Lawrence Brownlee: Nemohu udělat to, že budu vyšší a bílý (1)

39-ročný americký tenorista Lawrence „Larry“ Brownlee je neprehliadnuteľným fenoménom súčasnej opernej scény. Kvôli jeho farbe pleti a nízkej postave mu v speváckych začiatkoch predpovedali kariéru speváka druhoradých postáv v menej významných divadlách. No on sa vzoprel predsudkom a vďaka neodškriepiteľnému talentu a mimoriadne pevnej vôli sa vypracoval medzi absolútnu svetovú opernú špičku. Večne vysmiaty a pozitívne naladený Lawrence si koncom februára našiel čas na slovenských novinárov a v Slovenskom inštitúte vo Viedni sa s nimi porozprával nielen o svojich nadchádzajúcich koncertoch v Bratislave (14.6.), v Košiciach (16.6.) a v Prahe (18.6.).
„Ja a opera? To si neviem predstaviť!“

Larry, kedy ste si povedali, že sa budete venovať opere?

Keď som mal devätnásť rokov. Nedá sa povedať, že som sa vtedy rozhodol pre kariéru operného speváka, skôr som si povedal, že to skúsim. V tej dobe som ale vôbec nemal predstavu o čom opera, alebo klasická hudba ako taká, je.  Pochádzam z muzikantskej rodiny z Ohia, môj otec bol dlhé roky riaditeľom miestneho gospelového zboru a mama bola jeho členkou. Od malička ma fascinovala hudba.  Postupne som sa naučil hrať na basgitare, bicích, klavíri a v rámci rodinnej tradície som sa venoval aj gospelu. Ale nikdy, ani v náznaku, som sa „nedotkol“ opery. Až na strednej škole som sa v rámci špeciálneho programu pre mladých spevákov dostal k niekoľkým hodinám klasického spevu. Pamätám si ako sme mali za úlohu zaspievať taliansku klasickú pieseň. Ja som to poňal tradične s humorom ako špás, no lektor, ktorý nás viedol, ma prekvapil vyhlásením, že by som mal skúsiť spievať operu. Vtedy som si pomyslel: Ja a operu? To si neviem predstaviť, nič mi to nehovorí… Okrem toho mi celá opera s kričiacimi ľuďmi, ktorí majú rohy na hlavách a spievajú v rečiach, ktorým nerozumiem, pripadala divná a cudzia. To bol môj vtedajší pohľad na operu.

Kde potom nastal ten prelomový moment?

Napriek tomu, že mi opera nič nehovorila, ostal mi vďaka tým speváckym kurzom v hlave „chrobák“. Naďalej som sa popri štúdiu venoval súkromným hodinám spevu a keď som po roku vyhral v súťaži , v ktorej som porazil 200 ďaľších súťažiacich, tak som si povedal: „Wow, niečo by na tom mohlo byť…“

Bolo náročné prejsť z gospelu na operu?

Ani nie. Hlas máte ten istý, len ho používate inak. Možno sú tam nejaké technické nuansy. Podobne ako opera, aj gospel sa drží jednej dôležitej zásady: Spievaj najzdravšie ako len môžeš. Ani po tisíckach hodín klasického spevu, ktoré som absolvoval, nemám problém spievať gospelovo a naopak.

Mnoho vynikajúcich amerických spevákov, nielen z opery, ale aj z popu alebo jazzu, spievalo v detstve gospel. Prečo je podľa vás práve gospel takým dobrým základom?

To je pravda. Asi je to emóciami a srdečnosťou s ktorou sa gospel spieva. Cez gospel ľudia prejavujú svoje city, radosti a smútok, taktiež ako aj vieru v Boha alebo lásku k blízkemu človeku. Ja by som k tomu skromne pridal ešte jedno slovo a to je vášeň. Keď si zoberiete najlepších spevákov z ktoréhokoľvek žánru, vidíte, že najúspešnejší su tí, ktorí spievajú s vášňou. Ďalšia vec je technická náročnosť gospelu, ktorá v mojom prípade dala vynikajúce základy pre zvládnutie môjho obľúbeného belcanto repertoátu. Belcanto je totiž plné nesmierne náročných koloratúrnych pasáží, ktorých zvládnutie je častokrát na hranici ľudských možností. Gospel ma naučil pracovať s hlasom ľahko a elasticky, bez toho by som tento repertoár nemohol spievať na tejto úrovni.

Keď ste doma u rodičov, zaspievate si s nimi ako za starých čias?

Vždy to po mne chcú. Ale keď začnem spievať gospel, tak ma stopnú a kričia,  aby som spieval klasiku. Podpichujú ma a hovoria, že chcú počuť z čoho žijem.
„Porovnávanie s Pavarottim alebo Flórezom je obrovskou výzvou!“

V čom podľa vás spočíva váš úspech?

Myslím si, že je práve v tom, že spievam so srdcom a s vášňou. Nemusím sa k tomu nútiť, jednoducho mám to v sebe a to je veľká vec.  Ďalším dôvodom  je to, že nikoho nekopírujem, spievam ako ma Boh obdaril a snažím sa ísť vlastnou cestou. Ľudia nie sú zvedaví na kópie. Keby mi niekto povedal, že spievam ako niekto iný, asi by som sa nad sebou musel zamyslieť a prehodnotiť či chcem ešte spievať…

Momentálne ste spolu s fenomenálnym Juanom Diegom Flórezom považovaný za jedného z dvoch najlepších belcanto tenorov na svete, niektorí kritici dokonca preferujú váš hlas ako „farebnejší“ . Ako sa vám žije s týmto pocitom?

V prvom rade musím povedať, že som veľkým fanúšikom Juna Diega Flóreza a mám tú česť byť aj jeho priateľom. Ale sme odlišní. Keď si vypočujete tú istú operu v jeho a v mojom prevedení, tak nájdete množstvo odlišností. Samozrejme, cítim sa veľmi poctený tým, že sme porovnávaní a na youtube z nás dokonca robia virtuálnych rivalov, ale obaja si uvedomujeme, že naše súperenie je trochu „nafúknuté“.  Obaja robíme náš job najlepšie ako vieme a navzájom si veľmi fandíme.

V decembri minulého roka ste prvý krát spievali v Metropolitnej opere v New Yorku Donizettiho Dcéru pluku, ktorá je pre tenoristov niečo ako operný Mount Everest. V sedemdesiatych rokoch na tej istej scéne a v tej istej opere exceloval mladý Luciano Pavarotti. Odvtedy každý kto spieva v „METke“ Tonia, je zákonite s Pavarottim porovnávaný. Vašim výkonom boli kritici nadšení. Ako sa cítite v takejto „porovnávačke“?

Je to v prvom rade veľká zodpovednosť. Keď som sa ešte na strednej škole dostal k CD troch tenorov, v živote by som si nepomyslel, že ma niekto niekedy bude porovnávať s Pavarottim. Samozrejme, spievať po ňom postavy v ktorých tak „svietil“ a ešte k tomu na tých istých scénach, je neuveriteľne náročné aj po psychickej stránke. Jediné čo môžete vtedy robiť, je ísť tam a zaspievať najlepšie ako viete. Ja sám viem koľko času som tej ktorej roli venoval a keďže som „puntičkár“ mám dôvod na sebadôveru. Nie som ani taký veľký ako Pavarotti, ani taký pohľadný ako Florez, ale možno mám zase niečo iné čím si môžem získať publikum. Treba byť sám sebou, používať svoje srdce a svoj hlas. A modliť sa aby to vyšlo…
„Manželku som si našiel na internete…“

Už sme sa rozprávali o vašom vzťahu ku gospelu. Aké iné hudobné štýly rád počúvate?

Ak by ste sa teraz pozreli do môjho iPod-u, nájdete tam všetko počnúc muzikálmi z Broadway, cez klasiku, r´n´b, jazz alebo latino, špeciálne salsa. Nie celkom mi „vonia“ country music alebo rap.

Keď hovoríme o salse, váš kamarát, slovenský operný spevák Dalibor Jenis nám prezradil, že ste jej nadšeným tanečníkom. Ako ste sa k nej dostali?

Salsa je moja obrovská vášeň. Okrem toho, že ju tancujem, tak som aj zberateľom raritných nahrávok tohto žánru. Tie potom hrám v mojom obľúbenom salsa clube doma v Atlante, kde sa na pár hodín zmením zo seriózneho operného speváka na DJ´ja. Všetci ma poznajú ako kamaráta Larryho, ktorý vždy prinesie z ciest nejaké nové CD na ktoré potom tancujeme až do rána. Sú to pre mňa nesmierne vzácne chvíľky, ktoré si veľmi užívam. Vtedy sa opäť stávam tým „normálnym chalanom“, ktorý vyšiel z rovnakých pomerov ako všetci moji priatelia doma.

Ako je na tom vaša manželka Kendra? Má tiež vášeň pre salsu?

Kendra sa veľmi snaží, dokonca sme spolu absolvovali niekoľko tanečných hodín, ale nie je do salsy tak „zbláznená“ ako ja. Do salsy som sa zamiloval pred 11 rokmi, do Kendry iba pred šiestimi, takže má trochu stratu… Žartujem. 🙂 Kendra rada tancuje salsu, ale cítim, že to robí hlavne kvôli mne, nie preto, lebo by ju to spontánne ťahalo na parket.

Na internete koluje historka o tom, že ste sa s Kendrou zoznámili cez Facebook.  Je to pravda?

Áno..(smiech).Keď sa na to pozerám s odstupom času, tak mi to pripadá veľmi smiešne. Prvý krát som ju naozaj videl na internete a jednou z vecí, ktorou ma upútala, bol dres môjho obľúbeného futbalového tímu, ktorý mala oblečený na profilovej fotografii. Samozrejme, všimol som si aj iné prednosti, ale dodnes sa zabávame na tom, že nás vlastne spojil fanúšikovský vzťah k jednému futbalovému klubu.

Ako zvláda Kendra život s manželom, ktorý je neustále na cestách?

Keď  ste neustále na cestách, je veľmi dôležité nájsť človeka, ktorý sa s tým naučí žiť. V prvých rokoch nášho manželstva Kendra cestovala so mnou, ale momentálne máme už dve deti, tak sa o ne musí starať ako každá iná matka. Je to veľmi trpezlivá a chápavá žena, ochotná akceptovať môj netradičný životný štýl spojený s prácou operného speváka.

(Pokračovanie zajtra)