Listopadová bloumání v Baletním panoramatu

Baletná panoráma Pavla Juráša (201) 
Tentoraz:

• Alenka v ríši divov v Helsinkách
• Kým je komu dnes Pavel Šmok?
• Balet aj tanec v Skopje
• Čo sleduje Grzegorz Mołoniewicz?

 

Dnešný diel bude trochu esejistický. Možno sa viac očakáva, že Panoráma má byť kalendárium, čo sa kde deje, kto by sa dožil akého jubilea, ale to by bolo strojové a toporné. Čo pomôže českému divákovi, keď sa dozvie, aká premiéra je práve v San Franciscu? Či v Tokiu? Koho to zaujíma, sám si nájde článok či fotogalériu na anglickom webe.

V minulej Panoráme som stroho popísal novú verziu klasického baletu Don Quijote (tu). Šéf súboru a choreograf tejto verzie Aaron S. Watkin pristúpil k dielu radikálne. Ak sa dej Dona Quijota a celá transkripcia libreta môžu javiť desivo zložité či zapletené, zdajú sa nápaditejšie a akčnejšie než balet Alenka v krajine divov od Jorma Ela na scéne Národného baletu v Helsinkách, ktorý pred dvomi týždňami zakončil blok série predstavení.

Možno majú vo Fínsku inú tradíciu detských titulov, či vôbec detskej poetiky. Či to malo byť predstavenie skôr pre dospelých? Neviem. Ale také nudné, rozťahané predstavenie bez nápadov, zápletky či rozprávania situácií sa dnes snáď už dlho hľadá. V jadre pripomína iné Elove opusy, ktoré sa dekorujú statočnosťou, adagiom, nudnými zborovými číslami, občas drobným nápadom či lepšími pánskymi krokovými väzbami ako dámskymi. Je ošemetné po Wheeldonovej kultovej inscenácii Alenky inscenovať rovnakú tému (tu). Porovnávanie je namieste. Zároveň má umelec právo sa k danej téme či námetu vyjadriť po svojom. O tom je mnoho v dnešnej časti. O slobode prejavu. Ale toto sa Elovi nepodarilo. Hudobná koláž z diel Bacha, Haydna a Händla, ktorá nevedie nikam, či skôr k nude a ešte väčšej statickosti a bezradnosti na scéne. Temné kulisy, minimum efektov, ktoré si táto predloha žiada, a ani dejové rozprávanie nevzbudí pozornosť. Choreografická bezradnosť napríklad v zborovom tanci v druhom dejstve medzi dámami a skupinou detí by neobstála ani na predstavení školy. Vojna na heroickú hudbu, medzi síce výtvarne milým nápadom vojakov, ale skôr spartakiádnym cvičením než fantazijnou bitkou je zaujímavá len tým, že Michal Krčmář v nej skvele tancuje.

Srdcová kráľovná vyzerá, že zablúdila z Vtáka Ohniváka či Spiacej krásavice. Jej rozsiahla tanečná plocha však nič nepovie detskému ani dospelému divákovi o jej charaktere. Po Malej morskej víle je to ďalší zvláštny balet pre celú rodinu. Po nepodarenom Romeovi a Júlii, ktorý otvoril sezónu, je to však aj ďalší šok vo vývoji súboru a jeho dramaturgii. Kenneth Greve bude čoskoro končiť a mal by si začať spytovať svedomie, kam svoj súbor vyprofiloval. A Jorma Elo by nemal túžiť robiť dejové balety, keď ich inscenuje skôr vo veršoch než ako dramatické situácie. Tí, ktorí videli napríklad jeho Sen noci svätojánskej, isto vedia, na čo narážam (tu). Navyše tie jeho piruety, keď sa rozskákaný tanečník vždy päť sekúnd koncentruje v preparácii, aby sa nachystal na rotáciu, to je niečo také divné, až je to zlovestné.

Takáto adorácia choreografov, ktorí systematicky budujú akúsi svoju auru a líniu svojej tvorby, sa začína v súčasnosti veľmi pevne presadzovať. Kto sleduje weby a aktuality, si môže veľmi dobre všimnúť, že deväťdesiatdeväť percent kritikov, nech už napríklad Alexei Ratmansky predstaví akýkoľvek titul, jasá len preto, že sa rozhodli, že „on“ je génius či top, a vôbec nejdú po zmysle či kvalite. Rozhodne sa, že ten či onen choreograf, alebo aj tanečník, je jednoducho top liga, a tak sa mu stavia piedestál. Málokto si dovolí kriticky pohliadnuť, pátrať, uvažovať. Akoby kritiky v Amerike, Veľkej Británii či Európe písali príbuzní. Len v ruskej tlači a na internete sa – možno pre ignoráciu univerzálnej angličtiny a používanie materskej ruštiny – akosi drzo a logicky seriózne kriticky dokážu postaviť západu. Možno je to dané rôznymi faktormi, ale je to rozhodne zaujímavý fenomén.

Pripomenulo mi to aktuálnu situáciu v Česku so spomienkou na nedožité narodeniny Pavla Šmoka. Nech čitateľ číta, čo číta, dočíta sa len oslavné ódy a glorifikovanie diela pána Šmoka. Logicky by sa ale žiadal, napríklad od českého akademického prostredia, seriózny pohľad na jeho tvorbu z pera tak mnohých študentov tanečných či divadelných vied. Oslavné článočky na tvorbu spolužiakov v Jalte či Ponci sú priehľadné a nič nehovoriace. Absolventi či študenti akadémie, na čele so svojimi pedagógmi, by sa mali zaoberať niečím takým, ako je mapovanie, hodnotenie, dokumentovanie domáceho tanečného života. Nechcem tu umelca, ktorý nepochybne bol sympatickým a dobrým človekom, kritizovať, ale pripadá mi veľmi komické, ako k jeho pamiatke opäť vyskočia tí istí, poväčšine tí, čo majú monopol na televízne besedy, konferencie, tanečné združenia a podobne. A vyhlasujú, ako Pavel Šmok ovplyvnil svetový balet a európsky balet, a podobné tézy.

Nechcem pána Šmoka uraziť, česť jeho pamiatke! Ale netuším, ktorého svetového choreografa či jednoducho cudzokrajného tvorcu by som sa mal opýtať, ako ho tvorba pána Šmoka, keď pracoval v Bazileji (či mu niekto prepašoval amatérsku nahrávku jeho baletu spoza železnej opony), ovplyvnila. Nie je to skôr nejaká výčitka svedomia tých, čo toto hovoria, ako sa za života choreografa Šmoka k nemu stavali? Takýto rys je celkom typický. V duchu hesla: O mŕtvych len dobre. Položme si úprimne ruku na srdce: Ktoré dielo z repertoáru tohto tvorcu má dnes šancu na plnohodnotný javiskový život? Neviem si predstaviť, že by jeho Holoubek alebo iný balet urobili v divadle v Olomouci, Plzni či Brne dvadsať repríz pred slušne zaplneným hľadiskom. Áno, môže sa namietať, že je to vina diváka, jeho nepoučenia a nepripravenosti. Náladovosti, či dokonca skazenosti. Ale nie je svojím spôsobom najlepším kritikom tvorcu práve divák?

Tanec má mnoho podôb, dvadsiate storočie a súčasnosť nás o tom dennodenne presvedčujú, ale toto globálne šialenstvo by malo zostať za bránami divadla. To je predsa chrámom múz. A bohužiaľ – pán Šmok bol tvorivý, zaujímavý, pracovitý, remeselne zručný a mnoho ďalších superlatívov, ale jeho dielo je predsa len príliš zakotvené v čase, kedy vznikalo, v podmienkach, za akých vznikalo. Áno, je to časť českej, slovenskej, možno švajčiarskej baletnej histórie. Iste nápady s rekvizitami, kostýmom, výberom hudby, spôsobom hereckého vedenia tanečníkov ovplyvnili myslenie ďalších generácií tanečníkov vo vzťahu k baletu ako dráme, ovplyvnili choreografov, ale tváriť sa dnes dojate pietne, ako toto dielo zmenilo dejiny tanca, je možno pre moju či mladšiu generáciu už úsmevné. Je totiž zbavené sentimentu, dielo je dielo a nie je fixované na priateľskú, osobnú či ľudskú rovinu k autorovi. Dielo hovorí samo za seba. Ale práve to, čo som vymenoval predtým, to stojí za pozornosť a hodnotenie. To, čo Pavel Šmok vymyslel, v neľahkých podmienkach podsunul do českého tanca. Je to polemické, ale to je správne.

Mnohé diskusie sa na Opere Plus už stali povestnými. Možno toto glorifikovanie je dymová clona a odvádzanie pozornosti od mizérie, ktorá ten „šmokovský“ súbor sprevádza v našej slobodnej veľkorysej dobe. Idúc od extrému k extrému, od archaických choreografií k váľaniu sa v bahne či igelite, baletom o zneužívaných dcérach, fóbiách, práca so skoro amatérskymi absolventmi škôl v úlohách choreografov. Naposledy ako miesto na upratanie zase tých istých umelcov, ktorí vždy majú priestor v každom dokumente o čomkoľvek. Ale je to tak i tak. Kto si prečíta jednu slovenskú a dve české recenzie na Galavečer k spomienke na Pavla Šmoka, asi bude mať zvláštny pocit. Že niekto zahmlieva, niekto, kto píše, sa bojí, niekto niekomu niečo dlží alebo je s ním spätý, či naopak, že niekto niekoho neznáša, a mnohé ďalšie. A taktiež aj to, že možno autor nemá vlastne šajnu, to je také slovenské hovorové slovo, prečo o tom píše.

Pripomína mi to krutú pravdu, možno práve na mňa samotného, ktorú vyriekla Nina Vangeli v rozhovore pre Taneční aktuality: „Kvalita taneční publicistiky u nás ještě není na výši publicistické reflexe jiných druhů umění. Lidé, kteří píšou dnes o tanci, mohou být pro něj zanícení a intuitivně chápat jeho význam, ale často nejsou příliš vzdělaní. Nedokážou tak do svých recenzí vložit určitou intelektuální dikci ‚směnitelnou‘ ve veřejném diskurzu nebo i tematizaci, které by zjednaly tanci vážnost. Pokud se dnes někdo z intelektuálů sníží k tomu, že si něco přečte o tanci, tak potřebuje dostat nějaký signál, že ten, kdo to píše, není pod jeho úroveň. Jsme pokládáni za intelektuálně podřadné, a tím způsobujeme, že i tanec je pokládán za nižší druh umění. Na to musíme hodně myslet, nicotnými novinovými články můžeme natropit hodně škody. V tisku, v médiích se vytváří veřejné mínění. O tom, jakou bude mít tanec pozici ve společnosti, rozhoduje společenský diskurz.“ Na druhej strane práve tieto paradoxy dnešného dielu potvrdzuje aj sama pani Vangeli, keď v rozhovore vyhlási: „Nejsem schopna sledovat víc než Taneční zónu a Taneční aktuality.“ Ako potom teda hodnotí a vyvodzuje, že – citujem – „s velkou extenzí taneční publicistiky se také ztrácí kvalita“?

Toto všetko mi pripomína zvláštnu stagnáciu a rozštiepenosť súčasného umenia. Stratu koreňov. Na tú však už upozorňovali mnohí veľkí umelci na počiatku 20. storočia, či pred ňou varovali. Takže naša prítomnosť je skôr logickým vyústením toho, čo bolo, čo zostalo nepoučené. Ak som narazil na zvláštnu nestriedmosť v hodnotení, netýka sa len toho, čo už bolo napísané. Napríklad, kedysi tak nádejného a zaujímavého Marca Goecka. Jeho posledná inscenácia v Stuttgarte – Slávik (2015) – však vykazuje už len akúsi manieru ustálenej formy. Čo do dramaturgie, oslobodenia sa od akýchkoľvek ornamentov až po čistú abstrakciu, ktorá však nie je nijako poetická či fantazijná, ale skôr akýsi časticový, de-konštruktívny hybrid.

Druhým podobným skôr maliarom ako divadelníkom je Sidi Larbi Cherkaoui. Jeho stuttgartský Vták Ohnivák je úplne bezpríbehový, netradičný v mnohých významoch. Nie je ani archetypálnym symbolom typov a charakterov, ktoré rozprávka často v jasnej podobe dáva ako zamyslenie, nie je ani pohybovým stvárnením hudby. Je to chladný (napriek mnohej červenej farbe) svet sám pre seba. Ako je dnes zvykom, choreograf rád ďalej pracuje s tým, čo už postavil, a tak choreograf uviedol prepracované dueto z baletu na slávnostnom predstavení Les Ballets Russes, ktoré v Paríži zasponzorovala nadácia Louis Vuitton. Nepomohli ani hviezdy ako Friedemann Vogel či parížska star Marie-Agnès Gillot.

Z ďalších krátkych prepisov baletov z fondu Ďagilevovho archívu najviac zaujal práve druhý kus od Cherkaouia – novodobá verzia Faunovho odpoludnia. Nevyhol sa obľúbenej maniere hudbu strihať, dopĺňať a meniť, ale Debussymu to neuškodilo. Na rozdiel od Vtáka Ohniváka sa mu podarilo vytvoriť sugestívny fyzický svet a až hmatateľné napätie medzi Faunom a Nymfou. Fauna strhujúco interpretoval James O’Hara, ktorý mu dal do vienka mnohé vzrušujúce nuansy. Zemitý, ale pritom nie zaťažkaný pohybový slovník Cherkaouia tu bol nesmierne pôsobivý. Rozhodne stojí za videnie. Zvláštny záver, ktorý zostáva otvorený. V dnešnej dobe post postmoderny – ktorá cez divadelné hry priniesla na scénu nové podoby brutality, sexu, erotiky, perverzity – zostal choreograf zvláštne zdržanlivý. Aj keď možno pozorný divák naopak vycítil v drobnom geste a výraze až nechutne bizarnú frašku aktu kopulovania. Bola však taká skrytá, že tentokrát Paríž (na rozdiel od onanovania Vaslava Nijinského) nešokovala.

Za pozornosť stál aj debut americkej hviezdy Lil Bucka, ktorý pre seba na čisto klavírnu interpretáciu pripravil strhujúce dvadsaťminútové sólo pod názvom Petruschka. Buck rozohral ako veľký mím, zmutovaný s hercom, tanečníkom, street tanečníkom, tínedžerom širokú paletu nuáns a mimoriadne efemérneho tanca, ktorému nechýbala novátorská črta. V teniskách, v ktorých dokázal hrať balerínu z pôvodného libreta či zmučenú bábku Petrušku či zlého černoška v civilnom šate, chcel práve rozlámať dokonalú formu súčasného umenia a dostať sa k podstate svojich hrdinov. Viac-menej sa mu to darilo, aj keď (ako pred ním Charkaoui) opustil akúkoľvek formu dramaturgie príbehu. Súčasná poetika miešania žánrov a štýlov, vynikajúca technická vyspelosť tanečníka, fantazijné nápady a práca s gestom opäť zastreli ako dymová clona, čo vlastne chcel tvorca svojim dielom povedať.

Posledným bodom dnešného dielu bude krátka správa o baletnom živote v Skopje, hlavnom meste Macedónska. Náhodou som navštívil predstavenie s divným názvom FILM – ballet (small stage of MOB). Predstavenie choreografky Sashy Evtimovej s divným názvom trvalo sotva štyridsať minút, z toho desať minúť boli projekcie slávnych filmových scén, kde sa Hepburn bozkáva, plače, Fred Astair tancuje a podobne. Potom nasledoval zvláštny mix divadla na báze tieňohry, čo nie je nič nové ani prevratné, s pasážami pred plátnom, na ktoré sa hrá-tancuje tieňohra. Evtimova vytvorila však zvláštny mix melanchólie, smútku a humoru, ktorý veľmi dobre vystihuje mnohé nálady a široký diapazón nálad dnešného človeka. Tanečníkov Macedónskeho baletu obdarila veľmi dynamickou a vzrušujúcou choreografiou, ktorá mimoriadne muzikálne plynula. Zaujímavé, že takéto svojim spôsobom prosté divadlo, posunuté však k určitej abstrakcii a aplikovateľnosti na rozpoloženie diváka a zapojenie jeho fantázie, môže pôsobiť tak sugestívne.

Čo som kvitoval ešte viac než Evtimovej choreografické myslenie, bol jej zmysel pre humor. Také zábavné predstavenie sa v Európe len tak nevidí. Nezabudnite, že Macedónsko nie je členom Európskej únie. Je to pravý Balkán so všetkým, čo k tej charakterizácii patrí. V Európe sa akosi udomácnili problémy únie, politiky, dezilúzie, skúma sa tancom aj to, čo by nevyskúmal ani jadrový fyzik v laboratóriu. Mnohokrát sa úbohý divák na to musí dívať, a aby nevyzeral hlúpo, hodnotí to ako moderné, radikálne, nápadité. Tu sa Evtimova humorne pozerá ako umelkyňa na svoju generáciu. Je nevtieravá, prirodzená, hravá a zábavná. Baví to tanečníkov aj divákov. Výtvarne je to až galeristicky okultné mátoženie tieňmi a tanečne je to remeselné, fantazijné a pozerateľné. Čo sa o troch posledných slovách, na margo mnohých tanečných predstavení v Európskej únii, rozhodne povedať nehodí. A myslím, že by sa za podobné označenia aj urazili.

Keď som dnes zaryl do minulosti a dovolil som si kritizovať domáce striebro, len krátka poznámka nakoniec, ktorá je rovnako polemická ako tie predošlé. Videl som v Skopje aj Šeherezádu, samozrejme od Fokina. Všetci ju poznáme, niekto na ňu pozerá cez prsty, niekto ju miluje, študenti tanečných konzervatórií netušia, o čo ide, a možno starší by si ju poplietli s Legendou o láske. Je to svojim spôsobom – s ohľadom na to, ako rýchlo plynú ľudské životy – starý balet. Ale keďže som sedel na takom podivnom okrajovom mieste, mohol som sa dívať na scénu z divného uhla, akoby som sledoval v reštaurácii aj časť práce šéfkuchára. Vtedy som si náhle uvedomil, ako matematicky precízne a vlastne bravúrne nápadito je tá choreografia postavená. Že dnes tí, čo sa vrtia na hlave, aby v show pre talenty šokovali, by možno vôbec nedosiahli toho efektu ako geometrické obrazce corps de ballet. To preletávanie skupín na scéne. Zbor delený ako hlasy fúgy. Sústredné kružnice tanečníkov. Rytmické spodobenie hudby telom či gestom. Teraz si vyčítam, že som sa tak akosi zboku nedíval aj na dielo Pavla Šmoka. Možno som intelektuálne či ľudsky do neho neprenikol. Možno bolo nedobre interpretované. A možné je aj to, že možno sám choreograf by ho dnes už neuvádzal a odkázal by, ako mnoho iných umelcov, jeho diela spáliť, zamknúť, rannú tvorbu zničiť a podobne. „A svetlo večné nech im svieti,“ modlia sa často v novembri veriaci so spomienkou na duše svojich drahých zosnulých.

Píšuc, myslím tým aj na Fokina, Šmoka, Nijinského. Myslím tým však aj metaforicky na umenie. V ktorom sa čin tvorený remeslom a fantáziou akoby strácal. A nahrádzalo ho to, čo mediálni magnáti vyhodnotia ako vhodné pre svoj revír a bohužiaľ tak, ako to vidieť v politickom hašterení, veľkej časti ľudstva stále stačia – panem et circenses. Chlieb a hry.

 

Čo sleduje?

Dnes, ako som avizoval minule, bude hosťom rubriky princ z Labutieho jazera v Plzni, ktoré má premiéru 19. novembra, mladý poľský tanečník, rodák z Gdańska Grzegorz Mołoniewicz. V role sa bude striedať s niekoľkými kolegami a bude bojovať o lásku Odetty proti zlému čarodejníkovi. V Čechách žije už od roku 2010 a prešiel cez angažmán v NDM, NdB, až zakotvil v Plzni. Len málo tanečníkov v rubrike ukazuje, aké filmy má rado. Jedným z tých, ktorý ukázali, je aj Grzegorz.

„Pred pár dňami som videl znovu film White Nights (Biele noci),“ napísal zaneprázdnený tanečník, ktorému práve vrcholia prípravy v naštudovaní nového Labutieho jazera verzie Jiřího Horáka. „Film, ktorý je jedným z mojich najobľúbenejších. Už som ho sledoval niekoľkokrát a zakaždým mi dal inšpiráciu a posunie ma vpred. A samozrejme úžasný Mikhail Baryshnikov,“ odkazuje z Plzne tanečník. Dobrá inšpirácia na čoraz temnejšie zimné dni aj pre baletných fanúšikov. Podobne ako nová inscenácia najzvláštnejšieho, najznámejšieho, najtypickejšieho baletu baletov v Plzni.
***

V textu je použitá citácie s rozhovoru s Ninou Vangeli na webu Taneční aktuality