Láska, ale ne na první pohled. Slovenská filharmonie a Vladimir Fedosejev

Fedosejev a Slovenská filharmónia: Bola to láska, ale nie na prvý pohľad

Vybrať zo 104 symfónií od Haydna tú, ktorá najlepšie padne k vyzdvihnutiu kvalít nášho orchestra a ruského dirigenta, bola isto náročná úloha. Symfónia č. 91 je poslednou, ktorú Joseph Haydn skomponoval pre malý orchester, hoci s netradične dlhými violončelovými sólami a obsadením sólových fagotov v orchestri. V prvej časti možno počuť prepracovaný materiál z jeho kantáty Arianna a Naxos, čo možno vysvetľuje, prečo sa symfónia začína skôr ako doprovod bez melódie. Každopádne, táto symfónia sa zaraďuje medzi tie najlepšie, ktoré Haydn napísal. Nájdeme tu zopár exemplárnych príkladov jeho symfonickej dokonalosti: V prvej časti sa stále v rôznych zmenách vracia úvodná téma z larga; tretia časť ponúka hravé trio pre fagoty; záver je vybudovaný ako veľké gradačné crescendo.

Slovenskú filharmóniu viedol ruský veterán Vladimir Fedosejev. Na Slovensku je známy najmä z Bratislavských hudobných slávností, kde sa predstavil so svojím Symfonickým orchestrom Piotra Iljiča Čajkovského. Máloktorý dirigent dokázal dlhšie zotrvať pri orchestri v pozícii hudobného riaditeľa. Fedosejev je súčasťou bývalého moskovského rozhlasového orchestra už od roku 1974. Ruský umelec je dirigentom s miniatúrnymi pohybmi a častými zmenami tempa, občas aj mimo charakteru skladby (pravidelne na to upozorňujú kritici CD albumov, ktoré nahral so svojím orchestrom). Pri jeho domácom orchestri atmosféra veľmi osobnej konektivity isto funguje. Takáto spolupráca má sympatický charakter a v prípade dirigenta aj vynikajúce dynamické riadenie – ak funguje.

V piatok večer sme v bratislavskej Redute boli svedkami skôr vzájomného nepochopenia. Fedosejev nepoužil taktovku, čo rozbilo viacero vstupov vo viacerých témach prvej a druhej časti. Neporozumenie prerušilo kontinuitu toku hudby v citlivých miestach a časti zneli, akoby boli prilepené jedna na druhú. Nesúvisí to s tým, že by filharmónia nedokázala komorného Haydna zinterpretovať, ani s tým, že by Fedosejev nevedel, aké prvky z orchestra chce vyťažiť. Jednoducho to nebola láska na prvý pohľad. Naši filharmonici sú zvyknutí na temperamentnejších dirigentov a Fedosejev zase nie je nútený vo svojom domovskom orchestri po toľkých rokoch prinášať určitú invenciu, takže s tou istou fazónou cestuje po celom svete s menším či väčším úspechom.

84-ročný Fedosejev zatiaľ nemusí nad dôchodkom uvažovať – teda aspoň pokiaľ v jeho orchestri ostáva prvý violončelista Victor Simon, ktorý s týmto orchestrom dokonca premiéroval Šostakovičovu 15. symfóniu v roku 1972. Posledná Šostakovičova symfónia bola druhým dielom koncertného večera v Slovenskej filharmónii.

Ako si na Šostakoviča spomína Fedosejev? „Bol som príliš mladý, aby som dirigoval v jeho prítomnosti, ale chodieval som na jeho skúšky v Moskve. Šostakovič bol veľmi plachý človek, ani raz som ho nepočul, aby povedal dirigentovi, že tempo alebo nejaký detail nie sú v poriadku.“ Ruský dirigent má napriek svojim vyjadreniam autentické stretnutia so Šostakovičovou tvorbou. V čase druhej svetovej vojny bol v Leningrade počas premiéry Siedmej symfónie, čo bola v tej chvíli tá „najdôležitejšia hudba, akú som kedy v živote počul“.

Šostakovičova posledná symfónia je jediná na svete, ktorú otvára zvonkohra. Postupne sa pridáva bezstarostná melódia vo flautových partoch; akoby si niekto pískal na ulici (aj keď pískať si melódiu oscilujúcu medzi A dur a a moll je nepravdepodobné). Veľmi zvláštna melódia znie aj vo fagote, kde počujeme mechanické vzorovanie toho istého reťazca. A hneď potom Šostakovič cituje predohru Villiam Tell od Rossiniho. Čudné. Nejde však o iróniu, satiru ani paródiu. Šostakovič tu cituje aj Wagnera, Mahlera či Glinku. Kľúčom k pochopeniu je práve prijatie nejednoznačnosti celej symfónie. Prvá časť sa dá popísať ako hravá, ale ak by to bola úplná pravda, šlo by o detské ihrisko v ruskej tajge uprostred ničoho. Pätnásta symfónia sa hýbe medzi hudobnými ruinami, črepmi z hudobnej histórie, a Šostakovičovými symfonickými kánonmi, čo znázorňuje jeho vyhorenosť a vytriezvenie z niekdajších istôt a bludov politickej agendy vtedajšieho Sovietskeho zväzu.

Po prestávke orchester a Fedosejev zvolili inú taktiku ako pri Haydnovi – pripomína to skôr športový zápas a dolaďovanie plánu v kabíne ako snahu poraziť súpera. Ak ešte pri športovej terminológii chceme ostať: S Haydnom piatková zostava prehrala, so Šostakovičom sa vrátila späť do hry. Fedosejev sa zameral na Šostakoviča ešte pred mnohými rokmi a považuje ho za národného umelca, ako napríklad britského Brittena. Po prestávke dirigoval s väčším nasadením a výraznejším udávaním nástupov, čo sa okamžite prejavilo vo výkone orchestra. Filharmónia pôsobila ucelenejšie a sebavedomejšie. Potvrdili sa sólové kvality vedúcich jednotlivých sekcií, od prvého huslistu Ewalda Danela cez violončelo, kontrabas po dychové nástroje. Hornisti už, žiaľ, nezopakovali svoj výborný výkon z minulého koncertu s Novosvetskou symfóniou a zneli nad zvukom orchestra a naviac podladene (aj keď treba napísať, že obaja skladatelia napísali pre túto sekciu náročné party).

Vidieť Fedosejeva môže byť – pre jeho vek – už onedlho pasé, počuť niektorú zo Šostakovičových symfónií je vždy dobrou voľbou. Slovenská filharmónia stavila na prirodzené porozumenie dirigenta a orchestra, ktoré jej doteraz takmer vždy vyšlo. Prvé pošmyknutie prišlo teraz a možno to zapôsobí ako prevencia, aby nespadla do role prevádzkového orchestra, ktorý nacvičuje program iba pre program s dirigentom na poslednú chvíľu.

Hodnotenie autora recenzie: 60 %

Hudba troch storočí
Slovenská filharmónia
Dirigent: Vladimir Fedosejev
3. a 4. novembra 2016 Koncertná sieň Slovenskej filharmónie Bratislava
(napísané z koncertu 4. 10.)

program:
Joseph Haydn: Symfónia č. 91 Es dur, Hob. I:91
=prestávka=
Dmitrij Šostakovič: Symfónia č. 15 A dur, op. 141

www.filharmonie.sk