Královská a Národní – dvě vizitky operního Londýna

  1. 1
  2. 2
  3. 3
Uplynulý slnečný víkend v Londýne nezrkadlil ani negatívne nálady z nedávnej teroristickej hrôzy, ani posledné hodiny pred ostrým štartom brexitu. Centrum takmer deväťmiliónovej metropoly bolo plné cudzincov, znel mix najrozmanitejších jazykov, nechýbala obligátna tlačenica v metre, navyše boli azda len ojedinelí ozbrojení policajti. A samozrejmosťou vypredané operné domy. „Ľudovou“ cenou vstupeniek vábivá Anglická národná opera a o poznanie drahšia, hrdá Kráľovská Covent Garden. Obe hojne navštívené turistami a v druhom prípade (proti miestnym zvykom) aj publikom využívanými šatňami.
London Coliseum – English National Opera (foto archiv)

Večer prvý, Anglická národná opera:
Návrat Partenope – delikátnej i pikantnej
Korene Anglickej národnej opery (ENO) zapustili koncom 19. storočia dve miestne filantropky, ktoré začali organizovať divadelné a operné predstavenia. Po zmenách pôsobiska sídli inštitúcia v londýnskom Coliseu, kde začala činnosť 21. augusta 1968 (v deň, ktorý máme v pamäti z iných dôvodov) Donom Giovannim. Špecifikom súboru je uvádzanie všetkých titulov v anglickom preklade, čo je popri ústretových cenách lístkov (momentálne je v 2360-miestnom hľadisku denne k dispozícii päťsto vstupeniek za dvanásť až dvadsať libier) výrazným krokom k priblíženiu opery k širším vrstvám záujemcov. Repertoárové rozpätie vždy bolo veľmi široké, prakticky od baroka až po súčasnosť. Súčasným umeleckým riaditeľom Anglickej národnej opery je Američan Daniel Kramer, ktorý bude v budúcej sezóne režírovať v Opere Slovenského národného divadla Rimského-Korsakovovho Sadka. Pre nás neznie cudzo ani meno hudobného riaditeľa, ktorým je z Bratislavských hudobných slávností 2006 známy Martyn Brabbins.

V repertoári Anglickej národnej opery sa pravidelne objavuje tvorba Georga Friedricha Händela, považovaného právom v značnej miere za domovského autora. Jednou z jeho vyše štyridsiatich opier, skomponovaných v rozpätí rokov 1705 a 1741 (v súčasnosti sa neraz inscenujú aj skladateľove oratóriá), je u nás neznáma Partenope, po prvýkrát uvedená v Londýne roku 1730. Na dosky ENO sa dostala v anglickom preklade talianskeho originálu (pôvodný autor je anonym, ide o adaptáciu textu z pera Silvia Stampigliu) v októbri 2008. Koprodukčná inscenácia s Austrálskou operou, podpísaná dirigentom Christianom Curnynom a režisérom Christopherom Aldenom, získala roku 2009 prestížnu Cenu Laurenca Oliviera za najlepšiu opernú produkciu roka. Do Londýna sa vrátila v tejto sezóne, dokazujúc sériou marcových večerov svoju nadčasovú platnosť. Vtipný a miestami pikantný preklad, v súlade s nápaditými akciami, veľakrát vyvolával spontánny smiech publika.

Dôvodov úspešnosti tejto staronovej Partenope je viacero. Divák spoznáva pôvabnú, brilantne napísanú partitúru, ktorá – hoci žánrovo nie je vyslovene komickou operou – v ponúknutej aktualizácii prináša priehrštie sviežeho a vkusného humoru. Napriek tomu, že orchester ENO hrá na moderných nástrojoch, znie štýlovo. Škótsky dirigent Christian Curnyn sa totiž profiloval ako špecialista na barokovú operu. Túto devízu vložil nespochybniteľne aj do londýnskej inscenácie (je tiež autorom naštudovania pôvodnej premiéry roku 2008), dodávajúc komorne zoštíhlenému orchestru (s dvoma čembalami) slohovú autentickosť, krásne farebné a dynamické odtiene, pričom kontrastnosť temp a kreslenie vlniacich sa nálad boli pevným pilierom predstavenia. Partitúra pritom má skôr pôdorys opery seria, je však vyzdobená toľkými humornými situáciami, že v nej dominuje nadľahčená atmosféra. Celá ťarcha javiskového diania pritom leží na pleciach šiestich sólistov, dielo totiž nemá zborové zastúpenie. Christian Curnyn však vymodeloval veľmi plastické hudobné portréty postáv a súlad javiska s orchestrom bol príkladom naladenia sa na spoločnú estetickú vlnu.

Režisér Christopher Alden sa rozhodol nestaviť na mýtické pozadie deja (Partenope je legendárnou neapolskou kráľovnou a „sirénou“), ale namiesto toho príbeh o láske, túžbach a bojoch preniesol do Paríža roku 1920. Inšpiroval sa v tom čase aktuálnym surrealizmom, konkrétne americko-francúzskym vizuálnym umelcom Manom Rayom. Celý príbeh so zmenenými identitami sa odohráva medzi miestnou „high society“, nebojuje sa tu zbraňami, ale pretvárkou, preoblečeniami a situačným vtipom. Andrew Lieberman vytvoril vzdušnú, svetlú, optimistickú scénu s točitým schodiskom, zariadenú ako dobový salón pre smotánku. Na stoloch je hojnosť alkoholu, cigarety sa fajčia ostošesť, mastia sa karty a pritom sa rozohráva ťažko opísateľná zápletka o láske a boji o ňu. Dobové fotoaparáty, premietačky, blikajúca obrazovka, v 2. dejstve akcie priamo na WC, preliezačky cez zatvorené dvere či zábradlia, striptízový výjav, to všetko dynamizuje dianie. Možno sa natíska otázka, či Aldenov tím neprekračuje hranice vkusu, no odpoveď je jednoznačne záporná. Občas sa síce dostáva na hranu, no nikdy ju neláme. A nápadov teda poskytuje plné priehrštie. Kostýmy Jona Morrella odrážajú módu dvadsiatych rokov i charaktery postáv. Tie sú po stránke hereckej a pohybovej vypracované na činohernej úrovni. O fascinujúcej práci so svetlom vari ani hovoriť netreba.

Príjemným prekvapením teda nebola len orchestrálna a vizuálna zložka, ale aj výborné, hoci medzinárodne zväčša neznáme sólistické sexteto. Titulnú postavu (na premiére roku 1730 ju spievala dobová primadona Anna Maria Strada) stvárnila Sarah Tynan. Príjemný, mäkký, plastický soprán, schopný s veľkou štýlovou čistotou a výrazovým nasadením predniesť náročný part. Asi najzvučnejším menom obsadenia bola altistka Patricia Bardon, tónovo ušľachtilá a v dynamike pestrá (krásne obsažné piana) predstaviteľka Arsaceho. Nechýbal ani kontratenor, James Laing dal svojmu Armindovi obrovskú škálu výrazových nuáns a podal strhujúci herecký výkon. Tenorista so sýtou strednou polohou Rupert Charlesworth je tiež znalý slohovej problematiky baroka (je víťazom Händelovej speváckej súťaže z roku 2013) a jeho Emilio, spolu s Matthewom Durkanom (Ormonte) bol rovnako platným členom ansámblu. Napokon v komplikovanej postave Rosmiry, resp. Eurimeneho (žena maskovaná v mužskom prestrojení a v rozuzlení zápletky odhaľujúca sexuálnu identitu), sa zaskvela mezzosopranistka Stephanie Windsor-Lewis.

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Mohlo by vás zajímat


Komentáře. Respektujte prosím pravidla diskuze.

Please Login to comment

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

  Subscribe  
Upozornit na