedania poriadku a chaosu. Len tak môže vzniknúť premenlivosť a uvoľniť sa veľká energia. Preto aj vo svojej Štvrtej symfónii spojil autor štyri rôznorodé časti do jedného neprerušovaného toku. Prepojenie pokoja a napätia bolo zaznamenané už v prvej časti Allegro, ktorá je dopredu hýbaná najmenej stabilným intervalom zväčšenej kvarty. Kulminovalo to najmä vo výbušnom spojení dychov a tympan. Dirigent Jukka-Pekka Saraste vytiahol do popredia entuziazmus mladých orchestrálnych hráčov, ktorí podali kompozíciu s oduševnením, a to čo sa im možno nepodarilo naplniť pri interpretácii Laterna magica, tu dokázali spraviť. Každá línia mala svoj dramatický náboj a bez prerušovania prechádzala vo všetkých štyroch častiach až do záverečného Allegra, ktoré bolo vrcholom nielen tohto diela, ale aj celého koncertu.

Mimoriadne kompozície, nevšedný sólista, prepojenie spolupráce mladej energickej mládeže so skúseným dirigentom s pochopením pre strhnutie a zápal. To všetko by mohlo nasmerovať mladé publikum k ďalším návštevám koncertov Bratislavských hudobných slávností či abonentných vystúpení Slovenskej filharmónie.

Hodnotenie autora recenzie: 80%

Bratislavské hudobné slávnosti 2017
Tzimon Barto (klavír)
Dirigent: Jukka-Pekka Saraste
Junge Deutsche Philharmonie
3. októbra 2017 Koncertná sieň Slovenskej filharmónie Bratislava

program:
Kaija Saariaho: Laterna magica pre orchester
Sergej Prokofiev: Koncert pre klavír a orchester č.3 C dur, op. 26
=prestávka=
Carl Nielsen: Symfónia č. 4, op. 29

www.bhsfestival.sk