Listopadová bloumání v Baletním panoramatu

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Nechcem pána Šmoka uraziť, česť jeho pamiatke! Ale netuším, ktorého svetového choreografa či jednoducho cudzokrajného tvorcu by som sa mal opýtať, ako ho tvorba pána Šmoka, keď pracoval v Bazileji (či mu niekto prepašoval amatérsku nahrávku jeho baletu spoza železnej opony), ovplyvnila. Nie je to skôr nejaká výčitka svedomia tých, čo toto hovoria, ako sa za života choreografa Šmoka k nemu stavali? Takýto rys je celkom typický. V duchu hesla: O mŕtvych len dobre. Položme si úprimne ruku na srdce: Ktoré dielo z repertoáru tohto tvorcu má dnes šancu na plnohodnotný javiskový život? Neviem si predstaviť, že by jeho Holoubek alebo iný balet urobili v divadle v Olomouci, Plzni či Brne dvadsať repríz pred slušne zaplneným hľadiskom. Áno, môže sa namietať, že je to vina diváka, jeho nepoučenia a nepripravenosti. Náladovosti, či dokonca skazenosti. Ale nie je svojím spôsobom najlepším kritikom tvorcu práve divák?

Tanec má mnoho podôb, dvadsiate storočie a súčasnosť nás o tom dennodenne presvedčujú, ale toto globálne šialenstvo by malo zostať za bránami divadla. To je predsa chrámom múz. A bohužiaľ – pán Šmok bol tvorivý, zaujímavý, pracovitý, remeselne zručný a mnoho ďalších superlatívov, ale jeho dielo je predsa len príliš zakotvené v čase, kedy vznikalo, v podmienkach, za akých vznikalo. Áno, je to časť českej, slovenskej, možno švajčiarskej baletnej histórie. Iste nápady s rekvizitami, kostýmom, výberom hudby, spôsobom hereckého vedenia tanečníkov ovplyvnili myslenie ďalších generácií tanečníkov vo vzťahu k baletu ako dráme, ovplyvnili choreografov, ale tváriť sa dnes dojate pietne, ako toto dielo zmenilo dejiny tanca, je možno pre moju či mladšiu generáciu už úsmevné. Je totiž zbavené sentimentu, dielo je dielo a nie je fixované na priateľskú, osobnú či ľudskú rovinu k autorovi. Dielo hovorí samo za seba. Ale práve to, čo som vymenoval predtým, to stojí za pozornosť a hodnotenie. To, čo Pavel Šmok vymyslel, v neľahkých podmienkach podsunul do českého tanca. Je to polemické, ale to je správne.

Choreograf Pavel Šmok na zkoušce v Ostravě v roce 1964 – NDM Ostrava (foto František Krasl)
Choreograf Pavel Šmok na zkoušce v Ostravě v roce 1964 – NDM Ostrava (foto František Krasl)

Mnohé diskusie sa na Opere Plus už stali povestnými. Možno toto glorifikovanie je dymová clona a odvádzanie pozornosti od mizérie, ktorá ten „šmokovský“ súbor sprevádza v našej slobodnej veľkorysej dobe. Idúc od extrému k extrému, od archaických choreografií k váľaniu sa v bahne či igelite, baletom o zneužívaných dcérach, fóbiách, práca so skoro amatérskymi absolventmi škôl v úlohách choreografov. Naposledy ako miesto na upratanie zase tých istých umelcov, ktorí vždy majú priestor v každom dokumente o čomkoľvek. Ale je to tak i tak. Kto si prečíta jednu slovenskú a dve české recenzie na Galavečer k spomienke na Pavla Šmoka, asi bude mať zvláštny pocit. Že niekto zahmlieva, niekto, kto píše, sa bojí, niekto niekomu niečo dlží alebo je s ním spätý, či naopak, že niekto niekoho neznáša, a mnohé ďalšie. A taktiež aj to, že možno autor nemá vlastne šajnu, to je také slovenské hovorové slovo, prečo o tom píše.

Pripomína mi to krutú pravdu, možno práve na mňa samotného, ktorú vyriekla Nina Vangeli v rozhovore pre Taneční aktuality: „Kvalita taneční publicistiky u nás ještě není na výši publicistické reflexe jiných druhů umění. Lidé, kteří píšou dnes o tanci, mohou být pro něj zanícení a intuitivně chápat jeho význam, ale často nejsou příliš vzdělaní. Nedokážou tak do svých recenzí vložit určitou intelektuální dikci ‚směnitelnou‘ ve veřejném diskurzu nebo i tematizaci, které by zjednaly tanci vážnost. Pokud se dnes někdo z intelektuálů sníží k tomu, že si něco přečte o tanci, tak potřebuje dostat nějaký signál, že ten, kdo to píše, není pod jeho úroveň. Jsme pokládáni za intelektuálně podřadné, a tím způsobujeme, že i tanec je pokládán za nižší druh umění. Na to musíme hodně myslet, nicotnými novinovými články můžeme natropit hodně škody. V tisku, v médiích se vytváří veřejné mínění. O tom, jakou bude mít tanec pozici ve společnosti, rozhoduje společenský diskurz.“ Na druhej strane práve tieto paradoxy dnešného dielu potvrdzuje aj sama pani Vangeli, keď v rozhovore vyhlási: Nejsem schopna sledovat víc než Taneční zónu a Taneční aktuality.“ Ako potom teda hodnotí a vyvodzuje, že – citujem – „s velkou extenzí taneční publicistiky se také ztrácí kvalita“?

Toto všetko mi pripomína zvláštnu stagnáciu a rozštiepenosť súčasného umenia. Stratu koreňov. Na tú však už upozorňovali mnohí veľkí umelci na počiatku 20. storočia, či pred ňou varovali. Takže naša prítomnosť je skôr logickým vyústením toho, čo bolo, čo zostalo nepoučené. Ak som narazil na zvláštnu nestriedmosť v hodnotení, netýka sa len toho, čo už bolo napísané. Napríklad, kedysi tak nádejného a zaujímavého Marca Goecka. Jeho posledná inscenácia v Stuttgarte – Slávik (2015) – však vykazuje už len akúsi manieru ustálenej formy. Čo do dramaturgie, oslobodenia sa od akýchkoľvek ornamentov až po čistú abstrakciu, ktorá však nie je nijako poetická či fantazijná, ale skôr akýsi časticový, de-konštruktívny hybrid.

Druhým podobným skôr maliarom ako divadelníkom je Sidi Larbi Cherkaoui. Jeho stuttgartský Vták Ohnivák je úplne bezpríbehový, netradičný v mnohých významoch. Nie je ani archetypálnym symbolom typov a charakterov, ktoré rozprávka často v jasnej podobe dáva ako zamyslenie, nie je ani pohybovým stvárnením hudby. Je to chladný (napriek mnohej červenej farbe) svet sám pre seba. Ako je dnes zvykom, choreograf rád ďalej pracuje s tým, čo už postavil, a tak choreograf uviedol prepracované dueto z baletu na slávnostnom predstavení Les Ballets Russes, ktoré v Paríži zasponzorovala nadácia Louis Vuitton. Nepomohli ani hviezdy ako Friedemann Vogel či parížska star Marie-Agnès Gillot.

Z ďalších krátkych prepisov baletov z fondu Ďagilevovho archívu najviac zaujal práve druhý kus od Cherkaouia – novodobá verzia Faunovho odpoludnia. Nevyhol sa obľúbenej maniere hudbu strihať, dopĺňať a meniť, ale Debussymu to neuškodilo. Na rozdiel od Vtáka Ohniváka sa mu podarilo vytvoriť sugestívny fyzický svet a až hmatateľné napätie medzi Faunom a Nymfou. Fauna strhujúco interpretoval James O’Hara, ktorý mu dal do vienka mnohé vzrušujúce nuansy. Zemitý, ale pritom nie zaťažkaný pohybový slovník Cherkaouia tu bol nesmierne pôsobivý. Rozhodne stojí za videnie. Zvláštny záver, ktorý zostáva otvorený. V dnešnej dobe post postmoderny – ktorá cez divadelné hry priniesla na scénu nové podoby brutality, sexu, erotiky, perverzity – zostal choreograf zvláštne zdržanlivý. Aj keď možno pozorný divák naopak vycítil v drobnom geste a výraze až nechutne bizarnú frašku aktu kopulovania. Bola však taká skrytá, že tentokrát Paríž (na rozdiel od onanovania Vaslava Nijinského) nešokovala.

Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Mohlo by vás zajímat