Lidská tragédie o zlomeném srdci. Premiéra Giselle v Baletu SND

Giselle je pre svet baletu nesmrteľným kusom, tak ako Shakespearov Rómeo a Júlia pre činohru či Beethovenova „Deviata“ pre svet klasickej hudby. Giselle ako balet nie je len klenotom vrcholného romantizmu, ale aj ľudskou výpoveďou, tragédiou a drámou so sociálnou tematikou. Príbeh o dievčine, ktorú podvedie muž z vyššej spoločnosti a ona na následky sklamania zomiera, sa teší priazni publika už takmer dve storočia. Jeho téma je stále aktuálna a schopná inšpirovať súčasných choreografov. O tom svedčí aj mediálny „boom“ okolo novej verzie z dielne Akrama Khana, ktorú naštudoval so súborom Anglického národného baletu.

Giselle v Balete SND – ľudská tragédia o zlomenom srdci

Balet Slovenského národného divadla sa tento nesmrteľný titul rozhodol uviesť v jeho originálnej podobe a v naštudovaní Rafaela Avnikjana. Ten Giselle uvádza s Baletom SND už po druhý raz. Jeho prvé naštudovanie prebehlo počas jeho pôsobenia v Balete SND v sezóne 1999/2000. V súvislosti s týmto faktom mi nedá nepoznamenať, že táto situácia mu jeho prácu neuľahčila, skôr naopak. V súbore prebehla generačná výmena a je tvorený pätnástimi národnosťami, čo má za následok obohacujúcu rôznorodosť, ale zároveň odlišnosť v tanečnom zázemí.

Absolvent moskovského GITISu (pozn. redakcie: Ruská akadémia divadelného umenia, skôr GITIS – Gosudarstvenyj institut teatralnogo iskusstva – Štátný inštitút divadelného umenia) nepoprel svoje korene a opäť pripravil hodnotnú inscenáciu, ktorá má čo ponúknuť nielen bežnému divákovi, ale aj ortodoxným milovníkom klasiky. Avnikjanova Giselle je čistá, pýši sa dokonalosťou formy a inscenátor pristupoval k dielu citlivo a s úctou, na akú sme uňho zvyknutí. Do verzie podľa choreografie Mariusa Petipu zbytočne nezasahoval a dramatickú líniu dokázal vybudovať až do kvalitatívnej úrovne Stanislavského princípov. Práve dramatickosť, reálne uchopenie postáv v intenciách ich charakterov, ich poľudštenie a prirodzené javiskové konanie robia z Giselle výnimočné dielo svetového významu.

Rafael Avnikjan odviedol s mladým súborom kus výbornej práce a pre divákov prvej tanečnej scény pripravil inscenáciu, ktoré je autentická a plnohodnotná a zároveň je exkurziou do obdobia vrcholného romantizmu.

Hudobne balet Giselle naštudoval Dušan Štefánek, ktorý zároveň obe premiéry dirigoval. Orchester podal odvážny výkon, a to napriek tomu, že neostal bez chýb. Stále však platí, že sa výkony orchestra neustále zlepšujú a hráči sa postupne otvárajú smerom k javisku a snažia sa s pomocou dirigenta podporiť tancujúcich kolegov. Výkonu nechýbala dynamika, farebnosť, o ktorú sa postarali najmä sólisti. Violové sóla z druhého dejstva majstrovsky zvládli obe alternácie (Júlia Bolebruchová a Tomáš Cseh) a kvalitou ich doplnili ako harfy, tak aj hoboj, klarinet a v tesnom závese im na päty šliapali flauty, ktoré majú práve v romantickej Giselle hrania viac než dosť. Drevené dychové nástroje boli vo výkone stabilné na oboch premiérach. Doladiť by bolo treba sláky, ktoré sa na niektorých miestach vybrali odlišnými smermi. Na druhej strane sa postupne lepšia v artikulácii a hudobnom výraze. Intonačné zakopnutia boli aj u lesných rohov, ale z globálneho hľadiska podali plechové dychové nástroje vyrovnaný a dynamicky bohatý výkon. Len tak ďalej. Bez kvalitnej podpory z jamy sa scénický zážitok buduje ťažko a tentokrát bol orchester (na čele s dirigentom) vyrovnaným a nápomocným partnerom.

Obe premiéry tohto titulu boli výnimočné, a to najmä vďaka dvom výrazným obsadeniam, ktoré dokázali pokryť nielen hlavné postavy, ale aj tie menšie. Výrazovo dominantný „hráč“ Hilarion bol skvostným zážitkom v oboch obsadeniach. Jonatan Lujan, ktorému postava patrila v prvý večer, bol výbušný, temperamentný a svojím spôsobom temný. Jeho Hilarion zaváňal ulicou a bitkami a nechýbala mu ani štipka krutosti či jednoduchosť, ktorá ho výrazne oddelila od postavy princa.

Druhý večer sa v tej istej postave predstavil Adrian Ducin, ktorý nielenže je výborným interpretom, ale jeho najväčšou devízou (ak nerátame výbornú techniku) je to, kým je. Ducin dokáže javisko ovládnuť, svoje telo má pod absolútnou kontrolou a jeho výkony sú málokedy sklamaním. Jeho Hilarion bol možno až príliš elegantný a graciózny, ale postavu vykreslil ako bystrého človeka, ktorý dokáže nasledovať svoj cieľ. Ducinov Hilarion koná z lásky, tá je jeho hnacou silou, motívom, ktorý ho vovedie do náruče víl. Adrianovi Ducinovi sa bohužiaľ nepodarilo zopakovať silu tanca smrti tak ako na generálnej skúške, keďže sa počas tejto scény zranil. Napriek tomu scénu dohral do konca.

Výborné obsadenie sa ušlo aj „sedliackemu“ pas de deux v prvom dejstve. Erina Akatsuka spolu s Yukim Kaminakom predviedli technicky dokonalý koncert. Druhý večer sa v tomto pas de deux publiku predstavila usmievavá a technicky veľmi zdatná Chiaky Honda spolu s Dansaranom Vandanovom. Ten si s náročnejším partom poradil, ale zároveň sa v jeho výkone zakaždým bezdôvodne objavuje panika a zvláštna zmätenosť v priestore. Je to veľká škoda, lebo práve toto zvykne výrazne sťažiť jeho inak pekný výkon. Oba páry sa zhostili spomínaného pas de deux s maximálnym využitím svojich fyzických možností a dispozícií.

Giselle ako z príručky?
Prvá premiéra Giselle patrila Luane Brunetti, ktorá sa výzorom výrazne priblížila k ideálu. Svoj krehký výzor podložila pekným, mäkkým port de bras a technicky si tiež dokázala udržať úroveň. Svoje dispozície a fyzické možnosti využila na maximum a diváckemu oku obzvlášť ulahodila peknou prácou chodidiel. Jej Giselle nechýbala ľahkosť a presvedčivosť. Postavu si vychutnala a dokázala ju interpretovať s potrebnou roztomilosťou. Veľmi pekne si pripravila oblúk, ktorý ju priviedol až k šialenstvu a dramatickému koncu. Nevyhýbala sa ani konaniu, ktoré vypovedalo o jej chorom srdci, a tak jej smrť v závere vyznela omnoho logickejšie. Dúfam, že sa Brunetti dokáže časom v postave viac uvoľniť a vyšperkovať scénu šialenstva tak, aby sa čo najviac priblížila k podstate emocionálneho obsahu. Potenciál obsiahnuť dramatické finále jej nechýba.

Druhé dejstvo interpretovala s akurátnym výrazom a aj technicky bez výraznejších zaváhaní. Brunetti dokáže svoje telo kontrolovať a má schopnosť premýšľať a analyzovať situácie dopredu. Jej cítenie priestoru je výborné, dokonca aj v sťažených priestorových podmienkach, ktoré boli pre druhé dejstvo „príznačné“.

Maria Rudenko svojej kolegyni odvážne kontrovala. V prvom dejstve dokázala herecky prekročiť svoj tieň, variáciu zvládla bez zaváhania a počas scény šialenstva dokázala vohnať slzy do očí. Slušne sa držala aj počas druhého dejstva, ale akoby si opäť nedokázala rozložiť sily, čo sa jemne odzrkadlilo najmä na vytiahnutí chrbta a stabilite. Hoci sa jej nevyhli určité drobné nedostatky, s postavou Giselle si výborne poradila.

Estetický ideál za každú cenu?
V úlohe princa Alberta sme mali možnosť vidieť dvoch tanečníkov. Vedúceho sólistu Artemyja Pyzhova a nováčika súboru Aleksandra Savalieva. Pyzhovovi býva často vyčítané, že typologicky a fyziologicky nespĺňa atribúty, ktoré sú pre postavy princov nevyhnutné, a z veľkej časti právom. Pyzhov nie je danseur noble, ale práve v postave Alberta dokázal svoje výnimočné interpretačné kvality. Úroveň jeho hereckého prejavu je veľmi slušná a technicky sú jeho výkony stabilné a v poriadku. Ako Albert dokázal divákom ponúknuť nadstavbu, ktorá prevyšuje predstieranie aj techniku, a to portrét hýčkaného, povýšeneckého a egoistického chlapca z vyššej spoločnosti, ktorý sa s úprimnou láskou zahráva a Giselle vníma ako krásnu bábiku na hranie. Napriek varovaniam Wilfreda (Michael Abzalov, Aliaksei Kavaleuski) sa púšťa na riskantnú cestu, ktorá sa nemôže skončiť dobre. Okrem tohto dialógu v úvode ubral z romantizujúcej roviny aj v momente, kedy Giselle hľadá odpoveď v lupienkoch kvetu a pomocou „Ľúbi ma? Neľúbi ma?“ sa snaží odhaliť pravdivosť citov. Pyzhov lupene poodtŕhal bez falošného sentimentu s názorom na konanie dievčiny. V jeho konaní sa dalo vycítiť, že Giselle chce, a preto musí byť jeho.

Každý jeho sľub má pachuť momentálnej túžby bez zamyslenia sa nad dôsledkami. Jeho interpretácia graduje k bodu, kedy Giselle sľúbi manželstvo, manipuluje ňou a aj diváka dokáže v tej chvíli presvedčiť, že dúfať v šťastný koniec by nemuselo byť márne. O to tvrdšie vyznieva jeho odhalenie, potýčka s Hilarionom, jeho odvrhnutie ľúbiacej dievčiny, moment, kedy mu jeho stav a rodová príslušnosť nedovolia obrátiť sa chrbtom k svojej skutočnej snúbenici Bathylde (Viola Mariner, Romina Kołodziej). Albert sa následne len zúfalo prizerá Gisellinmu šialenstvu a mukám, ktoré prežíva. Jej smrť ho svojím spôsobom ničí, ale i tak sa ďalej pokúša viniť zo smrti Hilariona, ktorý ho pred dievčinou odhalil. Napokon si musí priznať vlastnú chybu, zniesť odmietnutie zo strany dedinčanov a žiť s vedomím bolesti, ktorú spôsobil.

V druhom dejstve je Albert nešťastným a trápiacim sa tieňom, protipólom voči hravosti a extravagancii prvého dejstva. Jeho túžba po Giselle sa až po jej smrti dokázala pretaviť v čistý cit. Aj to dokázal interpretovať len za pomoci pohľadu, kedy sleduje „svoju vílu“, tak ako sa slnečnica točí za lúčmi slnka. Pyzhovov technický výkon nepoznamenali výraznejšie problémy, snáď okrem jednej tour en l′air (v doskoku ho zradila stabilita) a drobných neistôt v partnerskej práci.

Na jeho kolegu Alexandra Savalieva sa nádherne pozerá, keďže tanečník oplýva krásnymi líniami, ale bohužiaľ jeho interpretácia Alberta bola veľmi plochá a príliš štylizovaná. Nie je pochýb, že Savaliev má potenciál, ale potrebuje nabrať viac skúseností a dozrieť nielen technicky, ale aj ľudsky.

Myrtha ako synonymum spravodlivosti a sóla víl
Myrtha, kráľovná víl, je silnou a súčasne fascinujúcou postavou. Často býva označovaná za temnú a krutú silu. Je to neochvejná vládkyňa, ktorá svoju chladnú silu upriamuje na neúprimných mužov bez rozdielu veku či postavenia. Part Myrthy je technicky mimoriadne náročný, a to najmä choreografickým obsahom, ktorý je nahustený na malej ploche. Každá z tanečníc interpretovala túto postavu po svojom a všetky kvalitne. Po hudobnej a technickej stránke najviac presvedčil výkon Silvie Nájdenej, ktorá však do výrazu zakomponovala nádych romantizmu. Romina Kołodziej postavu uchopila temnejšie. Jej Myrtha bola neúprosná, arogantná a nebezpečná. Dominoval jej silný skok a vnútorný nepokoj. Výrazovo sa k ideálu najviac priblížila Viola Mariner na generálnej skúške. Na prvej premiére sa v sólach dvoch víl predstavili Nájdená (prvá víla) a Mariner (druhá víla). Spolu s Rominou Kołodziej vytvorili vyrovnané trio, podporené kvalitným výkonom dámskeho zboru. Druhý večer sa víl chopili Erina Akatsuka po boku s Reonou Sato. Výkon tejto trojice, na čele so Silviou Nájdenou, možno považovať za vrchol večera.

Trocha o scénografii a kostýmoch
Výtvarné poňatie prvého dejstva je veľmi poetické, rozprávkové a pokúša sa vizuálne navodiť pocit dedinského prostredia. Scéna, ktorú vytvoril Juan Guillermo Nova, je vizuálne príťažlivá. Tvorca zašiel v pokusoch o vykreslenie scény až tak ďaleko, že do pravého rohu umiestnil mlyn, cez ktorý preteká pramienok vody. Snaha o výpravnosť sa výtvarníkovi nedá uprieť, jeho vízia je jasná a dá sa veľmi jednoducho prečítať. Výnimkou je zadný maľovaný prospekt, ktorý je zrejme odkazom na divadelné praktiky z obdobia romantizmu. Idylicky vymaľovaná krajinka má neurčitý charakter, a tak sa dej môže nachádzať prakticky kdekoľvek. Zvyšok scény tvoria dva domčeky, jeden drevený a druhý, slúžiaci ako obydlie, je čiastočne z kameňa. Scénograf scénu zaodel do zemitých farieb a na listoch v korunách stromu badať náznaky jesene. Takto ladená scéna sa vymyká logike, keďže les na zadnom prospekte pôsobí skôr ako krajina na jar alebo v lete.

Druhé dejstvo sa zväčša vo všetkých produkciách rieši rovnakým spôsobom. Rokmi overená verzia, ktorá v sebe nesie len náznak lesného porastu, rozmiestneného po obvode scény, a kríž nad hrobom Giselle sú pre tanečnosť druhého dejstva vyhovujúcejšie než pokusy o reálnu výstavbu. Poetika druhého dejstva dokáže fungovať sama o sebe aj na prázdnej scéne a dekoratívne zásahy do priestoru javiska často rušia jej výpovednú hodnotu. Tanečný priestor sa preto zvykne uchovávať čistý. V tomto smere sa Nova pokúsil o invenciu, ktorá, bohužiaľ, druhému dejstvu uškodila. Javisko historickej budovy SND neposkytuje dostatočnú plochu, a tak sa malý dámsky zbor, tvorený osemnástimi tanečnicami a štyrmi sólistkami, na scéne doslova tlačil. V momente, kedy dámy stoja po krajoch scény v prvej arabeske, mali pracujúce nohy v krídlach, keďže ich výrazne prekrývali makety kmeňov stromov. Vzhľadom na Novov jazyk je zrejmé, že scénograf pracuje s oveľa väčšími scénami. Je teda na mieste položiť si otázku, prečo sa divadlo rozhodlo nevyužiť priestor novej budovy. Atmosféru by predsa dokázali vybudovať aj tam. Uchopenie prostredia môže mať reálny, rovnako ako abstraktný koncept.

Kostýmy Lucu Dall’Alpiho sú pastvou pre oči. Oceňujem jeho schopnosť rozpustilo sa pohrať s klobúkmi, na ktorých sa doslova „vybláznil“. Pohľad na kostýmy z prvého dejstva vlieva divákovi optimizmus a radosť zo života, keďže sa Dall’Alpi rozhodol pracovať s pastelovými, veselými farbami, a to najmä s odtieňmi ružovej. Ostal verný svojmu ideálu romantického divadla, ktoré sa o historickú hodnovernosť staralo minimálne. Druhé dejstvo ponechal (verný tradícii) panensky biele.

 

Hodnotenie autorky recenzie: 90 %

Adolphe Charles Adam:
Giselle
Choreografia a réžia: Rafael Avnikjan
Hudobné naštudovanie: Dušan Štefánek
Scéna: Juan Guillermo Nova
Kostýmy: Luca Dall’Alpi
Balet SND
Orchester SND
Premiéry 25. a 26. novembra 2016 historická budova SND Bratislava

Giselle – Luana Brunetti / Maria Rudenko
Albert – Artemyj Pyzhov / Aleksandr Saveliev
Myrtha – Romina Kołodziej / Silvia Najdená
Hilarion – Jonatan Lujan / Adrian Ducin
Bathilda – Viola Mariner / Romina Kołodziej
Gróf – František Šulek
Bertha – Cosmina Maria Sobota Zaharia / Viktória Šimončíková
Wilfred – Michael Abzalov / Aliaksei Kavaleuski
Pas de deux (1. dejstvo) – Erina Akatsuka, Yuki Kaminaka / Dansaran Vandanov, Chiaki Honda

www.snd.sk