Labutí jezero z La Scaly v Baletním panoramatu

Ďalšími obrazotvornými prvkami sú princova matka v čiernom a veľmi pochmúrnom kostýme, fakt, že neprináša princovi – synovi žiadny dar, ale naopak pre neho hroznú správu, že si má vybrať budúcu nástupkyňu jej samotnej a zasnúbiť sa. Zaujímavá nuansa princovho charakteru vo vzťahu k matke je oslava v prvom dejstve, kedy syn, vydesený fanfárami ohlasujúcimi príchod matky, prikáže pážatám rýchlo upratať stôl s občerstvením. Matka mu aj tak naznačí, že vie dobre o jeho pitkách, ktorým bude nadobro koniec. Podobných nuáns, ktoré pozorné oko diváka môže nájsť, je viacero.Prvé dejstvo po entrée začína hneď s Pas de trois. To sa zdanlivo výrazne nelíši od toho, ako ho môžeme vidieť v iných mutáciách, okrem obťažnej a vskutku ekvilibristickej pánskej variácie. Ratmanského kroková premena je veľmi muzikálna a sýte pánske tancovanie dodáva prevahe dámskeho vplyvu v balete výborný kontrast. Pánsky part tancuje kamarát princa Benno. Až potom nasleduje valčík, ktorý je asi najväčším šokom voči tomu, čo divák absolvoval s Labutím jazerom doposiaľ. V poznámkach Petipu vyčítal choreograf, že dievčatá mali košíčky s kvetmi, a tak usúdil, že to bolo tu. Ďalej využil informácie o taburetkách, ktoré necháva priniesť a zoradiť do geometrického štvorca bez štvrtej steny. Tie slúžia nielen dámam, ale aj páni na ne stávajú a zase ich zostavujú, premiestňujú a vytvárajú zaujímavé zložite kombinované formácie. A to okrem základnej krokovej partitúry vôbec nie je ľahké, pretože na scéne je šestnásť párov a štyri sólové páry, čo znamená štyridsať tancujúcich. Vrcholom kompozície krokov ako výtvarných obrazov je finále, kedy privezú na scénu v našom ponímaní akúsi ozdobenú májku, ktorej stuhy zaplietajú a na konci s ňou vytvoria živý obraz. V polonéze, ktorá bývala tradičným záverom oslavy s čašami, tu dievčatá a chlapci držia stuhy, ktoré dievčatám venoval princ ako poďakovanie za gratulácie.

Druhý obraz prvého dejstva začína netradične bohatým príchodom lovcov na breh jazera. Osem mladíkov, princ a jeho spoločník číhajú na labute, ktoré na horizonte priplávajú za mesačného svitu, vzorne zoradené do šíku. Zaujímavé je, že v tomto dejstve, ktoré sa tradične delí medzi princa, Odettu a dámsky ansámbel, sa tu neustále miešajú princovi lovci. Ich úlohou je nielen byť štatista, ale v niekoľkých miestach slúžia ako opora dámam opäť k tvorbe výtvarne zaujímavých tableaux. Ratmansky tým aj dokazuje najskôr fakt, ktorý mnohokrát chýba, a to, že Odetta a ostatné nešťastnice sa zjavujú s nočným kúzlom v svojej silnej ľudskej podobe. Zrejme preto majú dámy vrkoče, oproti zaužívaným účesom s labutienkou. Tá je nahradená akousi miniatúrnou čiapočkou z peria. Dlhé sukne, ktorú sú už viac než tutu, tejto premene napomáhajú. Tu už naplno dostáva priestor štylizácia a bádanie v historickom kontexte. Odetta po svojom entrée tancuje minimálne a zhovára sa s princom pomocou pantomímy, ktorá je vkusná, tajomná a zrozumiteľná. Zaujímavé je, že na konci tohto dialógu princ na ňu znovu mieri z kuše, ktorou chcel zraniť Rothbarta, a strieborný šíp mieriaci na hruď zakliatej princeznej akoby predznamenával tragický koniec tohto puta medzi zjavením a smrteľníkom. Východ labutí je skutočným zážitkom. Ratmansky tu privedie v tej geniálnej forme predlžujúceho sa hada v rýchlom tempe dvadsaťštyri labutí. Ale vzápätí, keď sa stavajú do formácie, pribudnú štyri malé (na pas de quatre), štyri veľké a osem malých dievčat.

Tak ako v prvom dejstve, aj na brehu jazera číta obsadenie štyridsať tancujúcich. Zložitosť obrazcov neruší. Rušiť môže zapojenie princovho priateľa Benna do oného elegického, toľko milovaného bieleho adagia. Je to veľmi zvláštne a je dobre to vidieť, takú špecifickú štruktúru, kedy priateľ nahradzuje princa v mnohých figúrach a ten sa zasnene kochá záhadnou Odettou. (Adagio končí tým, že Odetta stojí na nohe kľačiaceho Benna v atittude). Najväčším kladom bieleho obrazu je variácia Odetty. To, čo s ňou Ratmansky urobil, je známka talentu. Za prvé ju necháva hrať veľmi agogicky a muzikálne, statické figúry po desaťročia kopírované nahrádza ohromným množstvom rotácie, tour pirouettes do en avant v akomsi vírivom pohybe, omnoho lepšie symbolizuje stav, že Odetta sa chce vymaniť zo zajatia. Zároveň kladie napriek forme ešte väčšie nároky na interpretku. Rothbart je charakterná postava, nie je to tanečný pendant princa. Ten však tiež v celom balete má jedinú variáciu. Rothbart nie je nutným sprievodcom tohto obrazu. Zato je veľmi efektný jeho kostým s krídlami a červenou bradou – konečne niekto rešpektuje informáciu z libreta – meno červená brada – pre javiskový tvar.

Druhé dejstvo je vystavané na kontraste tancov národov a korunou v podobe grand pas de deux. Tance národov sú efektné, hrané veľmi rýchlo a tak aj choreografované. Zdôraznené kontrasty a charakterotvorné gestá, port de bras, kroky. Veľmi silne pripomínajú skutočne reálne tancovanie týchto tancov ako mazúrka, čardáš, skôr než nejaké umelé „krokovanie“. Ratmansky ich cíti v silnom geste a v pohybe hodne z miesta každý prvok, preto zbytočne nezahlcuje scénu priveľkým počtom párov. Oné „čierne“ Pas de deux je technickým vrcholom baletu a interpretov. Princ má v ňom svoju jedinú variáciu, ktorou mu však choreograf nahradil to, že doposiaľ „nič“ nerobil. Podobne ako v prípade pánskej variácie v Pas de trois, aj táto pánska variácia je klenotom. Je dôkazom choreografovho talentu a vycibreného vkusu – vie perfektne, ako pracovať s klasickým názvoslovím, ako figúry spojovať, ako muzikálne hudbu pohybom naplniť. A pritom akosi vedome vystavať teatrálnu priehradku schopností tanečníka.

Variácia Odílie, podobne ako Odetty, prešla výraznou premenou a je to opäť k dobru. Vábivé tancovanie Odílie je umocnené priam diabolskými double piruetami v attitude, ktoré vyzerajú očarujúco démonicky spôsobom, ako Ratmansky čo najviac ohýba do ostrého uhla pracujúcu nohu baleríny. Nechýba oná špeciálna póza toľkokrát zachytená na historických fotkách, kedy sa Odília dotýka princovej nohy v kľaku, aby mohla vykonať arabesque penchée. Spôsob, akým sa na javisku do tej figúry dostane, je veľmi efektný a možno omnoho dramatickejší než póza s princom. Efektný je aj záver kódy. Nielenže po fouettes vymyslí Ratmansky pre Odíliu efektnejšiu vec ako nejakú rondu, nechá ju robiť échappé, ktoré omnoho lepšie vyjadruje temný charakter hrdinky, ale drámu a unáhlené pobláznenie princa znásobí aj tým, že na záver nezostanú stáť v póze na strede ako primabalerína a prvý tanečník, ale Odília zmyselne demonštratívne dráždivo utečie chránená Rothbartom. Až s novou hudbou sa vracajú, aby vykonali, čo je potrebné.

Po rýchlej prestavbe je záverečné tretie dejstvo, nastavené dvoma hudobnými pasážami, svojim spôsobom magické. Medzi biele labute sa priplietajú čierne (už v Petipových poznámkach v rozpise postav čítame osem balerín na čierne labute, v ruských verziách sa dodnes vyskytuje). Rozprávanie Odetty o zrade princa je skutočne rozprávaním. Z fotiek vypozorovanú pózu smutnej a zranenej Odetty Ratmansky privádza k dokonalosti, keď núti balerínu silne tlačiť ramená dolu a k sebe, aby vyzerala ako stiahnutá do seba s prekríženými zápästiami. Zvláštne pas d′action s princom, lúčenie vrcholí vo finále, kedy Odetta dobrovoľne umiera v jazere a princ sa vrhá za ňou. Týmto gestom, ako vysvetľuje Ratmansky, aj napriek zrade je kliatba zlomená a Rothbart umiera.