Kusy a kousky mladých choreografů v SND

Kusy a kúsky mladých choreografov v SND 

Balet SND sa rozhodol urobiť tesne pred Vianocami istým spôsobom choreografický experiment, ktorý spočíva v dielach niektorých tanečníkov baletu SND a študentov VŠMU pod názvom The Pieces. Konfrontovať sa teda budú v Štúdiu SND profesionálni tanečníci z divadla (teraz v úlohe choreografov) a ich niektorí mladší kolegovia z Katedry tanečnej tvorby Hudobnej a tanečnej fakulty Vysokej školy múzických umení. Prvých štyroch (Peter Dedinský, Reona Sato, Adrian Ducin, Andrej Cagáň) poznáme ako talentovaných tanečníkov schopných tvorivosti a improvizácie. Pred nedávnom sa predstavili vo svojich drobných „improvizačkách“ v rámci Noci divadiel vo výtvarno-tanečnom projekte Signapura Luisa Canasovu Sorollu. To len snáď na pripomenutie, že výber nie je asi až tak celkom náhodný, ale skôr prirodzene sa odvíjajúci od ambície a talentu rozvíjať pohyb aj do choreografickej myšlienky, vyjadriť vlastný názor, pocity a nápady. Druhou experimentujúcou partiou sú študenti VŠMU Michaela Nezvalová, Zuzana Andělová, Anton Lachky. Sedem choreografií má teda odkryť sedem mladých pohľadov na tanec, respektíve choreografické myslenie ich jednotlivcov.Na scéne Štúdia sme mali možnosť v rámci cyklu Súčasného tanca v SND už vidieť spoluprácu tanečníkov a filmárov z VŠMU, tento projekt však spojil aktívnych tanečníkov Slovenského národného divadla so študentmi. Traja chalani – Peter Dedinský, Andrej Cagáň a Adrian Ducin sú považovaní nielen za vynikajúcich tanečníkov baletného súboru, ale aj za osobnosti, za ktorými tušíme viac, ako len dokonale naštudovaný pohyb a treba priznať, že sú to svojim spôsobom charizmatickí mladí muži každý na svoj vlastný štýl. Mužnú trojicu uzatvára ambiciózna Reona Sato, ktorá svojim vyžarovaním a japonsky disciplinovaným prístupom pôsobí razantne a nekompromisne. Svoj charakter, uvažovanie, idey a emócie vložili všetci štyria do dôsledne postavených choreografií, ktorými, pochopiteľne, nechceli sklamať. Voľba tém je príznačná ich mladému veku, blížiacemu sa k zrelosti a k dospelému úvahovému uvažovaniu, založená na osobnej skúsenosti, alebo na zovšeobecnení všeobecne platných právd. Vskutku tu nejde ani tak o to, aby sa uskutočnil objav roka, ako skôr o poskytnutie priestoru kreatívnym tanečníkom, ktorí pociťujú potrebu vyjadriť sa vlastným pohybovým jazykom a povedať o sebe „svetu“ viac, než len mechanickým opakovaním tanečnej dokonalosti v réžii niekoho iného.

Balet SND zaradil tento projekt do svojho programu dramaturgicky pomerne nejednoznačne a náhodilo. Nie je celkom jasné, či ide o jednorazovú prezentáciu talentov zo svojich radov, alebo repertoárové predstavenie uvádzané vo svojej pravidelnosti. Aj v rámci fragmentálnej propagácie projektu nebolo jasne zadefinované, o aký typ predstavenia ide a tak je aj z diváckej obce vnímané pomerne nejednoznačne. Akoby sa akosi alibisticky čakalo, čo z projektu vyjde a podľa jeho stupňa úspešnosti sa ďalej SND zariadi, či pôjde o stály titul, alebo príležitostnú „festivalovku“. Tento moment vnáša do situácie istú váhavosť o presvedčení vlastnej voľby. Na jednej strane paradoxne veľkoryso poskytnutý priestor mladým talentom, na strane druhej akoby predsa len celkom vedenie baletu svojmu rozhodnutiu neverilo. V tejto polohe je takýto postoj v celku prekvapivý, pretože skladbou  Cagáňa, Dedinského, Ducina a Sato divadlo predsa „nekupuje“ akúsi „mačku vo vreci“.

Choreografiu, scénu a kostýmy si tvorcovia navrhli sami. Tancuje sa na prázdnom neutrálnom priestore, ktorý dáva možnosť naplno vyznieť tancu, kostýmy sú volené jednoduché, farebne prevažuje monochróm (biela, čierna, šedá) farba sa objaví len v striedmych, viac menej pastelových tónoch s výnimkou choreografie Zuzany Andělovej vo výraznej červenej. Scénu atmosfericky modeluje len svetlo (svetelný design Robert Polák).

Večer začal študentskou časťou, zrejme aby sa dal priestor najprv hosťom, alebo sa tým sledoval princíp gradácie. Michaela Nezvalová (1984, Žilina)  je tanečnica, choreografka a študentka Katedry tanečnej tvorby VŠMU v odbore pedagogika klasického tanca. V roku 2009 bola nominovaná na cenu TAOS – tanečná osobnosť sezóny. Choreografia Chvíľa ticha Michaely Nezvalovej bola „spojením mužského a ženského elementu v jednom pohybe a jednej emócii“, ako si ju autorka sama zadefinovala. V bielo-čiernom kostýmovom znení a príhodnom svietení sa pozeráme na výsostne poetický duet, ktorý pohybovo príjemne plynie. Nerieši sa tu nič zásadné, je to o línii, priestore a kráse pohybu v jednom čase a priestore, kde sa choreografka hrá s gestom, pózou, variovaním párových prechodov. Objaví sa sem-tam nápadité spojenie muža a ženy chodidlami, dlaňami, dvíhačiek je menej, ale sú vskutku estetické. Hudba Arvo Pärta dotvorí idylický obrázok dvojice (tanečným partnerom Nezvalovej je Lukáš Bobalík), ktorá vzťahovo a tanečne svojim spôsobom vcelku zafunguje v zmysle odkazu chvíle ticha. Na úvod síce nič extra prevratné, ale rozhodne neurazilo.Do študentského naivného entuziazmu nás trochu viac vtiahne Zuzana Andělová (1993, Bratislava), tanečnica, choreografka, v súčasnosti študujúca na Katedre tanečnej tvorby VŠMU v bakalárskom ročníku didaktiku klasického tanca u profesorky Iriny Čiernikovej. Počas štúdia na TKEJ bola finalistkou Medzinárodnej súťaže Brno 2009, získala 1. miesto na celoslovenskej súťaži Nádej baletu 2010. Svojou choreografiou Pimpampunči na hudbu Jevgenija Iršaia vtrhne temperamentne na javisko vo výrazne červených šatách evokujúcich strihovo trochu flamenco štýl. Jej dielko je krátke, stručné, má zjednocujúcu pózu na začiatku i na konci a medzi nimi je to skôr o akomsi veselom zvŕtaní sa okolo širokej sukne. Andělová má zjavne elán, ambíciu a odvahu, už menej invenciu. Je však mladá a tak to, že rýchlo príde, rýchlo odíde a nič sa vskutku v čase neudeje jej benevolentné publikum zhltne aj s navijakom (možno aj preto, že ženu v červenom si každý muž zapamätá). Nič nám svojou choreografiou podivného názvu nepovedala a vlastne to asi divákom ani nevadilo.Trojicu študentských choreografií uzatvára skupinová záležitosť Cartoon Universe choreografa Antona Lachkeho v naštudovaní Marty Polákovej na hudbu Wolfganga Amadea Mozarta a Štefana Okuldoka. Choreografia vznikla v rámci projektu študentov Katedry tanečnej tvorby VŠMU Dance… under my skin! a má byť animáciou postavičiek, inšpirovaných samotnými interpretmi. Rýchlosť a ostrosť abstraktného tanca, zmysel pre detail a humor sú základnými výrazovými prostriedkami, ktorými tvorcovia svoje dielko definujú. Anton Lachky (1982, Prievidza) je tanečník, performer, choreograf, pedagóg, člen a spoluzakladateľ zoskupenia Les SlovaKs Dance Collective, (skupiny piatich slovenských tanečníkov žijúcich v Bruseli) a môže sa pochváliť, okrem iného, aj angažmánom v Akram Khan Company v Londýne. Do svojho dielka si vybral osem tanečníkov (Gabriela Bernátová, Lukaš Bobalík, Barbora Janáková, Monika Mareková, Miroslava Poloncová, Paulína Šmatláková, Andrej Štepita, Michal Toman), na ktorých aplikuje svoj špecifický humor založený na výraznej hereckej expresivite, mimickom karikovaní a vyžaduje od protagonistov aj mimoriadnu fyzickú zdatnosť, ktorou sám disponuje. A hoci sa skupinka tanečníkov (študentov VŠMU) vskutku snaží udržať dynamiku a humorný výraz nielen v geste, ale aj v hraní, choreografia sa v tempe trochu rozpadá, stráca významovú i vizuálnu kompaktnosť a predovšetkým odkrýva ešte hereckú nezrelosť, ktorá balansuje na hranici trápnosti. S výnimkou možno dvoch tanečníc a jedného tanečníka, ktorí snaživo udržiavali charakter Cartoon Universe sme sa vskutku aj na tejto malej ploche mali čas nudiť. Skrátka aj na humor treba dozrieť.Druhú časť večera otvorila choreografia Out of line Andreja Cagáňa (1984, Bratislava) člena baletu SND od roku 2002, ktorý má na svojom konte postavy všetkých repertoárových predstavení súčasnosti v rámci klasickej, neoklasickej i súčasnej tvorby. Cagáň je už od pohľadu živel a kdesi za ušami má zašifrovaný humorný šmrnc. Na výber hudby od Paula Dukasa rozvíja myšlienku o tom, že „aj keď sa nám zdá, že sme iní, možno výnimoční, musíme sa naučiť kráčať s davom a dať sa unášať vlnami okolností.“

Toto tvrdenie pôsobí paradoxne pomerne pesimisticky (a možno aj rezignovane), až je trošku smutno z toho, že mladý muž má skúsenosť tohto typu a vie, že „inakosť“ v akejkoľvek forme a podobe sa v spoločnosti neodpúšťa. Svoju choreografiu stavia na logickom princípe skupinového úvodu i záveru. Traja muži držia tanečnice dolu hlavou s maskami na tvárach tvoriac naklopením ich vztýčených nôh akúsi živú pyramídu. Choreograf partiu spočiatku rozbíja a delí na ženský a mužský princíp, v oboch trojiciach je jeden „rebel“, ktorý sa vymyká (u dám rozlíšených farebne, u pánov s páskou na ruke) a ktorého treba „skrotiť“ a začleniť do davu. Pochopiteľne, že dvaja ojedinelí sa z dvoch skupín napokon stretnú a vytvoria na chvíľu pár založený na pohybovej a výrazovej šantivosti. Drobné náznaky zábavnej erotiky nesmú chýbať, Cagáň prostredníctvom svojho dielka s divákom komunikuje, definuje ľahkosť, plynulosť, temperament a vtip. Hoci v Out of line so svojimi kolegami netancuje a ostáva inteligentne v ústraní tentoraz na úrovni tvorcu, vskutku je tam všade on. Hru o výnimočnosti, inakosti a prispôsobeniu sa davu  pod tlakom okolností dokreslí ešte manipuláciou s maskami, je to však len náznak v rýchlom tempe, ktorý neobťažuje. Charakter choreografie napriek trochu desivo pesimistickému postoju svojho posolstva, odporuje myšlienke vábivou pohybovou ľahkosťou, sviežou interpretáciou a farebným tónovaním. Out of line zatancovali jeho kolegovia Sara Millner, Isa Ichikawa, Gloria Todeschini, Juraj Žilinčár, Igor Leushin, Thomas Aragones s nasadením a elánom.

Druhá choreografia Adriana Ducina (1983, Kišiňov) Pár, odznie na hudbu Johanna Sebastiana Bacha. Ducin pôsobí v balete SND ako sólista s povinnosťou zboru od roku 2002 a od roku 2008 na poste sólistu. Z ocenení spomeniem 2. miesto na Medzinárodnej baletnej súťaži v St. Pӧltene v roku 2002, víťazstvo v súťaži súčasného tanca usporiadanej konzervatóriom vo Viedni v roku 2004 a stal sa aj finalistom na Medzinárodnej baletnej súťaži vo Viedni. Vo svojej choreografii rieši stále sa meniace vzťahy muža a ženy na dvoch dvojiciach, ktoré si v závere (ako inak?!) vymenia partnerov. Úvahová váhavosť, rozpačitosť, nostalgia, smútok i chvíľková radosť, či dramatika utrpenia – všetky emócie sprevádzajúce zložitosť vzťahu dvoch pohlaví vložil Ducin do svojej choreografie vo výsostne elegantnej pohybovej štruktúre a skladbe krokov a gest. Jeho obrazy dvoch duet sú poetické, hoci nesú v sebe tichú drámu na vlne pohybovej estetiky. Kdesi tu zacítime v charaktere choreografie možno podvedomé vplyvy Šmoka, Kyliána i Radačovského, (akosi sú tu s nami tak trochu všetci), napriek tomu sa podarilo choreografovi napchať do svojho dielka aj kus hĺbavosti a grácie Ducina. Svojich kolegov si vybral priam cielene dokonale – Dominic Ballard, Damián Šimko, Silvia Najdená, Katarína Kaanová majú svoju tanečnú disciplínu, skúsenosť, pokoru a charizmu. Párový náboj vzťahových peripetií preniesli na diváka dôstojnou interpretáciou a ľúbivou (bez pejoratívneho významu) poetikou.Tretiu časť mužskej choreografickej trojkombinácie (Cagáň, Ducin, Dedinský) vyvažovala ambiciózna Reona Sato (1980, Osaka) choreografiou Position. Sato je od roku 2004 členkou a od roku 2010 sólistkou baletu SND. Z ocenení získala 1. cenu v Národnej baletnej súťaži mladých v Nagoji v roku 2002, stala sa semifinalistkou v Medzinárodnej baletnej súťaži vo Varne v roku 2002, získala tretiu cenu v Národnej baletnej súťaži v Tokiu v roku 2003 a tretiu cenu v Medzinárodnej baletnej súťaži vo Viedni v roku 2004. Svoju choreografiu postavila na hudbu Johanna Sebastiana Bacha a Georga Frindricha Händela, v ktorej si aj zatancovala spolu so svojimi kolegyňami (dvojičkami z Japonska) Sakure a Sumire Shojima. K svojmu dielu uvádza pomerne všeobecné a aj logické tvrdenie, že „v našom každodennom konaní sa odráža ustavičná vnútorná konfrontácia.“

V istom zmysle sa na tému tejto myšlienky dá pohybovo „našiť“ čokoľvek a zatiaľ, čo jej mužskí kolegovia – choreografi sa držia skôr akej-takej dejovej línie, ktorá má svoj vývoj, Sato inklinuje viac k pohybovej (než výpovednej) abstrakcii. Position je naozaj odrazom rôznych pozícií a póz, formácií a skladieb v pomerne dynamickom tempe troch japonských tanečníc s vysokou dávkou disciplíny a svojským (trochu zámerne naivizujúcim) postojom k humoru. Tri svižné devy z krajiny vychádzajúceho slnka sa cez seba temperamentne prepletajú, ich podobnosť stiera rozdiely, ktorá je ktorá, čo vyvoláva celkom vtipný efekt, v konečnom dôsledku je však táto choreografia skôr dôsledné premýšľanie a akási geometrická vizualita, z ktorej však uniká emócia. Paradoxne jediná ženská choreografia (v rámci časti choreografov zo SND) nepôsobí žensky a má v sebe zakódovaný element pragmatického mechanizmu.Záver večera vygradovala choreografia Petra Dedinského (1987, Trstená) pod príznačným názvom Panta Rhei (Všetko plynie). Dedinský je od roku 2006 členom a od roku 2010 sólistom baletu SND, svojho času pôsobil aj v Balete Bratislava, v súčasnosti je v poslednom ročníku Katedry tanečnej tvorby VŠMU. V roku 2008 získal cenu Literárneho fondu za výkon v predstavení Ky-Time a o rok neskôr rovnakú cenu za výkon v predstavení Everest. Choreograf stavia tanečnú kompozíciu o ceste životom, o potrebe zmeny, o hľadaní miesta na zemi, o potrebe niekam patriť, ale aj o tom, ako je lepšie niekedy nechať skrátka veci plynúť, hoci ich môžeme z časti ovplyvniť. Výber hudby padol na dvoch autorov, ktorými sú Gustavo Santaolalla a Juraj Dobrakov a na tanečníkov – Barbora Regensbogenová, Ana-Sanziana Beschia, Viola Mariner, Samuel Price, Juraj Žilinčár, Thomas Aragones, Francesco Garcia. Podobne, ako u Cagáňa a Ducina, aj Dedinský pri selekcii svojich protagonistov evidentne vedel, čo robí.

Vskutku treba uznať u všetkých, že si zo súboru cielene vybrali ochotných a kvalitných tanečníkov, ktorí svojich kolegov nechceli sklamať a robili všetko preto, aby ich choreografie tancom aj výrazom povýšili. Pretože, mať myšlienku, alebo nápad je jedna vec a interpretácia druhá. Dôležité je, aby zafungovali obe, čo sa všetkým skvele podarilo. Nehovoriac o tom, že Cagáň a Dedinský využili maximálne v zmysle (ak to tak môžeme nazvať „hlavnej“ postavy) kreatívnu figúrku tvárneho Juraja Žilinčára, ktorý je nielen absolútne vynikajúci tanečník po technickej stránke s vysoko vyprofilovaným výrazovým potenciálom, ale aj s nadstavbou absolútne prirodzeného šantivého humoru a krásneho situačného a charakterového karikovania.

Treba skonštatovať, že na choreografiu Petra Dedinského sa viac – menej najviac čakalo vychádzajúc  z aspoň fragmentálnej skúsenosti jeho komplexného choreografického uvažovania. Zo štvorice prezentovaných choreografov je vekom najmladší, ale choreografickým myslením najzrelejší. Jeho dielo má svoje logické dejové gradovanie (má úvod, jadro aj záver), má obsah (odkaz i myšlienku), respektíve príbeh, atmosféru (esprit) a emóciu. Funguje v pohybovej i významovej kompaktnosti, v plynulom tempe (s príhodnými pauzami a časovým delením), kompozičným priestorovým rozvrhnutím, s esenciou dramatiky, napätia i momentálneho humoru. Tanečníkov nechá manipulovať s výrazom (je to odvaha, lebo napätie vskutku nemusí vyjsť a preto aj vhodná voľba interpretov), rovnako im vkladá do rúk ako jediný rekvizitu (kufor), ktorá sa objaví vtedy, kedy má (nie je jej veľa, ani málo). Kufor je tu symbol odchodov a príchodov, symbolom koncov a začiatkov, symbolom plynutia, presunov a zmien. Postava (Juraj Žilinčár) odniekiaľ odchádza a niekam prichádza. Je to scéna o obavách z nového i túžbe po novom, o akceptácii inou spoločnosťou, o troche nostalgie z končiaceho sa, o očakávaní zo začínajúceho. Teda i o neistote a váhaní, o rozpačitosti aj o odvahe. Choreograf premyslene využíva jednotlivca i skupinu, pracuje na ich vzájomných vzťahoch i fluide napätia, „koketuje“ s náladou a dovolí si aj záverečnú vtipnú pointu.Všetky choreografie tanečníkov SND majú svoj ojedinelý a tvorcom charakteristický náboj. Zatiaľ však čo Cagáň, Ducin a Sato sa hýbu na úrovni veľmi slušných choreografických nápadov a pokusov, Dedinského Panta Rhei je vyzretý reprezentatívny kus, ktorý má potenciál duševnej „malej smrti“ ergo ľahko chvejivého orgazmu z umenia.

Večer prezentujúci The Pieces ukazuje vývoj mladých tanečných tvorcov s ambíciou choreografie v ich charakterových odlišnostiach a kvalitatívnych stupňoch. Možno by (z môjho pohľadu pri všetkej úcte k študentom VŠMU) predsa len fungoval kompaktnejšie, ostajúc v rovine prezentácie členov a sólistov Baletu SND. The Pieces dokázali, že niekedy netreba zbytočne pochybovať a váhať tam, kde možno tušiť kvalitu minimálne na základe tanečného poznania, charakterovej zodpovednosti a schopnosti improvizácie mladých tvorcov. Nejde tu o to, že sú to všetko sympaťáci, z ktorých trčí motivačný testosterón, ale o to, že niekedy je nutné skrátka objektívne žensky priznať, že i „muži mají své dny“. A 20. decembra to bol v Štúdiu SND ten správny. Tanečníci Baletu SND a študenti VŠMU nám ukázali svoje kúsky, skrátka The Pieces.

Hodnotenie autorky recenzie: 70 %

The Pieces
Organizátori: Balet Slovenského národného divadla / Katedra tanečnej tvorby Hudobnej a tanečnej fakulty Vysokej školy múzických umení v Bratislave
Choreografia, réžia a výprava: Peter Dedinský, Reona Sato, Adrian Ducin, Andrej Cagáň, Michaela Nezvalová, Zuzana Andelová, Lukáš Bobalík, Anton Lachký
Svetelný dizajn: Robert Polák
Členovia Baletu SND a študenti Katedry tanečnej tvorby HTF VŠMU
Premiéra 20. decembra 2014 nová budova – Štúdio Slovenské národné divadlo Bratislava

program:
Chvíľa ticha
Choreografia: Michaela Nezvalová
Hudba: Arvo Pärt
Účinkujú – Michaela Nezvalová, Lukáš Bobalík

Pimpampunči
Choreografia: Zuzana Andělová (KTT VŠMU)
Hudba: Jevgenij Iršai
Účinkuje – Zuzana Andělová

Cartoon Universe
Choreografia: Anton Ľahký (Les Slovaks)
Hudba: Wolfgang Amadeus Mozart, Štefan Okuldok
Naštudovanie: Marta Poláková
Účinkujú – študenti Katedry tanečnej tvorby HTF VŠMU
Tancujú – Gabriela Bernátová, Lukaš Bobalík, Barbora Janáková, Monika Mareková, Miroslava Poloncová, Paulína Šmatláková, Andrej Štepita, Michal Toman

=prestávka=

Out of line
Choreografia: Andrej Cagáň (Balet SND)
Hudba: Paul Dukas (výber)
Účinkujú – Sara Millner, Isa Ichikawa, Gloria Todeschini, Juraj Žilinčár Igor Leushin, Thomas Aragones

Pár
Choreografia: Adrian Ducin (Balet SND)
Hudba: Johann Sebastian Bach
Účinkujú – Dominic Ballard, Damián Šimko, Silvia Najdená, Katarína Kaanová

Position
Choreografia: Reona Sato (Balet SND)
Hudba: Johann Sebastian Bach
Účinkujú – Sakure Shojima, Sumire Shojima, Reona Sato

Panta Rhei
Choreografia: Peter Dedinský (Balet SND)
Hudba: Gustavo Santaolalla, Juraj Dobrakov
Účinkujú – Barbora Regensbogenová, Ana-Sanziana Beschia, Viola Mariner, Samuel Price Juraj Žilinčár, Thomas Aragones, Francesco Garcia

www.snd.sk
www.vsmu.sk

Foto SND Bratislava