Král a princ. Dramatičtí tenoři Mario Del Monaco a Corneliu Murgu

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4

Posledným Del Monacovým filmom je snímka s názvom Prvá láska (Primo amore) z roku 1978, v ktorej hrá postavu charizmatického riaditeľa domova dôchodcov. Tento film s arómou sladkastej tragikomédie je so všetkými kladmi i zápormi svojho druhu v Del Monacovej filmotéke kuriozitou. Prečo? Slávny tenor v celom filme nezaspieva ani notu! Generácie operných spevákov, ktorí si tykali s biografom, postavili svoju filmovú kariéru na vlastnom speve (je to tiež prípad Pavarottiho neúspešného hollywoodskeho výletu pod názvom Yes, Giorgio z roku 1982). Del Monaco však vo svojom poslednom filme neťaží z vokálnych dispozícií a je celkom odkázaný na výrazové prostriedky klasickej činohry. Skutočnosť, že operný sólista sa úspešne  etabloval na filmovom plátne po boku Marcella Mastroianniho, Uga Tognazziho či Ornelly Muti, a to aj v titule, ktorý s operou nemá nič spoločné, svedčí o jeho pozoruhodnom hereckom talente.

Mario Del Monaco predbehol svoju dobu a ukázal, že veľký operný spevák sa bez hereckého nadania nezaobíde. Škoda len, že karta sa zrazu obrátila a mnohí súčasní králi a kráľovné opery sú lepšími hercami než hudobníkmi. Múza tragédie Melpomené a múza hudby Euterpé však najväčším majstrom operných scén rozdávajú dary rovným dielom.

Mario Del Monaco bol dramatickým tenorom par excllence (foto archív autorky)

Je všeobecne známe, že galérii Del Monacových javiskových postáv dominuje už spomínaný Otello. O to viac nás prekvapí, keď zistíme, že úloha žiarlivého bojovníka nie je Del Monacovou jedinou srdcovou záležitosťou. Z jedinej českej monografie o Mariovi Del Monacovi, ktorej autorom je Karel Vladimír Burian (vyšla v edícii Lyra na pôde pražského Supraphonu v roku 1969) sa dozvedáme, že svetoznámy tenorista dával pred mýtickým Maurom prednosť Bizetovmu donovi Josému (za zmienku stojí fakt, že Del Monacov prvý americký Otello neobstál pod paľbou kritiky, recenzent Irwing Kolodin tenora jednoducho nešetril). Verdiho shakespearovský exponent nie je podľa Del Monacovho úsudku jediným Everestom tenorov – z vokálneho hľadiska si Mario Del Monaco radšej naservíruje štyroch Otellov než jediného des Grieuxa v Pucciniho Manon!

Mario Del Monaco ako legendárny Otello (foto archív autorky)

Mimochodom, v tejto úlohe náš hrdinský tenor z Florencie debutoval v Metropolitnej opere. Stalo sa tak v roku 1950. Voilà – Puccini. Mario Del Monaco si obliekal kostým Calafa, Pinkertona a Cavaradossiho, no jeho skladateľom číslo jeden bol papà Verdi. Nezanedbateľné sú tenorove kreácie v Trubadúrovi (rolu Manrica sa údajne naučil za päť dní), tlieskali mu v Aide, v Rigolettovi, v Ernanim, v Maškarnom bále a samozrejme, v Otellovi (vraj až štyristo dvadsať sedemkrát). Portfólio Del Monacových hrdinov sa nezaobíde bez rarít – Talian vystúpil z osudového zajatia románskeho repertoáru a trúfol si na Richarda Wagnera (naštudoval Lohengrina, Rienziho a Siegmunda z Valkýry). Málokto vie, že Mario Del Monaco ovládal nielen Rossiniho Almavivu, ale tiež kompletnú barytónovú úlohu Figara (tento počin neskôr zopakoval Domingo). Najviac miloval postavy, ktoré prekonávajú zložitý psychický vývoj. Motorom jeho kreativity je realizmus, ktorý neslobodno stotožňovať s heroizmom.

Mario Del Monaco bol vo svojej dobe jedným z najlepšie oceňovaných reprodukčných umelcov. Jeho smrť v roku 1982 v Mestre bola pre hudobný svet obrovskou stratou. Podmanil si publikum na európskej pevnine i za oceánom, vystupoval v Japonsku, a v slávnom Veľkom divadle v Moskve vyvolal eufóriu. V metropole sovietskeho Ruska si Mario Del Monaco podal ruku s Chruščovom.

Pokiaľ ide o politické osobnosti a ich vzťah k opere, existuje úsmevná historka, ktorá stojí za pripomenutie. Juhoslovanský prezident Josip Broz Tito na ktoromsi súkromnom koncerte popustil uzdu nadšeniu a sprevádzal Del Monaca ako klavirista. Titove schopnosti korepetítora si slávny tenor veľmi pochvaľoval. Ťažko povedať, či išlo o súčasť diplomatickej rétoriky, alebo o skutočný údiv talianskeho tenora nad hudobnými schopnosťami diktátora.

Na Východe však ešte zostaneme a presunieme sa do kultúrneho centra rumunského Banátu. Temešvár – multikultúrny kotol bývalého rakúsko-uhorského mocnárstva a prvé mesto v Európe, ktoré sa od novembra 1884 mohlo pýšiť elektrickým osvetlením, je známe aj hudobnými tradíciami. V tomto meste sa v roku 1948 narodil tenor, ktorý – obrazne povedané – Mariovi Del Monacovi akoby vypadol z oka. Rumun podľa pôvodu, Talian podľa vokálnej školy a naturelu – Corneliu Murgu.

Corneliu Murgu (foto archív autorky)

Prvé hudobné vedomosti Murgu nasával v rodnom Temešvári. Na konzervatóriu v Bukurešti o neho nemali záujem, skúsil teda šťastie vo Florencii, kde v roku 1971 prišiel na prázdniny. Výlet sa skončil prijatím na Konzervatórium Luigi Cherubiniho a návrat do Rumunska sa nekonal. Corneliu Murgu po absolutóriu v roku 1976 dva roky navštevoval majstrovské kurzy Marcella Del Monaca v Livorne a v Trevise. Netreba prízvukovať, že u tohto vzdelaného muža a estéta (v najlepšom zmysle slova) s hlbokým basovým hlasom si podávali kľučky Nicola Martinucci, Giuseppe Giacomini, Gianfranco Cecchele a Silvano Caroli.

Rumunský tenor bol jeho obľúbeným žiakom. Murgu spomína, že vďaka láskavosti maestra sa mohol stretnúť so svojím idolom Mariom Del Monacom. Bolo to počas druhej lekcie u Marcella, keď tenorov brat diskrétne zavolal Mariovi, aby si prišiel vypočuť jeden hlas. Murgu nevedel, s kým jeho pedagóg hovorí, a pokojne spieval ďalej. Asi po pol hodine sa vo dverách objavil najväčší taliansky Otello svojej doby. Takéto privilégium sa nedostalo každému. Marcello Del Monaco dokonca vymyslel Murgovi prezývku il mio cavallo bianco (môj biely kôň). Nebolo v tom nič hanlivé. V tej dobe bežala v televízii reklama na zubnú pastu, v ktorej cválali čierne kone, a medzi nimi bol jeden biely. Tenor z Temešváru bol podľa Marcella del Monaca najlepším bielym koňom medzi jeho študentami. Pre budúceho princa tenorového neba, ktorý pochádzal z krajiny sužovanej tvrdou komunistickou diktatúrou, to bola pocta.

Vavríny pre Cornelia Murga dozreli v roku 1979. Dejiskom jeho debutu bola viedenská Staatsoper. Neznámy rumunský tenorista stál na doskách opery na Ringu v kostýme Turidda (všimnime si, že debutoval v rovnakej úlohe ako Mario Del Monaco). Nota bene, myšlienku, že bol Del Monacovým tieňom, Murgu vytrvalo odmietal. Po viedenskom debute sa so zahraničnými ponukami roztrhlo vrece. Murgova tovaryšská vandrovka po významných európskych divadlách neunikla pozornému uchu Metropolitnej opery a v roku 1982 si Murgu v legendárnej Zlatej podkove zaspieval Riccarda vo Verdiho Maškarnom bále.

Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4

Mohlo by vás zajímat