Košický Trubadúr popírající Verdiho poetiku

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Zuzana Gilhuus príbeh vyňala z romantickej periny a rozbalila ho v anonymnom nadčase. Eliminácia popisnej kulisy nie je nič nové, veľmi účinne ju uplatnil už roku 1963 v bratislavskej inscenácii režisér Július Gyermek a výtvarník Pavol Mária Gábor. Voči Gilhuusovej minimalizmu nemožno nič zásadné namietať, na točni postavené viacúčelové panely pri použití náladotvorného svetla a farieb by mohli učiniť zadosť snahe o moderné poňatie. Napokon, scéna, ktorú „nerežíruje“ (statická Lunova ária Il balen del suo sorriso), nie však už následná cabaletta, vyšla azda najčistejšie.

S tým sa však inscenácia neuspokojila. To, čo do nej režisérka vložila navyše, ju skôr oslabovalo a ukrajovalo z poetiky partitúry. Tá je síce pochmúrna, temná, no nie čierna a hlavne nie brutálna. Čierne oblečenie Lunovej i Manricovej skupiny, ba aj cigánov (ktorých síce réžia poníma tiež ako anonymnú, koncertne umiestnenú masu), utlmujú akúkoľvek asociáciu s príbehom, libretom či hudbou.

Giuseppe Verdi: Trubadúr - ŠD Košice 2015
Giuseppe Verdi: Trubadúr – ŠD Košice 2015

Napokon, jednotlivé dejstvá opery majú svoje programové názvy (druhý Cigánka, tretí Cigánkin syn), ktoré jednoducho určujú dianie, aktérov, atmosféru. Kontrast Leonory, jej súčasného šatníka a obuvi (prvá si „ihličky“ vyzúva Inez, Leonora tak učiní počas árie v 1. dejstve), ako aj šestice vyzývavých, krikľavo oblečených dievčat (scéna v pôvodnom tvare zobrazuje sprievod mníšok), by sa azda hodili všelikde, len nie do Verdiho drámy a kláštorného výjavu.

To, že Gilhuusovej nevyšli kľúčové dramatické zlomy (napríklad moment šoku chýbal vtrhnutiu Manricovej družiny pred kláštor vo finále 2. dejstva), že z Ferranda spravila závislého fajčiara, že „rozprávanie“ Azuceny ilustruje erotický tanečný výjav (zrejme akási metafora upaľovania jej matky), že nie je celkom pozorovateľné, ako Leonora vypije smrtiaci jed, keď vzápätí do nej Luna násilne vlieva z fľašky akýsi nápoj, že záverečná poprava Manrica sa udeje výstrelom – to všetko sú slabiny réžie, vyplývajúce z názoru jej autorky na predlohu. No fakt, že sa nechala oblafnúť kalkuláciou s kulturistickou telesnou schránkou predstaviteľa Manrica, že v kostýme stavila na jeho svaly a aplikáciou bojových umení v závere 1. dejstva demonštrovala tézu akčnosť verzus hudba, je skôr dôkazom, že Zuzana Gilhuus v košickom Trubadúrovi mierila úplne mimo.

Giuseppe Verdi: Trubadúr - ŠD Košice 2015
Giuseppe Verdi: Trubadúr – ŠD Košice 2015

O ďalších „vynálezoch“, akým je choreografia vojakov, je vari zbytočné hovoriť. Trubadúr v Košiciach nie je ani polemický, ani kontroverzný a nútiaci diváka rozmýšľať. Je prosto neštýlový, odhaľujúci nepochopenie hudobnej poetiky partitúry. Je to bezduchý omyl.

V novej pozícii sa ocitol za hudobné naštudovanie zodpovedný Peter Valentovič. Stal sa z neho šéfdirigent súboru, nuž jeho zástoj bude musieť byť aktívnejší, než tomu bolo pri pohostinských vystúpeniach. Čaká ho nemálo práce, orchester totiž naposledy znel konsolidovane, keď ho viedol Paolo Gatto. Prvé kroky Valentovičovho vplyvu sa už čiastočne do Trubadúra premietli. Jeho koncepcia síce musela reflektovať brutalitu niektorých javiskových akcií, no na druhej strane si našla dostatok priestoru, aby z orchestra vyťažila aj dynamicky a farebne pastelovejšie nuansy. Zopár technických lapsusov sa však prepočuť nedalo. Trocha ma mrzí, že Valentovič zrejme nebude dôsledný v rešpektovaní originálu partitúr. Tento raz napríklad škrtol krátku cabalettu Leonory Tu vedrai zo 4. dejstva, z populárnej stretty Di quella pira odznela len jedna strofa a transponovaná bola o tón nižšie. Darmo, dramatických „céčkarov“ je ako šafranu.

Zo speváckeho obsadenia sa hrdinkou premiérového večera stala Eliška Weissová ako Azucena. Česká mezzosopranistka priam šokovala sýtou farebnosťou svojho hlasu, obrovským rozsahom (brala aj vysoké C), ktorý nemá žiadne zlomy v registroch a dramatickým záberom. Zároveň dodávala svojej tragickej hrdinke aj výraz, dynamiku, kultivované frázovanie. Išlo o výkon, ktorý bol špičkou aj v celoslovenskom meradle. Dobre si počínal ako gróf Luna aj stály hosť košického súboru Ludovik Kendi. Tridsaťdeväťročný rumunský rodák imponoval legatom, talianskou farbou a pevnou, lesklou vysokou polohou. Pravda, nie je to pravý dramatický barytón, zatiaľ mu z rezonancie občas vypadne hlboká poloha. Pokiaľ ho réžia nenútila koncentrovať sa väčšmi na hmaty a chvaty bojových umení než na spev, vykazoval Kendiho výkon obdivuhodnú kvalitu.

Giuseppe Verdi: Trubadúr - ŠD Košice 2015
Giuseppe Verdi: Trubadúr – ŠD Košice 2015

S istým odstupom vnímam Leonoru Jany Havranovej. Na košických doskách pred dvadsiatimi ôsmimi rokmi nitrianska rodáčka odštartovala kariéru. Neskôr ju cez krátkodobé pôsobenie v pražskej Štátnej opere umelecké cesty odviali na viacero nemeckých scén. Vrátila sa v zrelom veku, keď jej pôvodne lyrický soprán už nabral mladodramatickú dimenziu. Tá sa týka hlavne vysokej polohy, ktorú má dnes Havranová pomerne širokú a pevnú. Nie celkom sú však vyrovnané jej registre. Hĺbkam chýba tmavší timbre i technické prepojenie so stredmi, výšky spievané v tlmenej dynamike znejú štíhlo, nie je to pravé obsažné verdiovské piano. Opätovné stretnutie s Janou Havranovou bolo zaujímavé, no argumentovať, že z nej vyrastá mladodramatický soprán pre taliansku operu, sa jej nepodarilo.

Najzávažnejším problémom bol však Manrico v naštudovaní Titusza Tóbisza. Teraz si úplne odmyslím jeho exteriér i nadprácu, ktorú mu divadlo (ktovie koho pričinením) udelilo štatútom lektora i vykonávateľa bojových scén. Rýdzo vokálne je Tóbiszov materiál unikátny. Dramatický tenor s takou dávkou volumenu a priebojnosti nepočuť často. Zároveň však živelnosť jeho prejavu sa dostáva do rozporu s elementárnou profesionalitou. Verdiovský part (a nielen on) má svoje pravidlá, ktoré sa nedajú oklamať. Titusz Tóbisz v tejto chvíli nie je technicky kompetentný pre part Manrica. Nie preto, že sa vyhol vysokému C, ale z dôvodov permanentného distonovania, nerešpektovania fráz a kultúry operného spevu. Je predovšetkým na ňom, na jeho sebareflexii, či svoje výnimočné vlohy (myslím na veľkosť a charakter materiálu) zužitkuje a stane sa z neho vzácny dramatický tenor, alebo podľahne ilúzii, že takým už je a skoro skončí.

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Hodnocení

Vaše hodnocení - Verdi: Trubadúr (ŠD Košice)

[yasr_visitor_votes postid="188025" size="small"]

Mohlo by vás zajímat


0 0 vote
Ohodnoťte článek
1 Komentář
Nejstarší
Nejnovější Most Voted
Inline Feedbacks
View all comments