Král a princ. Dramatičtí tenoři Mario Del Monaco a Corneliu Murgu

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4

Mario študoval pod vedením Artura Melocchiho a robil veľké pokroky. Tenorov otec Ettore Del Monaco bol opojený synovými úspechmi a čoraz väčšmi túžil prekročiť Rubikon pesarského provincionalizmu. Najradšej by syna videl vo Večnom meste. Mario Del Monaco prešiel sitom prijímacích pohovorov a v roku 1936 sa stal štipendistom vokálnych kurzov pri rímskom Teatro dell’Opera. Dostal sa pod ochranné krídla konzervatívneho profesora Marcantoniho, ktorý bol zamilovaný do Rossiniho fioritúr a Mariov hlas považoval za primálo flexibilný a tvrdý. Prívrženec lyrického spievania à la tenore di grazia nemohol budúcemu Otellovi poskytnúť pevnú pôdu pod nohami. Mariovu myseľ začal nahlodávať červík pochybností.

Po viac než roku váhania opúšťa Marcantoniho triedu a vracia sa do Melocchiho náruče. Del Monacova hviezda napokon zažiarila v roku 1939, kedy v mestečku Cagli, vzdialenom 70 km od Pesara, vystúpil ako sicílsky vidiečan Turiddu v Mascagniho Cavallerii rusticane. Prvé divadelné skúsenosti začal zbierať ešte vo vojenskej uniforme. Po niekoľkých šťastných večeroch v milánskom Teatro Puccini dostáva svoju prvú scritturu – zmluvu na turné po Taliansku. Po jeho boku stojí spolužiačka zo štúdií v Ríme, nádejná sopranistka Rina Fedora Filippini, s ktorou sa tenor oženil v roku 1941.

Kovový hlas Maria Del Monaca sa v roku 1946 niesol arkádami veronskej Arény. Na opätovné otvorenie legendárneho amfiteátra sotva možno zvoliť vhodnejšie dielo než Verdiho Aidu – operu plnú spektakulárnych masových scén i melodramatického sentimentu. Mario Del Monaco sa predstavil ako Radames (úloha egyptského vojvodcu sa stala jednou z jeho najlepších javiskových postáv). Svoj medzinárodný debut si Mario Del Monaco odkrútil v Londýne, kde sa ocitol v kostýme Cavaradossiho (táto rola bola pre tenora-výtvarníka významná i z toho dôvodu, že mu pripomínala maliarsku minulosť). Bolo len otázkou času, kedy dobyje La Scalu. Podľa niektorých prameňov stál na javisku milánskeho operného svätostánku už v roku 1943 ako dvadsaťosemročný – v úlohe Rodolfa v Pucciniho Bohéme, pre neho netypickej. V roku 1949 sa na scéne Scaly Del Monaco predstavil už v plnej kráse ako Giordanov Andrea Chénier.

Mario Del Monaco so sopranistkou Renatou Tebaldi v Giordanovej opere Andrea Chénier (foto archív autorky)

Tu niekde možno hľadať korene tenorovej prezývky Milánsky býk, ktorá má nehudobné pozadie. Na dlažbe svetoznámej nákupnej Galérie Viktora Emanuela II. v Miláne je zobrazený robustný býk. Podľa legendy tento symbol sily prinesie šťastie tomu, kto stúpi na isté citlivé miesto mozaiky a pravou nohou sa niekoľkokrát otočí okolo svojej osi. Našťastie, náš tenor mal úspech aj bez podivných rituálov.

Po Tosce v Shakespearovom meste nasledovalo ďalšie zahraničné angažmán – tentoraz v krajine, ktorá sa od Anglicka líši tak ako voda od ohňa. Mario Del Monaco prešiel krstom ohňom v temperamentnom Rio de Janeiro, kde spieval Fausta v Boitovom Mefistofelovi a Pucciniho zlatokopa Dicka Johnsona. Po brazílskom varnom kotli prišla na rad Argentína a Teatro Colón, ovenčené gloriolou Carusa, Gigliho a Schipu. Del Monacovo meno bolo na juhoamerické pomery ešte primalým sústom. O to priaznivejšieho prijatia sa dočkal v Taliansku, kde na neho blikalo červené svetielko kamery.

Mario Del Monaco v začiatkoch medzinárodnej kariéry (foto archív autorky)

Vidieť operného speváka na filmovom pľaci je na prvý pohľad neobvyklé, ale nie nemožné – bohatú filmografiu má na konte sám Gigli, čaru strieborného plátna podľahli Toti dal Monte, Tito Schipa, Giuseppe Lugo a barytonista Gino Bechi – a to je iba zlomok mien (záujemcovia o túto problematiku môžu siahnuť po nahrávke s príznačným názvom Singers of the Century – Cinefollia! – Opera Singers in Film, ktorá vyšla na labeli Jube Classic v roku 2015).

Divergentný život tenora a herca úspešne zdieľa súčasný taliansky tenorista Gianluca Terranova, ktorý je slovenskému publiku známy z košickej produkcie rockovej opery Dušana Rapoša Pietro e Lucia. Terranova bol odchovaný na materskom mlieku Carusových a Del Monacových vinylových recitálov. S týmito velikánmi ho spája rovnaká vokálna estetika, hoci treba podotknúť, že výkony Gianluca Terranovu na opernej scéne sú v porovnaní s výkonmi jeho predchodcov predsa len poznačené stigmou eklekticizmu (v repertoári má Verdiho, Pucciniho, Donizettiho, ale aj Faustovo prekliatie od Berlioza a tenorový part v Beethovenovej Deviatej symfónii).

Terranova sa živí aj ako autor muzikálov. Najúspešnejší z nich, Caruso, príbeh mýtu (Caruso, la storia di un mito) z roku 2002 mal v Taliansku stoosemdesiat repríz a medzi protagonistami nechýbala napríklad Katia Ricciarelli. S Carusom sa spája spev nesmrteľného Maria Lanzu, ktorý si našiel cestu k miliónom poslucháčov práve vďaka magickému Hollywoodu. Nuž, filmov s tematikou Carusovho životného príbehu (viac-menej prifarbeného podľa ľubovôle scenáristu a režiséra) je pomerne dosť. Jeden z nich je spätý aj s Mariom Del Monacom. Film Enrico Caruso, legenda jedného hlasu (Enrico Caruso, leggenda di una voce) z roku 1951 neurobil dieru do sveta (v Amerike sa hral iba krátko pod názvom Mladý Caruso – The Young Caruso), no bude nás zaujímať, že svoj hlas Carusovi neprepožičal nikto iný než Del Monaco.

Del Monaco v póze Cania vo svojej vile (foto archív autorky)

Filmografiu Maria Del Monaca možno rozdeliť na filmy, z ktorých znie iba jeho hlas, napríklad Rigoletto a jeho tragédia (Rigoletto e la sua tragedia), ktorý vznikol v roku 1956 na motívy rovnomennej Verdiho opery. Mario Del Monaco spieva Vojvodu, hlavnej úlohy Rigoletta sa zhostil Tito Gobbi. Ďalšou kategóriou sú filmy, kde tenor paralelne hrá i spieva. Videozáznamy Del Monacových operných kreácií (tvár i hlas) sú školou vokálno-hereckého majstrovstva (len z Otella existujú asi tri videoverzie).

Del Monaco bol mužom hereckej kultúry a objavuje sa vo filmoch, ktoré s operou spája námet či fabula. Jeho výkon nadchýna kinosály v snímke Muž so šedými rukavicami (L’uomo dal guanto grigio, 1948), kde Mario Del Monaco zosobňuje spievajúceho policajného komisára (tento film bol Del Monacovým debutom na striebornom plátne). Spevák sa vo filmovom ateliéri prevtelil do úlohy svojho tenorového predchodcu Francesca Tamagna (film Giuseppe Verdi roku 1953). Rok predtým zosobnil ďalšieho tenora, Roberta Stagna, vo filmovej biografii Pietra Mascagniho (Nesmrteľné melódie – Melodie immortali, 1952) a objavil sa aj v ságe klanu hudobných vydavateľov Ricordiovcov (Casa Ricordi z roku 1954).

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4

Mohlo by vás zajímat