Labutí jezero z La Scaly v Baletním panoramatu

Dnes už môžete v hľadisku sedieť v lóžach, ktoré patrili smotánke a aristokracii a sedávali v nich ikonické osobnosti prinajmenšom dvoch storočí. Zvlášť pôsobivá je lóža rodu Visconti, kde slávny režisér Luchino hostil Callasovú a filmové hviezdy ako Romy Schneider či Alain Delon. Táto lóža je najväčšia. Sú to totiž spojené lóže dve. Jej steny sú ručne maľované ornamentmi z doby otvorenia divadla, ktoré ostali uchránené od požiaru a bômb, ktoré ničili fašizmus. Jej steny sú vykladané benátskymi zrkadlami, má krb a tajný východ, ktorým do nej aj v priebehu dňa mohli príslušníci klanu Viscontiovcov chodiť na tajné schôdzky. Niektoré lóže majú zachovanú pôvodnú kamennú podlahu z cotta lombardo. Baletný súbor skúša v novej prístavbe v dvoch baletných sálach. Steny siedmeho poschodia zdobia veselé baletné obrazy a sada historických plagátov. V prestávke si môžu tanečníci zájsť do brilantnej kantíny či na balkón obsypaný kvetmi.

Ak ste milovníci adrenalínu, môžete si počkať vo fronte na trinástu hodinu u Biglietterie serale, kde nahlásite svoje meno, ukážete občiansky preukaz a od panej, ktorá si isto pamätá Renatu Tebaldi, obdržíte miestenku so svojím číslom. Šťastie má prvých stoštyridsať. O štvrtej sa musíte vrátiť a začne talianska šou. Pani vykrikuje čísla: uno, due, tre… quattro… a zoraďuje netrpezlivých divákov opäť do rady. Znovu každému skontroluje doklad totožnosti a miestenku a tých, ktorým nesedí meno, bez milosti, ako tradičná italská mamma, vyhodí. Má na to pol hodinu. Potom sa otvorí pokladňa. A po piatich vás vpustia dnu, ukážete miestenku a znovu občiansky preukaz – pretože, „čuduj sa, svete“, pokladník vám vytlačí vstupenku s vaším menom. A prečo celý ten hurhaj? Takto môžete totiž za jedenásť eur získať lístok na beznádejne vypredané večery v slávnom divadle. Sú to špeciálne miesta na prvej a druhej galérii po stranách. Odtiaľ toho moc z divadelného rozmeru diela nevidíte, pokiaľ nebudete stáť a naťahovať krk ako bocian, aj desiť sa závratu z pohľadu na hlboký amfiteáter.

Budete sa pýtať, kde je spravodlivosť, keď tí papaláši dolu, ktorí dali za lístok minimálne dvesto eur, sa celý večer hrajú s mobilom. Zároveň sa však stanete súčasťou klaky. Spoznáte dámy, ktoré chodia do Scaly ako do kostola, videli všetkých sólistov od päťdesiatych rokov minulého storočia. Impozantnú krásu striedmej architektúry, ktorá bola po bombardovaní verne obnovená, oceníte práve z výšky. Zároveň sa budete cítiť mierne menejcenne, pretože vchod na galérie má separátny vstup a ani vaša prosba personál v uniformách s medailónom na krku neobmäkčí, aby vás vpustili čo i len do foyer. Ako kedysi. Nič sa nezmenilo. Aj to má svoje kúzlo. Zároveň navrchu veľmi dobre ucítite akustický rozdiel. Fyzikálny jav, ktorý činí z La Scaly nielen pamätné miesto, ale aj divadlo s jedinečnou akustikou. Obzvlášť práve v Čajkovského symfonickej baletnej hudbe nájdete celkom nové nuansy. Hlavne keď Labutie jazero diriguje Michail Jurowski. Vysoká kvalita orchestra La Scaly berie dych.

A aké je samotné Il lago dei cigni oslavovaného choreografa? Keď preskočíte celé tie state o tom, kde všade a čo všetko so svojím bádateľom Dougom Fullingtonom nazbierali, uvidíte normálne baletné predstavenie, s ktorým môžete súhlasiť, polemizovať či sa nechať ním okúzliť. Môžete premýšľať, kto je vlastne klamár. Či tí, ktorí desaťročia skresľovali Petipu a Ivanova, či tí, ktorí si dnes myslia, že sú archeológovia a to, čo v náznaku nájdu ako fragment, dokážu zrekonštruovať na majstrovské dielo. Zároveň môžete nervózne uvažovať, či je dnes skutočne nutné (pretože kedysi princ bol starší tanečník), aby balerínu za princa zdvíhal niekto iný, a či všetky arabesky musia byť také nízke, lebo vtedy primabaleríny nemohli anatomicky nohu dať vyššie. Či je naozaj nutné ešte aj chaînés interpretovať na pološpičkách a tváriť sa, že to je historicky správne. Zarazia vás mnohé nedomyslené režijné zámery či novodobá interpretácia historických materiálov k vizuálnej stránke. Ako hudobnú predlohu si Ratmansky vybral verziu Riccarda Driga z roku 1895. Je blízka tomu, čo poznáme z domu, čo nám poskytovali tvorcovia, ktorí kopírovali ruské inscenácie druhej polovice dvadsiateho storočia. Výnimku tvoria dve miesta v treťom dejstve, kde Drigo inštrumentoval dve Interpolation z Čajkovského osemnástich klavírnych Morceaux. Niektoré miesta sú naopak škrtnuté a skrátené, ako napríklad finále druhého dejstva. Ratmansky je verný svojmu historickému koníčku, a tak predohru k baletu nijako neinscenuje a nevysvetľuje nič, čo neurobili kedysi.

Istý zaujímavý symbol však možno vybadať v scénografii. V prvom dejstve dvoranu stredovekého paláca uzatvára mrežovaný priechod do záhrady, ktorá pokračuje v diaľke jazerom (dosť chybná perspektíva, pretože voda nemôže tiecť do kopca). Motív tajomna, uzavretosti a nedostupnosti pokračuje aj v scéne paláca, kde slávnostnú dvoranu uzatvára tiež ozdobná mreža, ktorej nepriestupnosť akoby neveštila nič dobrého a mala chrániť princa aj dvoranov pred nezvanými hosťami. Keď princ na záver prvého dejstva odchádza s priateľmi na lov, sluha bránu odomyká vznešeným rituálnym spôsobom, ktorý nie je čistým gestom, ale tajuplným pozvaním do ríše nepoznaného. V II. dejstve cez mreže vidíme zjavenie Odetty, ktorá princovi vyčíta jeho zradu, a tento záhrobný prízrak nie je limitovaný fyzickou zátarasou, tak ako mreže možno identifikovať, výtvarno môže symbolizovať nemožnosť dostať sa k sebe vo vzťahu princ–Odetta.