Letní koktejl v Baletním panoramatu

Baletná panoráma Pavla Juráša (186)
Tentoraz:

• Omamné Svätenie jari Jiřího Bartovanca s Duncan centrom
• Baletný atentátnik na slobode
• Čo sleduje Géraud Wielick?

 

Omamné Svätenie jari Jiřího Bartovanca s Duncan centrom
Niekoľkokrát už študenti Konzervatoře Duncan centre zahrali predstavenie Svätenia jari, samozrejme ako inak s hudbou Igora Stravinského v choreografii Jiřího Bartovanca. Je to po rokoch v celorepublikovom kontexte konečne projekt školskej inštitúcie, kde študenti tancujú na nerozoznanie od už hotových profesionálnych tanečníkov. Deväťdesiatdeväť percent školských predstavení konzervatórií trpí úplnou ignoranciou akéhokoľvek rozhľadu, čo sa deje za hranicami. Navyše študenti sú zajatcami nesplnených snov svojich učiteľov v nevhodných číslach a s mizivou schopnosťou prehovoriť k publiku. Všetci, čo majú ruky a nohy, vždycky musia prispieť, aby sa študenti mohli prezentovať, a podľa toho to potom aj vyzerá. Chýba dramaturgia, logika, schopnosť vybrať pre poslucháčov vhodný repertoár. Kopírujú sa klasické variácie podľa videí, upackajú sa nevzrušujúce moderné choreografie a je zaujímavé, že najlepšie vždycky dopadá ľudový tanec.

Duncan centrum takéto problémy v podstate nemá, keďže nemá štruktúrovanú výučbu ako konzervatóriá. Čo je zase hrôza, je absencia klasiky v rámci osnov. Myslím, že by sa ani veľká priekopníčka tanca pani Duncan neobrátila v hrobe, keby študenti od prvého ročníka mali klasický tanec. Rozhodne by mali krajšie nárty, vizuálne potrebné aj k moderne, mali by väčší pohybový rozsah a ďalšie vymoženosti. Bohužiaľ u nás sa stále s obľubou škatuľkuje na „klasikárov“ a „modernistov“, a príklad vyspelej civilizácie západu, kde väčšina najlepších modernistov absolvovala najprestížnejšie klasické akadémie, sa u nás nepresadil. Táto priepasť sa skôr presúva do diskusie, kto vlastne ovláda remeslo a kto sú tí, ktorí tancujú akosi divadelne, s láskou, bez štúdia, ale súčasne „moderne“ a sú „in“. Dnes môže tancovať každý a svoje nedostatky schová za filozofický diškurz, myšlienkové bohatstvo choreografa. Je to hrôza. Súčasný tanec sa tým rúti do slepej uličky a už teraz naráža na svoje hranice.

O to viac výnimočné bolo Svätenie jari Jiřího Bartovanca. Už dávno som nevidel (ako som uviedol) školské predstavenie takej vysokej umeleckej úrovne interpretačnej, choreografickej a s jasnou umeleckou koncepciou a licenciou tvorcu. Aj na školské predstavenie scénograficky a vizuálne dokonalé (scéna Michal Horáček a Jindřich Havlík, kostýmy Eva Judová), dokonca s majstrovským svetelným dizajnom Michala Horáčka. Bartovanec postavil predstavenie na telo študentom, dôkladne si zvážil, čoho sú schopní a čoho ešte nie, starostlivo s nimi pracoval a doviedol ich k úžasnému výsledku. Pritom však prekročil hranice ročníkovej práce či klauzulnej práce akadémie. Vytvoril predstavenie, ktoré by obstálo v kontexte kamenných divadiel, ba čo viac – predbehlo ich. Podstata jeho inscenácie tkvie práve v dokonalej nejednoznačnosti. Rozpráva príbeh, ktorý dostáva jasné kontúry, zároveň ho však vie rozostriť tak, aby toto zdanlivo nepochopiteľné konanie, celá táto javisková societa, dráždili divácku predstavivosť a nútili prítomných k úvahám.

Áno. Toto je predmet súčasného divadla a tanca. Nie vŕšenie úvah, ale rozprávanie príbehu v nepriamočiarej dramaturgii. Kúzlo drámy, ktorá môže byť obrazom pohanstva a rítu, ale zároveň môže byť odkazom gangu jedného geta v našej krajine. Vnemom pripomína dnes už pre mladých zabudnutú slovenskú spisovateľku Margitu Figuli. Nemožno sa ubrániť asociácii s majstrovskými literárnymi dielami ako napríklad Goldingov Pán múch. A samozrejme mnohé ďalšie. Takéto rafinované pojednanie o témach ako stret jednotlivca a spoločnosti, stret dvoch individualít, stret jednotlivca a zákonov sveta, boj super ega o vládu, individuálny prospech verzus všeobecné blaho, tyrania, totalitarizmus, fanatizmus, vrodený sklon ľudskej povahy k zlu. Zložitosť života v jeho nejednoznačnosti príkro kontrastuje s Bartovancovými čiernobielymi kostýmami, za ktorými však nič nie je také, akoby sa mohlo zdať. Totem uprostred scény, ako odkaz k pôvodnej predlohe, v svetle dostáva až zlatistý charakter a od šera, do ktorého sa halí ako prastaré stĺpy držiace samotné nebo nad človečenstvom, sa mení na väzenie, ale aj pomyselný Jakubov rebrík.

Choreograf využíva ako samotný pohybový a výrazový prvok svetlo a temnotu, z ktorej sa tanečníci vynárajú či sa do nej naopak vracajú. Magické svietenie ako oslava šerosvitu je tu dovedené k dokonalosti. Pritom pôsobivo veľmi neutrálne a neumelo. Je ostro oddelené od efektového svietenia, ktoré sa dnes s obľubou využíva. Magický realizmus. Strom, svetlo, tma a k nim sa pridáva krv. Tú Bartovanec využíva ako skúsený umelec zo zahraničia v brilantnej javiskovej reči s dokonalým technologickým zvládnutím a pôsobivými efektmi. Jeho triedenie tanečníkov do skupín, neustále premiestňovanie, zhlukovanie sa a vyčnievanie je pôsobivým dynamickým aj choreografickým štýlom. Už aj symbolický pocit oného zvláštneho čísla trinásť, či logická prevaha dievčat v ansámbli sú u inteligentného tvorcu využité ako výhoda.

Samotný pohybový slovník je mimoriadne pôsobivý. Tanečníci víťazia nad gravitáciou v úchvatných skokoch, výskokoch s chytením či oporou od partnera. Tieto adrenalínové polohy a dynamika, ktorú prinášajú, sú osviežujúce a perfektne sa hodia k surovej, zemitej, invokačnej, zariekajúcej hudbe Stravinského. Zároveň Bartovanec akoby podprahovo pripomínal skutočné rituálne, kmeňové a náboženské obrady prapredkov. Pôsobivé skupinky, vydupávanie, hmýrenie a voľné košele vizuálne pripomínajú prvotnú Nižinského choreografiu, ktorá vytryskla ako žriedlo minulosti a vízia tanca budúcnosti. Tanca a pohybu, ktorý slúži dráme, a nie sám sebe. Choreograf je svoj, nebadať na jeho rukopise niekoho školu, je to vyzretý rukopis, šťastné dielo zrodené z tvorivého spojenia skúseného umelca a mladých hladných tanečníkov, ktorým niekto seriózne dôveruje, váži si ich, prijíma ich s ich chybami a hendikepmi a dáva im šancu stať sa súčasťou tohto obradu.

V drobných sólach sa výborne uplatňujú jednotlivé dispozície interpretov. Barbora Vaňková veľmi emotívna, či herecky výrazná Kristýna Hebelková. Interpretačným vrcholom je potom v druhej časti Obetovania sólo Jana Razimu. Poslucháč tretieho ročníku sa na javisku pohybuje ako zrelý interpret. Jeho vynikajúca práca s telom, koncentrácia na výraz a gesto, dynamické premeny ťažiska, rýchle výpady končatín či ľahké skoky sa v jeho výkone snúbia s obeťou nevinného Ábela, ktorý má umrieť bez toho, aby poznal naplnenie, poznajúc len zločin. Zároveň aj táto fatalita zostáva zborená spôsobom, ako Bartovanec Razimu vedie ku koncu, pretože sa vôbec nemusí jednať o koniec a fyzickú likvidáciu. Sonórna atmosféra s jasavými Stravinského dychovými nástrojmi tu pripomína magické ikonické scény ako rituál Kubrickovho Eyes Wide Shut či samotné názvy časti partitúry od Stravinského. Ten totiž zapísal presne do partitúry názvy jednotlivých pasáží, ktoré – keď si ich dnes prečítame – akoby slovami vyjadrovali mnohé z Bartovancovej práce: Jarné veštby, Hra na únos, Jarné piesne v kole, Hra na dve mestá, Sprievod mudrcov, Uctievanie zeme, Tanec zemi, Vzývanie predkov, Tajomný obrad starcov – ľudských praotcov či Veľký posvätný tanec. Bravo Bartovancovi a všetkým poslucháčom školy!

 

Baletný atentátnik na slobode
Pavel Dmitrichenko, delikvent odsúdený za atentát na Sergeia Filina, bol pred pár dňami prepustený z väzenia, kde si mal odpykať šesť rokov. Za dobré správanie bol už prepustený. Vinu nikdy nepriznal a citácie, ako sa priznal, vždycky označoval za policajnú lož. Stal sa zlým duchovným otcom jedného z najväčších škandálov v 240-ročnej histórii Veľkého divadla. „Nepriznal som svoju vinu,“ povedal. „Ani v priebehu súdu, ani teraz.“ Jeho nebojácnosť, možno provokovanie či tvrdohlavosť, dosvedčuje aj fakt, že poskytol rozhovor newyorským Timesom.

„Vždy som zabúdal na zlé veci,“ povedal na začiatku dvojhodinového rozhovoru, prvého od tej doby, čo bol prepustený. „Vyzerá to, že som tu pracoval práve včera. Tie roky prešli ako jediný zlý sen,“ povedal údajne s pohľadom upreným na Bolšoje divadlo vo večernom svetle. Odsúdený bol v decembri 2013. Ako len ten čas beží! Takže si odpykal polovicu súdom stanoveného trestu. Vladimír Urin, riaditeľ Veľkého divadla, povedal ruským médiám, že pán Dmitrichenko sa môže zúčastniť konkurzu tak ako ktokoľvek iný, keby sa chcel vrátiť do súboru.

Slávny novinár Neil MacFarquhar sa najprv rozplýva nad celou situáciou a históriou. Pripomína Dmitrichenkove roly zlých chlapcov, ako boli Ivan Hrozný či Rothbart v Labuťom jazere. „Tie úlohy boli veľmi silné, pokiaľ ide o drámu, a bolo zaujímavé ich hrať,“ povedal Dmitrichenko. „Máte tiež možnosť demonštrovať svoju silu, svoju energiu a svoju osobnosť. Je to veľmi odlišné od hrania princov.“ Dmitrichenko tancoval ešte napríklad Josého v Carmen, Abderachmana v Raymonde, Spartaka či Tybalta v Romeovi a Júlii. Tanečník, tridsaťdvaročný umelec s blond vlasmi a hypnotickými prenikavými zelenými očami, podľa Timesov vyzeral robustnejšie než vo svojich idylických dňoch na scéne, ale fit. Možno ruské väzenia nie sú také desivé, ako ich maľuje propaganda v Európe.

Dmitrichenko pred prokurátorom priznal to, čo vieme aj zo správ. Bol rozrušený chovaním Filina, jeho ignorovaním kvalít Angeliny Vorontsovej, priateľky Dmitrichenka. Nízke mzdy, hrubé chovanie šéfa baletu. Požiadal bývalého trestanca Yuriho Zarutskeho, aby Filina trochu knokautoval. Ten si vymyslel kyselinu a desivý atentát a bol odsúdený na desať rokov. To sú všetko známe fakty. Pán Dmitrichenko teraz označil celú záležitosť ako čistú fikciu. Bolo to všetko sprisahanie od Filina a jeho klaky, aby Dmitrichenka – keď už sa atentát stal – odstránili zo scény, pretože on bol hlasný oznamovateľ ich korupčných praktík a nebál sa zastrašovania.

Novinárom povedal dokonca: „Nikdy som nehovoril s pánom Zarutským o pánovi Filinovi.“ Pripustil to iba na súde. Pani Vorontsova nikdy nebola jeho priateľka, ako sa dostalo do novín. Dokonca spolu s niektorými pochybuje, či vôbec došlo k nejakému útoku, pretože pán Filin sa skrýva za slnečnými okuliarmi, ale aj napriek „nedostatku očnej rohovky“ šoféruje auto. „Ten príbeh je úplne vymyslený nepriateľmi,“ povedal. „Celý príbeh je realita boja o moc; niečo urobili zo strachu, pretože som odhalil ich nezákonnú činnosť. Mojou chybou bolo urobiť o tom verejné vyhlásenie.“

Nechce však už pitvať detaily a radšej sa chce sústrediť na nádej, že sa vráti na scénu vo Veľkom. Byť baletná hviezda mu nezariadilo odlišný prístup zo strany dozorcov alebo spoluväzňov. Pán Dmitrichenko povedal, že bol väznený spolu s pestrou zostavou postáv, vrátane podnikateľov, hercov, a dokonca aj cirkusového artistu. Tam za mrežami nebola žiadna baletná tyč, ale snažil sa zostať vo forme. Jeho prvá cela bola taká úzka, že bol obmedzený len na miniatúrnu rozcvičku. Von z cely sa nedostal celý rok. Zvyšok času bol lepší. Mal úzky priestor – asi desať štvorcových metrov. Piruety však neprichádzali do úvahy. Hneď ako bol prepustený, začal znovu skúšať. Prvých tridsať minút sa cítil trochu zvláštne, povedal, ale potom sa vďaka tréningu od šiestich rokov (je synom dvoch tanečníkov) cítil normálne.

Cestou okolo divadla a po Moskve sa s Filinom ešte nestretol. Filin bol odprataný z miesta šéfa baletu a bola mu vytvorená funkcia vedúceho workshopu, ktorý má podporovať mladých choreografov, a tá je plná otázok. V Rusku sa o tom šíria zábavné historky. Decembrová premiéra filmu Bolšoj Babylon mnohé odhalila. Zaprisahane mlčiace primabaleríny prehovorili a z ich tvárí na kamerách BBC sa mohlo vyčítať mnohé. Filin v rozhovore v máji povedal, že sa obáva o svoju bezpečnosť, ak pán Dmitrichenko bude oslobodený. Jeho právnik išiel na súd, aby sa pokúsili zrušiť predčasné prepustenie. Ostatní tanečníci sa Dmitrichenka neboja. A naopak Filina vidia ako slizký charakter, zatiaľ čo Dmitrichenko bol niekedy popisovaný maximálne ako príliš emocionálny, čo nie je u ruských umelcov nič neobvyklé.

Dmitrichenko hovorí, že jeho hlavným prianím bolo, aby vyšiel z väzenia s neporušenou svojou dôstojnosťou, a dúfa, že celá epizóda len vylepší záujem publika. – „Myslím, že ľudia budú chcieť vidieť niekoho, kto zase tancuje po tom, čo zažil také veci,“ povedal. (Bohaté informácie o celej kauze a katastrofe vo Veľkom divadle nájdete v Panoráme 158, 160 a 165).

 

Čo sleduje

Dnešným hosťom je novovymenovaný demisólista baletu Wiener Staatsballett Géraud Wielick, ktorý už mnohokrát na seba upozornil vo svojich sólových rolách na javisku Štátnej opery či Volksopery vo Viedni. Rodák z Belgicka, z krásneho mesta Liège, študoval na Kráľovskej baletnej akadémii v Antverpách a neskôr na San Francisco Ballet School. Naposledy pred koncom divadelnej sezóny skvele zatancoval záhadnú postavu v balete Marie Antoinette Patricka de Banu. Brilantná koncentrácia allegrových pohybov a výrazového slovníku strhla pozornosť tak ako ľahké skoky, efektná rotácia a celkové uchopenie alegorickej postavy, ktorá sprevádza hlavnú hrdinku baletom. Okrem toho na Gala Nurejeva výborne zatancoval neoklasické Robbinsonove Zimné variácie v The Seasion. Iste o mladom tanečníkovi budeme ešte mnohé počuť. A ku Géraudovmu videu? „Môj otec je klavirista. Teda hudba mala vždy veľký vplyv na môj život,“ hovorí tanečník. „Hral som na klavíri a na husliach dlhú dobu predtým, než som začal tancovať. Hudba je pre mňa úžasný partner pre pohyb. Milujem sledovať hudobné videá, ktoré obsahujú aj tanec. Preto som si vybral toto video, pretože tanečník a pohyb sú veľmi expresívne a je to aj skvelá pesnička.“ Takže po lete úspešnú sezónu Géraudovi Wielickovi do susednej Viedne! Teraz si užíva voľno a čítanie, pretože rád číta. Čo má rád a odporučil by? U nás vlastne neznámy štýl súčasnej literatúry, ktorú angličtina označuje ako Dystopian Novels. Rád má Orwellov vizionársky román 1984 a tvorbu Chucka Palahniuka. Najviac jeho knihu, v češtine vydanú pod názvom Neviditelné nestvůry.

 

Citácie z rozhovoru Pavla Dmitrichenka s Neilom MacFarquharom pre The New York Times