New York City Ballet: klasika i novinky

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Posledným baletom bol Pulcinella Variations ostrieľaného domáceho choreografa Justina Pecka. Balet okrem Stravinského hudby nemá nič spoločné s pôvodným baletom. Formálne je dielo rozdelené na úvod, záver, dve duetá a päť variácií. Peck v najlepšom slova zmysle nadväzuje na balanchinovskú neoklasickú kombinatoriku tanečných prvkov, ktorú rozvíja v zmysle súčasnej estetiky súboru. Dominantnou zložkou sa stáva výtvarná stránka, ktorá opäť nadväzuje na tradície modernizmu zo začiatku 20. storočia. Kostýmovej návrhárke Tsumori Chisato sa podarilo preniesť do kostýmov niečo z Miróa, Dálího, snáď i Picassa. V jej kostýmových návrhoch sa stretáva detský svet s umením, fantázia s realitou, gýč so vkusom. To, čo sa na prvý pohľad zdá ako šialenstvo, v konečnom dôsledku na scéne funguje stopercentne. Spomedzi interpretov treba spomenúť výkony Tiler Peck, Gonzala Garciu a Anthony Huxleyho.

Večer s oficiálnym názvom 21st Century Choreographers by sa kľudne mohol volať „Keď balet stretne módu“ (v tom najpozitívnejšom zmysle). Spájal v sebe podporu mladých talentovaných umelcov, nezastaviteľný progres v tanečnom umení i úctu k tradícii. Spojenie, ktoré Newyorčania prijali s nadšením.

Druhým celovečerným programom jesennej sezóny bol All Balanchine. Z názvu je zrejmé, že ide o program zostavený z diel choreografa gruzínskeho pôvodu Georgea Balanchina. Dramaturgia v prípade prvých dvoch diel siahla až do 50-tych rokov 20. storočia. Openingovým číslom bol Square Dance premiérovaný v roku 1957. Pôvodný balet inšpirovaný americkým folklórom sa v mnohom odlišoval od neskoršej verzie z roku 1976, ktorá sa uvádza dodnes (na scéne už nie sú hudobníci, zmenou prešiel i vizuál).

Prvá časť baletu patrí k najrýchlejším Balanchinovým choreografiám vôbec, kde je všetka pozornosť sústredená na rýchlosť malých entrechatsemboîtés. Skoky musia byť extrémne nízke, údery dolných končatín extrémne rýchle. Toto choreografické špecifikum sa často pri interpretáciách inými súbormi stráca, tempo sa spomaľuje a z pôvodného zámeru ostávajú len suché kroky. Brilantný úvod strieda adagio, ktoré odkazuje na ruské formy pas de deux: gavalier sa ukloní, balerína sa ukloní jemu, gavalier jej podá ruku, balerína ju nežne príjme… V roku 1976 do baletu Balanchine pridal pánske sólo, čím sa vyrovnal balans medzi pohlaviami v balete. Nasleduje dámska variácia vyžadujúca od sólistky dokonalé allegro a záverečné finále. Štruktúrou balet pripomína klasickú formu pas de deux: entrée, adagio, pánska variácia, dámska variácia a coda. Vedúci sólistický pár je sprevádzaný šiestimi pármi zboru. Interpretácia Megan FairchildAnthony Huxleyho predstavovala naplnenie všetkých princípov Balanchinovej techniky. Čisté, rýchle, svieže, mäkké, veľké, rytmické.

All Balanchine – Square Dance – Megan Fairchild a Anthony Huxley – New York City Ballet 2017 (zdroj New York City Ballet / foto © Paul Kolnik)

Presným opakom Square Dance bol nasledujúci La Valse vytvorený na hudbu Mauricea Ravela. Osem krátkych valčíkov z Valses nobles et sentimentales tvorí prvú polovicu baletu, ktorý dýcha atmosférou rakúskeho cisárskeho dvora 19. storočia. V detailoch choreografie, najmä v rukách, je ukrytá pointa baletu: posadnutosť človeka samým sebou, luxusom na úkor vychutnávania si krás života. Akýkoľvek odkaz Balanchine chcel zvolenými port de bras odovzdať, balet dýcha aristokraciou. Choreograf sám povedal, že za úspechom baletu stoja Karinskej kostýmy, a s tým sa dá len súhlasiť. Valčíky v elegantných dlhých tutu, ktoré tvoria farebne rozdielne spodné suknice, dlhé rukavičky a šperky, dodávajú predstaveniu lesk. Divák takmer cíti ťažkú vôňu parfumov a púdru. Atmosféru, tak egocentricky povrchnú, rozbije až druhá časť baletu tancovaná na známu skladbu La Valse. Do spoločnosti prichádza žena v bielom, ktorá je ako magnet priťahovaná smrťou, od ktorej postupne prijíma dary. Až pohľad do zrkadla jej ukazuje premárnené roky mladosti, ktorým dominoval mamon. Už je však neskoro a pri finálnom valčíku so smrťou žena umiera. V celom balete nie je žiadna majstrovská technika, žiaden cirkus, len neopísateľná atmosféra. La Valse je ako sen, ako niečo, čo si viac predstavujete než reálne vidíte. Krásny (i hrozný) obraz vynárajúci sa z Ravelovej partitúry.

All Balanchine – La Valse – Sterling Hyltin a Jared Angle – New York City Ballet 2017 (zdroj New York City Ballet / foto © Paul Kolnik)

Poslednou časťou večera bol balet, ktorým Balanchine chcel vzdať poctu ruskému skladateľovi Alexandrovi Glazunovovi. Cortège Hongrois popri Pas de dix (1955) a Raymonda Variations (1961) využíva časti hudobnej partitúry baletu Raymonda. Balet vznikol na počesť odchodu baleríny Melissy Hayden do dôchodku a v Balanchinovom ponímaní by to mala byť veľká paráda v maďarskom štýle. Paráda to nepochybne bola a tancovanie cituje prvkový materiál maďarského folklóru, ale vo veľmi vysoko štylizovanej forme, ktorá vyhovuje americkému publiku. Folklórne sóla totiž pripomínajú skôr Orient, klasické časti sú čisto baletné. Kostýmy Roubena Ter-Arutuniana v zeleno-bielo-zlatej kombinácii sú už trošku staromódne, a so zlatými hrkajúcimi aplikáciami aj cirkusové. Skutočne cenné na balete je choreografické majstrovstvo v pas de deux a jednotlivých variáciách, kde Balanchine opäť predviedol talent „napasovať“ kroky do hudobnej predlohy. Neobyčajne elegantne pôsobilo najmä pas de deux so Sarou Mearns, ktorá sa po scéne niesla s eleganciou pravej baleríny. Za zmienku určite stojí oduševnený výkon Georginy Pazcoguin, ktorá sa zhostila charakterového maďarského sóla.

All Balanchine – Cortège Hongrois – Sara Mearns and Tyler Angle – New York City Ballet 2017 (zdroj New York City Ballet / foto © Paul Kolnik)

New York City Ballet pravidelne obohacuje svoj repertoár o moderné tanečné diela, pri ktorých realizácii sa stretávajú umelci s progresívnymi myšlienkami rôznych umeleckých smerov. Výsledkom býva zväčša spoločný „produkt“, ktorý sa snaží priniesť na scénu  niečo nové, inšpiratívne, šokujúce, obohacujúce, dekadentné i vznešené. Vždy sa to deje s úctou k tradícii, ktorú tu založil Balanchine s Kirsteinom (a neskôr Robbinsom). Odkaz otcov amerického baletu je tak silný, že z neho čerpá i generácia umelcov, ktorí sa s nimi už nestretli.

Hodnotenie autora recenzie: 100 %


21st Century Choreographers
28. septembra, 4., 13. a 14. októbra 2017 David H. Koch Theatre, Lincoln Center, New York
(napísané z predstavenia 4. 10. 2017)

Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Mohlo by vás zajímat