New York City Ballet: klasika i novinky

  1. 1
  2. 2
  3. 3
New York City Ballet ako jeden z najpoprednejších súborov Ameriky dlhodobo určuje modernistické trendy amerického baletu, ktoré priamo nadväzujú cez osobnosť Georgea Balanchina na najlepšie produkcie Ďagilevovho súboru Les Ballets Russes a pokračujú v progresívnom hľadaní estetického spojenia hudby, tanca a vizuálu odzrkadľujúc pritom estetiku súčasnosti. Zažiť sezónu tohto prestížneho súboru naživo je skutočným zážitkom nielen pre „baletomanov“, ale i pre fanúšikov módy, hudby či výtvarného umenia. Predstavenia New York City Ballet sú umeleckou metaforou pulzujúceho mesta, ktoré nohami na zemi a hlavou v oblakoch kráča progresívne vpred.
Piotr Iľjič Čajkovskij: Swan Lake – New York City Ballet 2017 (zdroj nycballet.com / foto © Paul Kolnik)

Jesennú sezónu 2017 otvoril New York City Ballet síce tradičným klasickým titulom Labutie jazero v choreografii Petera Martinsa, no všetky ostatné predstavenia začiatku jesennej sezóny sa niesli na vlne modernizmu. Prvý celovečerný program uviedol súbor pod názvom 21st Century Choreographers, ktorý bol zložený  z piatich kratších baletov. Ako celok bol program uvedený v premiére na módno-spoločenskom Fall Gala, ktoré vďaka spojeniu módy a umenia priťahuje do divadla netradičné publikum vrátane množstva celebrít.

Úvodné číslo nieslo rukopis riaditeľa súboru Petra Martinsa a ako jediné nebolo repertoárovou novinkou (vzniklo už v roku 1988). Martins vytvoril na hudbu The Chairman Dances Johna Adamsa rovnomennú baletnú suitu. Skladba z roku 1985 s podtitulom Foxtrot pre orchester je ovplyvnená minimalizmom a čiastočne ázijskou kultúrou. Peter Martins jednoduchú hudobnú predlohu naplnil ešte jednoduchšími krokovými väzbami, pričom by sa dalo povedať, že ide skôr o vogueing – tanečný štýl osemdesiatych rokov 20. storočia. Martins populárny štýl odel do špičiek a pridal zopár prvkov klasického tanečného slovníka. Výsledkom je jednoduchý, no efektný pohybový tvar vytváraný najmä hornými končatinami. Trinásťminútový balet je čisto ženskou záležitosťou, pričom jeho základnú štruktúru tvorí dialóg medzi sólistkou a 16-členným zborom, prípadne dialóg medzi dvomi skupinami tanečníc. Kontrast a farbu do trochu monotónnej javiskovej skladby vniesol farebný kostým z dielne Roubena Ter-Arutuniana, ktorý sa nechal inšpirovať tradičným ázijským (pravdepodobne čínskym) odevom. Výkon tanečného zboru bol koncentrovaný, sólistka Megan LeCrone predviedla precíznu prácu horných končatín, no žiaľ i niekoľko technických zaváhaní.

V poradí druhým číslom bol balet The Wind Still Brings v choreografii Troya Schumachera. Ide o tretiu choreografiu mladého sólistu pre súbor. Dielo vzniklo na tri časti skladby Piano Quartet in D minor Williama Waltona. Dôležitou, ak nie dominantnou časťou baletu boli kostýmy Jonathana Saundersa, ktoré sa niesli prevažne v odtieňoch modrej a hnedej. Autor odel štrnásť tanečníkov do strihovo rôznych kostýmov s dôrazom na geometrické tvary vytvorené striedaním rôznych odtieňov farieb.

Troy Schumacher: The Wind Still Brings – New York City Ballet 2017 (zdroj New York City Ballet / foto © Paul Kolnik)

S efektívnym svietením Marka Stanleyho jemné odtiene béžovej a hnedej menili farbu na marhuľovú až oranžovú. Spomínaná hra farieb a geometrické tvary vytvorili akúsi reminiscenciu na rozkvet modernizmu v ére Ďagilevovho Ballets Russes. Bohatú vizuálnu paletu sa žiaľ nie celkom podarilo preniesť do choreografie, ktorá síce bola nápaditá, ale štýlovo nejednotná a často monotónna. Zjemnenie tempa a viac nasledovanie melódie než rytmu by do krokových kombinácií vnieslo žiadanú dynamiku.

Troy Schumacher: The Wind Still Brings – New York City Ballet 2017 (zdroj New York City Ballet / foto © Paul Kolnik)

Po prestávke nasledovala kompozícia Composer’s Holiday na hudbu Lukasa Fossa. Choreografka Gianna Reisen si pre svoju pohybovú výpoveď vybrala skladbu Three American Pieces for Violin and Piano. Mladá choreografka so zmyslom pre tanečnosť naplnila hudobnú predlohu vhodne voleným prvkovým materiálom. V jej choreografii sa naplno odráža tanečný štýl Školy amerického baletu (SAB), ktorý dokázala citlivo skombinovať s „európskou“ estetikou. Romantické i dynamické tancovanie s prvkami nenásilného humoru odel do čiernej, bielej a púdrovej farby Virgil Abloh z Off-White. Jednoduché nohavice a sukne doplnil košeľami a živôtikmi s nariasenými transparentnými rukávmi, čím dodal jednoduchým strihom nápad a štruktúru.

Štvrtou repertoárovou novinkou bol balet Not Our Fate s choreografickým rukopisom Lauren Lovette. Vedúca sólistka súboru v trojčasťovej tanečnej kompozícii ukázala nepredvídateľnosť a variabilitu medziľudských vzťahov. Hudobnou predlohou k emocionálnemu hľadaniu šťastia jej bol Concert Suite from Prospero’s Books Michaela Nymana, konkrétne Prospero’s Magic, CornfieldMirandal. Choreografka z minimalistickej hudby „vytiahla“ maximum emócií, ktoré pretavila do logicky plynúceho pohybu. Nesmierne oceňujem vyváženosť medzi technickou a výrazovou zložkou choreografie, jej strohosť i farebnosť, dôraz na plastiku, jej dramaturgickú výstavbu a rešpekt pred hudobnou predlohou. Nápaditosť, s akou autorka pristúpila k rozvinutiu bezdejového baletu k latentne dejovému dielu, je chvályhodná.

Krásu čistého pohybu a spaľujúcich vášní obliekla do elegantných kostýmov trojica módnych návrhárov: Fernando Garcia, Laura KimOscar de la Renta. Čierne korzetové topy s plisovanými bielymi sukňami dám baletu sa doslova vznášali po scéne. Klasické čierne nohavice a biele obtiahnuté tričká nechali vyniknúť plastický pohyb mužských interpretov. Za zmienku stojí fenomenálny výkon Taylora Stanleyho, ktorý sa po scéne pohybuje mäkko a rýchlo ako šelma. Jeho „nekonečné“ plié a telo „bez kostí“ robia z jeho tancovania skutočný zážitok. Stanley navyše disponuje schopnosťou svojím výrazom nielen udržať divácku pozornosť, ale doslova sa hrať s napätím medzi ním a jeho tanečnými partnermi, ako aj medzi ním a publikom. Spoločné dueto s Prestonom Chambleenom vyznelo ako emočný ohňostroj lavírujúci medzi strachom z nepoznaného a nekontrolovateľnou túžbou. Dvojica sólistov Meaghan Dutton-O’HaraAsk la Cour vo svojom duete ponúkli divákom široký výrazový diapazón, od prvotnej zamilovanosti až po lásku, ktorá bolí.

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Mohlo by vás zajímat


Komentáře. Respektujte prosím pravidla diskuze.

Please Login to comment

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

  Subscribe  
Upozornit na