Opera SND v retrospektivě: sezona (plná) problémů

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Táto polemika však nemala ani zamak konštruktívnosti, nehľadala východiská, riešenia, ktoré sa cez mediálne odkazy ani nájsť nedajú. K okrúhlemu stolu, k ochote vzájomne si načúvať, porovnávať stanoviská vedenia súboru, členskej základne (vrátane časti legitímne združenej v odboroch) s prípadnými podnetmi zo strany kritickej obce, nedošlo. Dodávam, že miera kritickosti v názoroch nezávislých recenzentov a publicistov by nemala byť (a som presvedčený, že ani nie je) limitovaná záujmami ani divadla, ani jeho zriaďovateľa. Stanovisko Ministerstva kultúry bolo mimoriadne zavádzajúce a nekompetentné, najmä pokiaľ išlo o otázku využívania či nedoceňovania interných sólistických kapacít. Obsadenie hlasových odborov kmeňovými spevákmi je natoľko nevyvážené, že dokonca núti uvažovať o zrušení pevného ansámblu (prípadne ponechaní len základne pre vedľajšie roly) a jeho nahradení umelcami, angažovanými na základe zmlúv. Či už rezidenčných na určitý počet mesiacov, alebo na konkrétne úlohy a termíny.

Ak Opera SND disponuje v sopránovom odbore šiestimi sólistkami pre prvý odbor, v tenorovom dvoma, s prižmúrením oka troma (v ani jednom prípade však medzi nimi nie sú dramatické hlasy), tak v basovom fachu je k dispozícii pre hlavné úlohy len jediný sólista, navyše v dôchodkovom veku. Toto skutočne nie je vizitka ansámblového divadla. Chce ho Opera SND? Nechce? Jednoducho, nemá ho, no ani kapacity, ktorými disponuje, nepremieta do dramaturgických plánov. A nedokáže to vysvetliť ani len svojmu zriaďovateľovi. Tak, aby to aj pri zjavnom nezáujme o tento druh umenia, pochopil. A aby tento stav, nevyhnutne opretý o využívanie hosťov, nebol živnou pôdou pre intrigy z nenaplnených ambícií neuspokojených.

Nielen v kapitole sólistov je stav chaotický. Opera SND nemá obsadený post šéfdramaturga, čo samo o sebe nie je žiadna tragédia, len flagrantná ukážka posilnenia moci šéfa, hraničiacej s autokraciou. Bez dramaturgov si pri dnešnej dominancii inscenátorov poradí divadlo asi ťažšie, hoci ich postavenie a váha sú rovnocenné aj v kontexte prezentovania hudobných koncepcií a ich sprostredkúvania verejnosti. Hosťujúce tímy si zväčša prinášajú vlastných dramaturgov, no vo zvyšných prípadoch ich musí dodať divadlo. Dvaja súčasní dramaturgovia sú fakticky „odídení“ režiséri, hoci v prípade Martina Bendika to po tejto sezóne už neplatí. Že niet na Slovensku kvalifikovaných odborníkov v tejto profesii (čo tiež nie je celkom pravda, košická opera veľmi účinne a plodne využíva spoluprácu s Petrom Hochelom), to je vizitka nášho žalostného školstva. Veľmi svojrázne je v Opere SND poňatá aj funkcia hlavného dirigenta. V čom spočíva jeho úloha, ak Rastislav Štúr, ktorý ju zastáva, sa v aktuálne ukončenej sezóne nepodpísal pod žiadne (!) premiérové hudobné naštudovanie? Pochopiteľné? Sotva.

Slovenské národné divadlo (foto archiv)
Slovenské národné divadlo (foto archiv)

Nuž a pristavme sa ešte pri jednej kauze. Tou je aprílové zverejnenie hospodárskeho výsledku Slovenského národného divadla za rok 2015 so sumou mínus 656 857 eur. Dva komentáre, zriaďovateľa a štatutára, k nemu: „Treba sa prikrývať len takou perinou, na akú máme“ (Marek Maďarič, minister kultúry SR). „Vedeli sme, k čomu spejeme… Schodok budeme musieť vykryť z vlastných kapacít a zdrojov“ (Marián Chudovský, generálny riaditeľ SND). Skutočnosť, že po tomto náleze nedošlo k personálnym zmenám, svedčí do istej miery o priznaní dôsledkov rozpočtových redukcií zo strany štátu. Mal by to byť zároveň veľký výkričník a výzva k hospodárnemu narábaniu s verejnými financiami.

Divák či kritik nedokážu posúdiť kapitoly o energiách či výdavkoch na údržbu budov. Rovnako pri neprehľadnom (podľa mňa prekonanom a nepraktickom) trojsúborovom štatúte divadla nevie, akou mierou sa podieľa na negatívnom výsledku práve operná zložka. Je však vcelku rukolapné, že straty vznikajú aj v prevádzkovom režime. Tvrdohlavé odmietanie blokového systému alebo aspoň jeho výrazných prvkov (už v ňom pracujú asi všetky relevantné zahraničné divadlá aj v okolí Bratislavy), generuje plynulú stratu. Každá minúta korepetícií, každá ansámblová skúška navyše niečo stojí. Ak chce vedenie súboru použiť argument, že zoskupenia jedného titulu v sérii sa ťažšie predávajú, nech radšej otvorene hovorí o zlyhávaní Centra marketingu. Poloprázdne predstavenia hosťujúcich súborov počas festivalu Eurokontext.sk majú dostatočne silnú výpovednú hodnotu. Nepomohli ani naivné triky so zbieraním „úlomkov meteoritu s logom festivalu“, ani akcia Nedočkavec. A to radšej pomlčím o takom lapsuse, akým bolo – a teraz som načrel do iného súdka – napríklad priznanie autorstva avizovaného Faustovho prekliatia Bizetovi (viď tlačená verzia ponuky abonentiek). Ťažko pochopiť, prečo pre štyri posledné predstavenia Wagnerovho Lohengrina, po jeho ročnej prestávke, museli byť aktivované dve obsadenia. Derniéra sa napokon pre ochorenie protagonistu vôbec neuskutočnila.

Nová budova SND - sála opery a baletu (zdroj snd.sk)
Nová budova SND – sála opery a baletu (zdroj snd.sk)

Všetky premiéry sezóny 2015/2016 sme recenzovali, takže teraz už len stručný prehľad. Dramaturgia ostala v konvenčnom rámci a hoci voči žiadnemu z titulov ako takému nemožno vzniesť výhrady – napokon Janáček, Mozart, Beethoven a Verdi sú kmeňovým svetovým repertoárom – nezrkadlila vyššiu programovo-koncepčnú víziu. Tá absentuje trvalo a nič na tom nemení ani blížiace sa jubileum divadla. Chýbala jednoznačná odpoveď na otázku, prečo konkrétny titul v danej chvíli, v danom kontexte, konštelácii. Budúca sezóna avizuje až extrémnu preferenciu koprodukčných modelov. Tie – pokiaľ sa naplnia predpoklady generálneho riaditeľa, hovoriace o koprodukciách „len v zmysle modelu 50 % na 50 %“ (na webe dostupné tézy z výberového konania roku 2012) – by mohli teoreticky priniesť isté úspory. Mimochodom, je zaujímavé porovnať si zámery Mariána Chudovského, vložené do 21-stranového materiálu, s výsledkami po štyroch rokoch. Niečo sa do praxe premietlo, iné len naznačilo a pomerne dosť uviazlo.

Hudobné naštudovania znamenali najmenej spornú zložku repertoárových prírastkov. Friedrich Haider vniesol do Mozartovej opery Così fan tutte gráciu, švih, štýl. Škoda len, že druhá premiéra, vplyvom značne kolísavého obsadenia, znamenala výrazný prepad. János Kovács sa v Beethovenovom Fideliovi síce poľahky vzdal predohry Leonora III. a toleroval režisérske narúšania toku hudby, orchester však pripravil zodpovedne a inšpiroval ho k zanietenému výkonu. Martin Leginus si s partitúrou Verdiho Simona Boccanegru porozumel a vo svojej koncepcii podčiarkol dramatický ťah i výrazové odtiene partitúry. Istý dlh zanechal v Janáčkovej Věci Makropulos Tomáša Hanusa nahradivší Ondrej Olos. Mnoho detailov ostalo len naznačených, orchester bol zvukovo predimenzovaný. Permanentne vysokú úroveň si zachovával počas sezóny zbor.

0 0 vote
Ohodnoťte článek
  1. 1
  2. 2
  3. 3

Mohlo by vás zajímat


6 Komentáře
Nejstarší
Nejnovější Most Voted
Inline Feedbacks
View all comments