Komische Oper Berlín: Rameauův Zoroastre a Reimannova Medea

  1. 1
  2. 2
  3. 3
Budúca sezóna bude v Komische Oper Berlín jubilejnou. Po sedemdesiaty raz privíta divadlo, založené Walterom Felsensteinom roku 1947 ako špecifická, dobovo odvážna platforma pre moderné hudobné divadlo, svoje verné domáce i medzinárodné publikum. História divadla na Behrenstrasse (v mene toho pôvodného, z polovice 18. storočia, bol aj názov ulice) siaha oveľa hlbšie a má svoje rozmanité etapy. Prvým rozhodujúcim dejinným predelom bola výstavba neobarokového Theater Unter den Linden (1892), neskôr premenovaného na Metropol Theater, postaveného podľa projektov nám dobre známym duom architektov Helmerom a Fellnerom. Vtedy v ňom vládla revue a opereta. Tým rozhodujúcim míľnikom – okrem iných kapitol vynechávam aj najsmutnejšiu z čias národného socializmu – bol práve vznik Komickej opery.
Metropol Theater Berlín 1953 (zdroj commons.wikimedia.org/Das Bundesarchiv / foto Hosrt Sturm)


Festivalové zážitky z berlínskej Komische Oper

Walter Felsentein otvoril vo východnom Berlíne novú parketu pre operné umenie, na ktorej sa rozvíjali najaktuálnejšie a najmenej konformné režisérske trendy. Predstavenia sa hrali v nemeckom jazyku, aby bol zvýraznený význam textu. Felsenstein bol zakladateľom, intendantom a šéfrežisérom súboru až do svojej smrti roku 1975. Napriek osobnostnej dominantnosti nešlo vyslovene o divadlo jedného muža. Vychovával si svojich nástupcov, takže žezlo po ňom mal kto prevziať. Postupne to boli na vedúcej pozícii Joachim Herz, Harry Kupfer, Andreas Homoki a od roku 2012 Barrie Kosky. Nebola to však len široká paleta konvenciou nezaťažených režisérov, povyšujúcich Komickú operu na divadlo svetoznáme, ale ruka v ruke s nimi kráčala aj hudobná stránka produkcií a ich spevácke obsadenia. Tie síce netvorili populárne hviezdy svetových scén, ale talentované a všestranne orientované spevácko-herecké typy.

Víkendová návšteva Komickej opery, v polovici júla pravidelne usporadúvajúcej festival nových inscenácií sezóny, ma primäla k spomienkam na dávnejšie časy. Mal som to šťastie, že som práve pred štyridsiatimi rokmi zachytil ešte Felsensteinovu legendárnu Carmen, o pár rokov neskôr Bergovu Lulu v réžii Joachima Herza, roku 1985 som v Händelovom Giustinovi (v geniálnej réžii Harryho Kupfera) počul v Jochenovi Kowalskom vari po prvýkrát skutočného kontratenora.

Ponechám radšej spomienkový sentiment bokom a už len dodám, že vo vtedajšom bipolárnom svete sme mali veľké šťastie, že Komische Oper (podobne ako Štátna opera Unter den Linden) stála na východ od berlínskeho múru.

Festival, ktorým každoročne kulminuje operná sezóna, je výborný nápad, oceňovaný najmä neberlínskym publikom i recenzentmi. Dostanú koncentrát toho najnovšieho, čo sa v opernom „laboratóriu“ na Behrenstrasse zrodilo.

Vybral som si inscenácie dvoch diel – na jednej strane barokového, na druhej súčasného. Obe vyvolali vo mne silné komplexné zážitky. Jean-Philippe Rameau vstúpil na opernú pôdu ako skúsený skladateľ a teoretik až po päťdesiatke. Jeho tvorba obsiahla viacero dobových žánrov (tragédies en musique, opéra-ballets, comédie-ballet), komických i vážnych, pričom tanečná zložka bola spravidla integrálnou súčasťou výpovede. Rameau bol vo svojej dobe odvážny v harmónii, zaujímavý v inštrumentácii a novátorský v miešaní farieb zvuku. Berlínčania sa v tejto sezóne zhostili jeho opery Zoroastre, premiérovo uvedenej v Paríži roku 1749 a zrevidovanej roku 1756. Patrí do kategórie tragédií, aj keď ide do istej miery o nadľahčenie vážnosti témy a prímes veselých podnetov samotný sujet len osviežuje. Partitúra je prekomponovaná, nedominujú v nej uzavreté árie s recitatívmi, ale jednotlivé čísla sa neba nadväzujú, až splývajú. Komornejšie orchestrálne obsadenie pojíma okrem sláčikov dve priečne flauty, dva hoboje, dva fagoty (obľúbený skladateľov nástroj), dva prírodné rohy, čembalo a violu da gamba.

Nedlhá predohra odkrýva predhistóriu príbehu, odohrávajúceho sa v kráľovstve Baktria (oblasť dnešného severného Afganistanu), kde dochádza k teritoriálnemu konfliktu medzi znepriatelenými mocami. Tú dobrú a svetlú predstavuje Zoroastre, opozitnú zasa Abramane. Stret dobra a zla, svetla a tmy je skôr symbolickou rovinou, charaktery postáv nie sú vyslovene čiernobiele. Tvorcom opery (libreto pochádza z pera Louisa de Cahusaca) nešlo primárne o sledovanie politickej či religióznej nite, ale skôr o ľúbostné pletky s dvoma dievčinami, dcérami zosnulého kráľa Baktrie. Nemecký režisér Tobias Kratzer na scéne a v kostýmoch Rainera Sellmaiera rozvinul dianie prenesené do dnešnej doby a na bližšie nešpecifikované miesto. Územný spor znázorňovala milá epizódka počas predohry, keď si znepriatelení susedia, distingvovaný, v elegantnom dome, uprostred kníh žijúci Zoroastre a do károvanej košele a riflí odetý, v ošumelom príbytku usadený a neporiadkom v záhradke obkolesený Abramane, natruc presúvajú kolíky oplotenia. Boj o každý meter je akousi metaforou, ktorá sa v rôznych príhodách rozvíja ďalej.

Na točni umiestnená scéna odhaľovala postupne množstvo perspektív, raz to bol exteriér, potom interiér domov, na scéne sa objavila benzínová kosačka či traktor. Humor sa striedal s vážnymi výjavmi, výstrelmi, ba až usmrtením Abramana. Už len samotné množstvo detailne premyslených a neskutočne zahraných scénok by dosýta naplnilo trojhodinový večer. Divák dostal ďalšiu vrstvu navyše – videoprojekcie. Nie však tie otrepané, s akými sa čoraz častejšie stretávame, ale živá kamera snímala veľkých čiernych mravcov, preoblečených a bravúrne hrajúcich zboristov. Zbor sa však objavil v druhej časti aj priamo (v prvej znel spoza scény), keď bol umiestnený obojstranne v bočných lóžach. Celkovo réžia Tobiasa Kratzera bola maximálne vypracovaná, vypointovaná a presvedčivá. Každá z postáv, či už ústredné, alebo menšie (sugestívne jogínske finty spiritualistu Oromasèsa, mladí športovci Zopire a Narvanor sa menia na serióznych poradcov) boli majstrovsky vymodelované. Ťažko popísať všetky scény a rekvizity na javisku, no výsledkom bolo svieže, invenčné a pútavé divadlo. Barok a moderné režijno-výtvarné inštrumentárium si porozumeli priam ideálne. A záver? Projekcia dvoch batoliatok, rozoberajúcich makety domov. Opäť kus symboliky.

Reklama
  1. 1
  2. 2
  3. 3

Hodnocení

Vaše hodnocení - Rameau: Zoroastre (Komische Oper Berlín 2017)

[Celkem: 2    Průměr: 4.5/5]

Vaše hodnocení - Reimann: Medea (Komische Oper Berlín 2017)

[Celkem: 2    Průměr: 5/5]

Mohlo by vás zajímat


Komentáře. Respektujte prosím pravidla diskuze.

Please Login to comment

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

  Subscribe  
Upozornit na