Kdo chce pochopit, potřebuje srdce

Pavol Juráš, 27.11.2012 13:30

Predposledný večer festivalu Janáček Brno 2012 patril zvláštnej dramaturgickej skladbe, ktorá však zanechala trochu rozpačitý a nedotiahnutý dojem. Spojila nespojiteľné? Škoda, že Filharmonie Brno sa nepripravila dôstojnejšie na svoje jediné vystúpenie v rámci festivalu a pripravila len priemerný poslucháčsky zážitok. Zaiste to nie je len jej vina, ale aj vina vždy pohotového, dobre naladeného odborníka na všetko, Leoša Svárovského. Bohužiaľ nevtisol jednotlivým skladbám ich osobitý duch a hudobný rozmer. Celý večer plával len tak, bez dôkladnejšej analýzy partitúr skladieb Schönberga, Janáčka a jeho žiaka Viléma Petrželku. Najhoršie vyšlo hlavné dielo programu, symfonická dráma v troch častiach Námořník Mikuláš op.21.

Toto pôsobivé dielo, dramaturgicky sugestívne autorom koncipované na báseň Jiřího Wolkra, inšpirované nepochybne Honeggerom, Janáčkom, expresionistami, s bohatou inštrumentáciou, prudkými zmenami tónin, rafinovanými harmonickými postupmi, sextakordami, modalitou, rytmicky komplikované, dokonca s vedľajším jazzovým orchestrom (hrá slow-fox tango v 2. obraze), bohatými vykresleniami nálad na pomedzí romantizmu dvadsiateho storočia a expresionizmu, by si žiadalo dôkladnejšiu a detailnú prácu dirigenta na tempách, súhre nástrojov a celkovej hudobnej dramaturgii. Je to škoda, pretože Svárovský mal excelentných spolupracovníkov. Najlepšieho českého tenoristu súčasnosti Aleša Brisceina ako Mikuláša, ktorého nádherne zvučný, vyrovnaný tenor, ktorý začína chytať sýtejšiu dramatickú kovovú farbu, sa v neľahkej tessiture, v ktorej ho Petrželka napísal klenie v nádherných legátových frázach, veselých nápevoch a dramatických momentoch. Briscein sám detailne má rolu vypracovanú. Dokáže i na koncertnom pódiu vykúzliť dejovú atmosféru a vcítiť sa do postavy. Náročné intervaly, rytmické strihy, neustále v strednej polohe krúžiaci part spieva sýto, technicky bravúrne, s vnútorným zanietením bez akejkoľvek námahy, či straty čo i len odtienka farby, zaspieva vysoké h a vzápätí v znelej rezonancii klesne pod c2. Zaujímavé bolo obsadenie Veroniky Hajnovej-Fialovej do dvojrole Evy a dievky z krčmy v Marseille. Prvá postava, verná novomanželka Eva, ktorú Mikuláš opúšťa kvôli práci, je autorom písaná pre soprán. Hajnová však dokonale zvláda dvojčiarkovú oktávu a čo je ešte lepšie, jej zvučný mezzosoprán dokáže vdýchnuť kúzlo dnes u sopranistiek málo počutým spodným tónom. Zároveň je to efekt dramaturgicky pôsobivý; Mikuláš v prístave v Marseille stretáva ženu podobnú jeho manželke, ktorá na neho roky čaká. Zahubí ju a akoby za trest v duchu erbenovskej poetiky, ho doma čaká trest, jeho žena nevydržala čakanie a je mu neverná.

Je škoda, že dirigent lepšie nemoduloval tempá a nevyšiel snahe týchto dvoch interpretov po hlbšom prežitku, agogike, spevnosti a dramatickosti i lyrike ich partov. Dôkazom toho bola nevzrušujúca rozlúčka v závere prvej časti. Akoby dirigent dirigoval symfóniu bez hlasov, iba kreoval zvuk, sýte farby a trochu sa strácal v celkovej výstavbe diela. Bohužiaľ, nevedie ani orchester k schopnosti sprevádzať vokálne hlasy, ani zbor. Keď spievajú sóla alebo zbor, orchester hrá len akosi približne, nefarebne, necitovo. Celok nepôsobil dramaticky ako vygradovaná kantáta, skoro scénické oratórium, čím nevynikli geniálne autorove zmeny nálad, zvukomaľba, dramatické vyvrcholenia jednotlivých častí, až po záverečné zmierenie a záverečné pianissimo, keď Mikuláš našiel cestu k odpusteniu a na majáku ho chráni jeho jediná posledná hviezda a je s ním Boh. S istotou nevyšla ani pasáž v štvrť tónovej pasáži, kde skladateľ cítil dramatickú potrebu pre toto riešenie menšej diferenciácie tónovej než je poltón. U Svárovského je allegro stále allegro, nevšíma si detailné poznámky autora pre rôzne jemné nuansy ako napríklad Allegro agitato, Allegro energico, Allegro appasianato či Allegro vivo. Dvojdobové hodnoty s crescendom v largu cantabile, ich expresívna kvalita na pomedzí recitatívu a expresívneho zlomu zostávajú mdlé a nevkreslené.

Podivné sú niektoré škrty, hlavne škrtnutie sprievodného orchestra v niektorých pasážach recitátora, či presunutie textovo dôležitej vety dievky „Mikuláši proč zabil jsi věrnost a lásku mou?“, ktorou sa lúči so životom pred skokom do mora. Miroslav Táborský predviedol len jednostranný výkon. Zápasil s dychom, tempom, strácal sa v notách a dokázal, že interpretovať melodrámu s psychologickou pointou, farebným hlasom, nosným prejavom, správnym tempom vo veršoch, je úloha náročná. Tentoraz ani Pražský filharmonický sbor nepredviedol sugestívny a hutný zvuk. Zložito napísanú, nespočetnekrát modulovanú, do zložitých akordov s mnohými predznameniami členenú spevnú linku jednotlivých hlasov zaspieval technicky brilantne, ale bez dramatickej iskry, ktorá by bola potrebná. Navyše zbor je autorom zaujímavo delený na hlasy, na parlandové pasáže, kompozične pôsobivo interpretuje hlas mora: „Bez konců širé moře je, bez konce moře je, jde vlna za vlnou, jde vlna za vlnou, hrob jedné vlny druhé je zelenou kolébkou.“, ktorý sa vracia v závere, popritom je hlasom rozprávača, komentátora deja, ktorý by mal byť vždy zvukovo iný, podľa dejovej situácie. Najslabšie vyšlo z večera Šumařovo dítě. Na to, že orchester hral vo veľkom obsadení, napríklad osem kontrabasov, osem violoncell, zvuk bol skôr matný. Kazy v dychoch a nedramatický súboj sólových huslí ako leitmotívu diela a ich duet s orchestrom sa rozpadal na rozdrobené fragmenty, ktoré vznikali a zanikali s nepresnou súhrou orchestra. Je zaujímavé vidieť na prenosoch koncertov na stanici Mezzo napríklad i tie menej známe inštrumentálne telesá ako sú sústredené, ako sledujú dirigenta, sú pohrúžené do individuálnej a zároveň spoločnej hry. Členovia brnianskej filharmónie sa miesto toho furt okúňajú, uškŕňajú a rozrušujú.

Večer otvorila Schönbergova Zjasnená noc v aranžmáne pre sláčikový orchester, inscenovaná v českej premiére nemeckým choreografom Ralfom Dörnenom. Problematika kam umiestniť orchester a zložitá prestavba, poznamenali dosť nevhodné zaradenie Zjasnenej noci na začiatok večera, kde dokonalá symbióza hudby a choreografickej verzie zanikla. Dörnen inscenuje pôsobivé choreografické obrazy dvoch sólistov a desiatich párov. Ústredná je postava ženy, ktorá tají svoje tehotenstvo, pretože u Dörnena na rozdiel od inšpiratívnej básne Richarda Demmela, je stigmou znásilnenia. Ak v pôvodnom sujete je žena mužovi neverná, tu je obeťou tragickej zlovôle a veľkosť jej lásky sa prejavuje o to viac, že túto nechcenú ranu a pripomienku prijíma. O to silnejšie vyznieva eschatologicky mystický záver, keď na úsvite mužovo odpustenie a prijatie cudzieho potomka do života dvojice dieťa očisťuje a posväcuje, t.j. zjasňuje. Dörnen vo výtvarne pôsobivej a architektonicky formálne dokonalej scénografii, zmysluplnej a osobitej svetelnej réžii, kde nočné svetlá majú rolu ďalšieho spoluhráča tanečníkov (Měsíc se žene nad vysokými duby, ani mrak nezastíní světlo z nebe…), stavia bez časí rytmický, tempom skladby nezaťažený, pohybový slovník, ktorý vychádza z kĺzavého pohybu, lomených figúr a akéhosi, skoro bezhmotného, fyzického, gravitáciu porušujúceho zákonu a vytvára symbolický svet na akejsi mesačnej planéte, kde sneh pripomína krátery a vojnu, červeň šiat ženy evokuje panickú krv a rituálne osudové momenty života smrteľníkov. Chladná sureálna krása obrazov, ženinho tridsaťminútového monológu prerušovaného mužom a snovými víziami znásilnenia, šťastia a jari, ktorá možno po zime príde, sa strieda s pasážami drsnej mužnej sily, agresie predstavovanej pôsobivými trhavými pohybmi končatín tanečníkov v allegru, až po zaujímavé zborové pasáže, ktoré sú netradične orientované en face k divákovi alebo v diagonále. Opakovanie figúr a pohybových väzieb v kánonickom pohybe, silne koncipovaná gestika, tremolo rúk, každá nota vyjadrená pohybom, vytvára chaotický, nerealistický mrazivý dojem, ktorý však v závere hreje diváka pri srdci, keď žena a muž kráčajú po úbočí zasneženého kopca.

Predstaveniu dominuje Ivona Jeličová, ktorá za tridsať minút prežije celý ľudský život, celý údel ženy, ale zároveň je jej tvár stále prestúpená svetlom, preniká jej dušou a cudzí muži, ktorí do jej lona vstúpili sú vyhnaní chladnou lunou, ktorá ju uzdraví. Expresívne plochy strieda s tichou kontempláciou, takže divák zabúda na kroky, figúry, obťažné zdvíhačky, realitu tela a stráca sa v toku choreografie. Vedľa nej Adam Sojka predstavuje mužného, drsného muža, z ktorého žena vnútorne cíti strach k priznaniu, ale túžba po oslobodení ju vedie k pravde, ktorá ju posväcuje. Sojka pri energických skokoch a tour de force dokáže vystihnúť i zraniteľnú mužskú samoľúbosť a čo je dôležitejšie, dušu. Je spoľahlivým partnerom v náročných partnerských figúrach, ktoré prekračujú vďaka Dörnenovmu talentu bežné choreografické konvencie.

Zbor si nevedie zle a pôsobivo vyznieva hlavne energia dvadsiatich tanečníkov, ktorí prestupujú príbeh, ktorý si každý môže vyložiť podľa svojho duševného stavu, v ktorom usadol do hľadiska. Pôsobivé je hlavne zmnožené znásilnenie ženy, furiózny obraz snehovej búrky, ktorú vytvárajú tanečníci, keď postupne smerom k rukami násilníkov spútanej žene skáču gymnastickú rybičku. Bez zbytočného pátosu a extravagancie Dörnen prekračuje realitu a spomienku, minulosť a budúcnosť a jeho zjasnená noc je obklopená utekajúcim mesiacom, tajomnou hmlou, z ktorej popri tieňoch pokrivených hrčovitých stromov tryská eskalujúca, spaľujúca vášeň. Ako hovorí Schönberg: „ Hudba není jen nějaký druh zábavy, nýbrž ztvárnění hudebních idejí hudebním básníkem, hudebním myslitelem; tyto hudební ideje musí odpovídat zákonům lidské logiky; jsou součástí toho, co člověk může vnímat, posuzovat a vyjadřovat“.

Baletomani budú môcť Zjasnenú noc vidieť v jarnej premiére súboru 19. 4. 2013 v komponovanom večere s názvom Osudové lásky. Mikuláš našiel svoj maják pre toho, kto v živote život vzal, či všetko stratil. Žena našla svojho muža a potulný huslista si vzal svoje dieťa, aby netrpelo pozemskou chudobou. Tri obsahovo silné diela sa stretli a divák musí ísť ďalej, tak ako hovorí Mikuláš. Totiž z „polibků dům se nestaví a chléb se nerodí.“

Hodnotenie autora recenzie. 70 %

Janáček Brno 2012

Arnold Schönberg:
Zjasněná noc
(Verklärte Nacht)
Choreografie: Ralf Dörnen
Dirigent: Leoš Svárovský
Balet Národního divadla Brno
Filharmonie Brno

Vilém Petrželka:
Námořník Mikuláš
Dirigent: Leoš Svárovský
Aleš Briscein (tenor)
Veronika Hajnová (mezzosoprán)
Miroslav Táborský (vypravěč)
Sbormistr: Lukáš Vasilek
Filharmonie Brno
Pražský filharmonický sbor