La Scala: Verdiho Oberto

Oberto v obručí talianskej mafie

Keď pred troma rokmi uviedli na Rossiniho opernom festivale v Pesare skladateľovu prvotinu Demetrio e Polibio, umelecký riaditeľ tohto prestížneho podujatia Alberto Zedda vyriekol položartom nasledovné. „Publikum čaká výnimočná šanca spoznať, že maestro nie je autorom len dobrých partitúr.“ Táto myšlienka mi prebehla hlavou, keď som navštívil v milánskom Teatro alla Scala predstavenie novej inscenácie prvej opery Giuseppe Verdiho Oberto Conte di San Bonifacio.

Dvestoročnému jubileu operných gigantov Verdiho a Wagnera je zasvätená celá súčasná divadelná sezóna, ktorá podľa dávnych zvyklostí štartuje 7. decembra. Hoci „právo prvej noci“ dostal o necelých päť mesiacov starší Richard Wagner (pričom Jonas Kaufmann ako Lohengrin v sérii večerov nečakane vystriedal až tri Elsy), ukrátený nie je ani Giuseppe Verdi. Ten dokonca počtom premiér má mierny náskok (sedem inscenácií verzus šesť wagnerovských), pričom dramaturgia ponúka rovnako jeho rané i zrelé opusy. Úvodnou inscenáciou verdiovského roka bol Falstaff, po ňom nasledovali Nabucco a Macbeth a ako v poradí štvrté jubilantovo zastavenie bol pripravený titul, ktorý stál na úplnom počiatku skladateľovej unikátnej hudobnodramatickej cesty.Ak som si spomenul na Zeddove slová na margo Rossiniho javiskového debutu (skomponoval ho ako 14-ročný, pričom sporná je autentickosť viacerých čísel nedávno zreštaurovanej partitúry), tak vo vzťahu k Verdiho prvotine to platí ozaj iba marginálne. Oberto uzrel svetlo sveta v novembri 1839, keď mal skladateľ 26 rokov a prekonal tragickú stratu oboch detí. Z nich sa ani jedno nedožilo roka. Ako nováčik na talianskej opernej scéne sa musel prispôsobiť dobovým konvenciám a rešpektovať, že v tom čase diela vznikali na objednávky impresáriov. A tam sa zohľadňoval počet potrebných titulov, ochota speváckych hviezd, meno libretistu, pričom voľba skladateľa nebola kritériom najpodstatnejším. Za týchto okolností vznikol Oberto, gróf zo San Bonifacia, ktorý vlastne nahradil pôvodne pre Parmu – na libreto Antonia Piazzu – plánovaného Rocestra. Ten však nikdy nebol uvedený a nie je známe, či existuje jeho rukopis. Značnú časť hudby premietol Verdi do Oberta, ktorého milánsku zákazku garantovalo tiež libreto Temistocla Soleru a pochopiteľne priazeň milánskeho impresária Bartolomea Merelliho. Premiéra v La Scale zaznamenala úspech a pre autora zároveň objednávku pripraviť pre toto divadlo tri ďalšie tituly.

Giuseppe Verdi pracoval v striedmejšom tempe, no na rozdiel od svojho staršieho kolegu, ešte žijúceho, no opery už desať rokov nekomponujúceho Gioachina Rossiniho, svoje partitúry „nerecykloval“. Pre porovnanie: Rossini mal ako 26-ročný na konte okolo 25 opier, Donizetti asi desiatku. Verdi v kompozičnom štýle nadviazal skôr na dedičstvo už štyri roky mŕtveho Vincenza Belliniho a najmä na stále plodného Gaetana Donizettiho. V Obertovi nesporne cítiť zmysel pre stavbu dramatických situácií najmä vo vokálnych líniách a hoci prevládajú uzavretá árie s cabalettami, partitúra obsahuje aj zaujímavé dvojspevy (typický pre belcantovú operu seria duet pre soprán a mezzosoprán), ale aj trojspev, kvarteto a vygradované finálové ansámble. V duchu dobovej tradície dielo uzatvára finálne rondo sopranistky. V Obertovi je teda cítiť zárodok, ktorý v nasledujúcich opusoch raného obdobia (Nabucco, Lombarďania, Ernani, Dvaja Foscariovci, Giovanna d´Arco, Attila) doviedol Verdi ešte výraznejším spevnením dramatickej štruktúry a melodickej invencie do majstrovskej podoby. Divadelný, filmový a v ostatných rokoch tiež v opere často angažovaný taliansky režisér Mario Martone sa pokúsil z dejovej schémy zasadenej do 13. storočia vyťažiť niečo nadčasové, možno aktuálne dodnes. Pobral sa smerom k problematike, ktorú sa z Talianska (a nielen odtiaľ) vykoreniť nepodarilo a vo svojom jadre má s témou Oberta niečo spoločného. Odhodlal sa k analógii s fungovaním camorry. V scénografickom návrhu Sergia Tramontiho dominuje poschodový červeno-zlatistý interiér paláca (vizuálne korešponduje s hľadiskom divadla, akoby výprava bol prostriedkom pre vtiahnutie diváka do deja), prekypujúci gýčom nasiaknutým bohatstvom, zdobený zrkadlami, sochami, kreslami a alibistickou kaplnkou po boku. Táto pohyblivá konštrukcia sa v zmenenom obraze z dvoch tretín skrýva do ľavého priestoru za javiskom, aby otvorila výhľad na hradby spustošenej krajinu s prevrátenými vrakmi áut. Zatiaľ čo výprava ešte jednoznačne nenapovedá o dejovej aktualizácii, kostýmy svojim moderným strihom už nenechávajú nikoho na pochybách, že sme v súčasnom Taliansku. Leonora v koženej bunde, v úzkej krátkej sukni, zvýrazňujúcej vysoké štádium tehotnosti, Cuniza v čiernom nohavicovom kostýme s pozláteným doplnkom… A arzenál zbraní, akými manipulujú dnešní zločinci. Vcelku banálna romantická zápletka o rodovej neznášanlivosti, o zrade lásky, pomste a smrti dostala v Martoneho výklade „nadstavbu“, ktorá ma o svojej opodstatnenosti celkom nepresvedčila. Keď sa v záverečnej scéne objavilo na javisku čierne auto a z jeho kufra vyhodili mafiánski asistenti zavraždené Obertovo telo, dostalo finále opery náboj módneho krváku. Na otázku, vynárajúcu sa pri každej radikálnej aktualizácii, či režisérov výklad dielu pomohol, by som jednoznačne pozitívnu odpoveď asi nenašiel. A to aj napriek tomu, že sólisti a zbor sa do svojho zástoja v deji zapasovali v intenciách inscenátorov.Dirigent Riccardo Frizza je skúseným tlmočníkom talianskej opernej literatúry v celej jej šírke, takže mu stotožnenie sa s hudobným jazykom debutujúceho Verdiho nerobilo najmenší problém. Kľúčom bolo rešpektovanie princípu belcantových skladateľov, ktorí popri svižnej rytmike a farebnej pestrosti orchestra ako dominantný výrazový prostriedok používali timbre, výraz a virtuozitu ľudského hlasu. V Obertovi pritom o žiadne krkolomné koloratúry nejde, hoci cabaletty bezprostredne nadväzujúce na árie, efektnosť vokálnej línie, ozdôb i výšok potrebujú. Orchester milánskej La Scaly má svoje výsostné kvality a pod Frizzovou taktovkou znela partitúra v absolútnej štýlovej autentickosti.

V opere vystupuje päť postáv, štyri sú veľké, rola Imeldy (mezzosopranistka José Maria Lo Monaco) je epizódna. V obsadení vysoko dominoval tenorista Fabio Sartori ako Riccardo. Možno jemu režijný zámer napomohol, zaguľateným exteriérom by totiž ilúziu milenca vyvolal ťažšie než predstavu mafiánskeho bossa. Podstatné však je, že jeho dramatický, vrúcne sfarbený a ideálne frázujúci tenor znel tak sýto a obsažne, že bez problémov naplnil priestor La Scaly. Z jeho hlasu bolo najväčšmi cítiť zámer skladateľa vytvoriť v Obertovi skutočnú drámu. Maria Agresta (Leonora) má za sebou len šesťročnú kariéru, zato dramatickými postavami bel canta sa to v jej kalendári priam hemží. Keď som ju počul pred dvoma rokmi ako Donizettiho Gemmu di Vergy na festivale v Bergame, nebol som si istý, či nápor vypätých rolí jej skôr neuškodí. Maria Agresta má však zdatnú techniku, cit pre legatovú frázu má priamo v krvi, výšky jej znejú pevne, predsa však- a hoci sa to dnes asi „nenosí“ – prvotriedna dramatická koloratúra musí znieť pevnejšie a dôraznejšie aj v spodnom registri. Jej soprán na pomedzí lyrického a mladodramatického odboru však veľmi dobre ladil v spoločných scénach so Soniou Ganassi, ktorej timbre je viac-menej sopránový, čo na rossiniovskej parkete zužitkúva v rolách písaných pre univerzálnu Isabellu Colbran. Verdiho Cuniza je však part o poznanie dramatickejší a tam sa u Ganassiovej predsa len manko v rezonančných hĺbkach prejavilo. Titulnú rolu v navštívenom predstavení po Michelovi Pertusim prevzal tridsaťročný rumunský basista Adrian Sampetrean. Nestál na pódiu Scaly po prvý raz (v Macbethovi alternoval Banca so Štefanom Kocánom), v rozsiahlejšom Obertovi mal však širšiu paletu možností preukázať svoj talent. Pravdu povediac, jeho hlas ma ničím mimoriadnym neupútal. Vo farbe, intenzite tónu a výrazu pôsobil Sampetreanov Oberto až príliš začiatočnícky a na koruny efektných výšok som tiež čakal márne.Prijatie navštívenej reprízy v takmer do posledného miesta zaplnenej La Scale bolo priaznivé. Po jednotlivých číslach sa síce tlieskalo krátko, no počas záverečného klaňania nik neprišiel o bravó. To ma aj napriek istej sume skúseností z návštev tohto elitného divadla trocha prekvapilo. Raz darmo, dobyť La Scalu dnes nie je až takým umením ako voľakedy. Genius loci je však nemennou garanciou karátov tohto legendárneho divadla.

Hodnotenie autora recenzie: 65%

Giuseppe Verdi:
Oberto Conte di San Bonifacio
Dirigent: Riccardo Frizza
Réžia: Mario Martone
Scéna: Sergio Tramonti
Kostýmy: Ursula Patzak
Zbormajster: Bruno Casoni
Orchester a zbor Teatro alla Scala Miláno
Premiéra 17. 4. 2013 Teatro alla Scala Miláno
(písané z reprízy 10. 5. 2013)

Cuniza – Sonia Ganassi
Riccardo – Fabio Sartori
Oberto – Adrian Sampetrean
Leonora – Maria Agresta
Imelda – José Maria Lo Monaco

www.teatroallascala.org

Foto Brescia-Amisano / Teatro alla Scala