Královská a Národní – dvě vizitky operního Londýna

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Hodnotenie autora recenzie: 85 %
***

Večer druhý, Royal Opera House Covent Garden:
Majstri speváci norimberskí – medzi tradíciou a inováciou
Poldenná wagnerovská seansa. Takí sú Majstri speváci norimberskí bez škrtov. O nich hovorím preto, lebo zatiaľ čo na Slovensku žiaden „veľký“ Richard Wagner po 2. svetovej vojne nezaznel, v Čechách si spomínam aspoň na pokusy o zdolanie tohto veľdiela (pražský z roku 1978 oveľa relevantnejší než prierezový brniansky). Jediný Wagner, označovaný zbežne ako komická opera (čo celkom nesedí, hoci žánrovo k nej v istých miestach inklinuje), patrí k najrozsiahlejším javiskovým prácam, s čistým hudobným časom (v prípade aktuálnej londýnskej inscenácie) 265 minút. Tri dejstvá delili dve tridsaťpäťminútové pauzy, ktoré publikum hojne využívalo v miestnych reštauráciách, nachádzajúcich sa najmä na poschodiach v prístavbe. Covent Garden je skutočne veľký a reprezentatívny kolos, s diváckou kapacitou 2.256 sedadiel.

Royal Opera House (zdroj commons.wikimedia.org/Russ London)

Novú inscenáciu v koprodukcii s National Centre for the Performing Arts Beijing a Australian Opera pripravil šéfovský tím. Za dirigentským pultom stál hudobný riaditeľ Kráľovskej opery Antonio Pappano, réžia je rozlúčkovým dielom Kaspera Holtena, ktorý v týchto dňoch funkciu riaditeľa opery po päť a polroku opúšťa a vracia sa do rodného Dánska.

Antoniovi Pappanovi nie je Wagnerovo dielo vôbec cudzie (len v Covent Garden uviedol celý Prsteň Nibelungov, Tristana i Parsifala) a hoci Majstri speváci sú partitúrou špecifickou, odhalil v nej široké spektrum nuáns, modeloval situácie vážne i humorné, intímnejšie i masové. Pappano dôsledne rozpracoval hudobné motívy, oprel sa o výborne disponovaný a vo všetkých sekciách bohato znejúci orchester, ako aj o početné, vysoko kvalitné zborové teleso, pripravené Williamom Spauldingom. Prejavil tiež rešpekt voči sólistom, hlasy neprekrýval a vytvoril plastický a diferencovaný celok.

Dánsky režisér Kasper Holten patrí skôr do kategórie reprezentantov moderného operného divadla, nie však k vyhláseným provokatérom. Ani jeho poňatie Majstrov spevákov norimberských nie je výstrelkom, hoci od rešpektovania pôvodného miesta a času deja (Norimberg v polovici 16. storočia) sa pochopiteľne radikálne vzdialil. Dnes je to však bežný jav a tolerancia publika je limitovaná mierou porušenia súladu javiskového diania s hudobnou podstatou. U Holtena takúto disproporciu zreteľnejšie nepozorujeme a zvýraznenie autentického Wagnerovho výroku z roku 1852 „Kinder, schafft Neues“ bolo celkom príznačným a s charakterom predlohy súvisiacim inscenačným kľúčom k realizovaným posunom do tretiny minulého storočia. Svet norimberských majstrov spevákov rámcuje symbolika akéhosi elitársko-smiešneho pánskeho klubu, v ktorom vládne dominantnosť „silného pohlavia“, ponúkajúceho ženy ako odmenu za víťazstvo v súťažiach. Z tohto pohľadu je vysvetliteľné aj emancipačné rozhodnutie Evy, urazene opúšťajúcej v závere opery javisko, keď zistí, že súčasťou získanej ruky milovaného Stolzinga je aj jeho vstup do komunity, ktorá ju vlastne „predala“.

Na scéne Mie Stensgaardovej sa v prvom dejstve nachádzame v priestore pred chrámom, ktorý sa pozvoľna, pomocou služobníctva, mení na pánsky klub miestnych majstrov spevákov (hostina, cigary), mozaiky mužov rôznych civilných povolaní, ktorí však „stavovskú“ príslušnosť dokazujú rovnakými úbormi s akýmisi podbradníkmi. Po režijne veľmi vydarenom a na kresbu charakterov postáv sústredenom osemdesiatminútovom úvodnom akte sa lokalizácia nasledujúceho dejstva väčšmi odkláňa od predlohy. Tu trocha chýbala „vôňa orgovánu“ (hoci v dekoratívnej rovine prítomná bola), nezameniteľné čaro obuvníckeho náradia na priedomí (aj to tam bolo, len akosi málo „hralo“) a možno aj menej presvedčivým herectvom Evy a Stolzinga pôsobila celá scéna, vrátane serenády s typovo výstižným Beckmesserom, trocha zdĺhavo. Priam zázračne a radikálne sa premyslenými pohybmi točne i ručnou manipuláciou javisko v závere zmenilo a dejstvo vyvrcholilo bujarou maškarádou svätojánskej noci.

Vyše dvojhodinové 3. dejstvo pripomína divadelné zákulisie so šatníkmi, neskôr sa vracajú scénické elementy z prvého aktu, aby všetko spelo k rozuzleniu veľkého príbehu, k tradičnej speváckej súťaži. Kasper Holen so svojím tímom (kostymérkou s návrhmi od súčasných džínsov a tričiek cez fraky po symbolizujúce doplnky a historizujúce a bizarné prvky vo finále 2. dejstva je Anja Vang Kragh) nesporne vložil do inscenácie veľký kus fantázie a mnohé mu aj vyšlo. Isté rezervy boli v typológii postáv, kde najlepšie vyšiel Hans Sachs a Beckmesser, najmenej presvedčivo Eva a Stolzing.

V medzinárodnom sólistickom obsadení prevažovali známe mená. V najnáročnejšej postave Hansa Sachsa sa predstavil 51-ročný waleský dramatický barytonista Bryn Terfel, stály hosť Covent Garden, kde debutoval pred štvrťstoročím. Patrí dnes k najvýraznejším predstaviteľom v basbarytónovom odbore, pričom z wagnerovského repertoáru okrem Sachsa (debutoval s ním v rodnej vlasti) spieva aj Holanďana a Wotana. Je nesporne výraznou osobnosťou s markantným fondom, štýlovou znalosťou a veľkou výdržou. No aj napriek tomu, v navštívenom predstavení v druhej polovici 3. dejstva musel prekonať krízové okamžiky a siahnuť na dno rezerv, aby záverečný monológ zaspieval so cťou. Ak mi niečo v jeho podaní chýbalo, tak to boli lyrickejšie momenty, napríklad vo Flieder-monológu z 2. dejstva.

Nájsť wagnerovských tenoristov, ktorí by zodpovedali svojim hrdinom aj vizuálne, nie je dnes ľahké. Terfelov krajan Gwyn Hughes Jones (Walter von Stolzing) vlastní priebojný, skôr svetlejší spinto tenor a jeho kariéra sa pre mňa prekvapujúco rozvíjala väčšmi v talianskom odbore. Pre Wagnerovu rytiersku rolu preukázal dostatok technických dispozícií, aby sa bez problémov presadil aj vo vyššej polohe a statočne zvládol aj tzv. Súťažnú pieseň v záverečnom akte. Nie je to síce mimoriadne sfarbený materiál, no koľkože kvalitných Stolzingov dnes behá po svete? Allan Clayton bol aj pri korpulentnom zjave herecky pohyblivým Davidom, s vhodnými vokálnymi dispozíciami pre nie malý part. Rachel Willis-Sørensen síce príliš vierohodnú ilúziu zaľúbenej Evičky Pognerovej nevytvorila, jej mladodramatický soprán sa však voľne niesol ponad orchester. Najplastickejšou a výrazovo najprepracovanejšou postavou bol Sixtus Beckmesser v podaní barytonistu Johannesa Martina Kränzleho. Solídnym Pognerom bol Stephen Milling, Sebastian Holecek zaujal výrazným barytónom v úlohe Fritza Kothnera a svojej príležitosti sa chopila aj Hanna Hipp ako Magdalena.

Navštívená repríza v publiku zarezonovala, pri sólových klaňačkách znelo bravó i dupanie publika. Ovácie postojačky, špecifikum slovenských divadiel, sa v tomto svete nenosia. Potlesky boli silné, no netrvali dlho. Napokon, po takmer šiestich hodinách v opere sa už asi žiadalo nadýchať sa londýnskeho vzduchu.

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Mohlo by vás zajímat


Komentáře. Respektujte prosím pravidla diskuze.

Please Login to comment

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

  Subscribe  
Upozornit na