Marián Chudovský: Nejsem prorokem

Druhý díl:
Rozhovor s Mariánom Chudovským 

Po prvej časti rozhovoru s generálnym riaditeľom SND Mariánom Chudovským, ktorá by sa dala nazvať režisér riaditeľom, prichádza druhá, ktorá by sa dala nazvať riaditeľ režisérom. I riaditeľ režíruje chod svojho divadla, svojich zamestnancov – kolegov, je vizionárom, má koncepciu…, ale Marián Chudovský je aj skutočný operný režisér, z ktorého tvorbou sa mohli zoznámiť diváci mnohých českých divadiel. Jeho zaujímavé názory na operu ako žáner, divadelný tvar určite zaujmú večne sa hašteriacich čitateľov Opery Plus…

Vráťme sa k vám ako opernému režisérovi. Splnila táto profesia vaše očakávania?

Určite, všetky. Predovšetkým som a stále profesionálne budem režisérom. Už to vo mne zostane hádam naveky, napriek tomu, že vykonávam aj iné funkcie. Operná réžia bol vždy môj sen, ten sa stále napĺňa. Očakávania sa plnia. Splnil som si mnohé zo svojich snov. Veď divadlo, to je vlastne iba taká fabrika na sny. Snívame s otvorenými očami a máme svoje ambície, niekedy sa naplnia, inokedy nie. To je nádherné – bitky a vojny, víťazstvá a prehry, vzostupy a pády. To je na tom zaujímavé, pestré a nenecháva vás to ľahostajným. Stále je o čom snívať. A tie prebúdzania do reality sú niekedy podivuhodné. No vždy je to celé aj životne inšpiratívne, človek sa musí vyrovnať s kadejakými situáciami, niekedy sú z toho doslova aj nočné mory. . No ale táto profesia ma fakt baví. Teším sa na nové ponuky a výzvy.

Režírovali ste diela skladateľov naprieč celými dejinami opery. Máte svojich obľúbených autorov či operné diela?

Na túto otázku sa fakt nedá jednoznačne odpovedať. V tomto zmysle môžu len existovať, emotívne nazvané, lásky a túžby. Medzi lásky určite patrí Janáček a Puccini, ale režíroval som len málo z ich diel. Verím, že ma v tomto zmysle ešte niečo v budúcnosti čaká. Medzi túžby by som mohol zaradiť niektoré diela Wagnera a tiež Mozarta. Ešte nebola na to príležitosť, no ani ja som si ešte nedoprial takúto ambíciu. Ale to je v túto chvíľu dosť nepodstatné. Zaoberám sa tým, čo mám práve pred sebou, čo sa nachádza predo mnou, ak sa v budúcnosti dostanem do kontaktu s týmito velikánmi, budem to realizovať s veľkou úctou a pokorou, bude to pre mňa životná príležitosť, teším sa na túto chvíľku.
Aký je váš vzťah k českým skladateľom, spomínam na Vašu pôsobivú inscenáciu Její pastorkyně v Banskej Bystrici, čitatelia si určite vybavia Vaše inscenácie Smetanových opier Braniboři v Čechách (Janáčkova opera NDB 2004), alebo Hubička (ND Praha 2007).

Nespomenuli ste Antonína Dvořáka… Aj jeho dielo je mi veľmi blízke. Moja inscenácia jeho opery Čert a Káča ide doteraz v Národním… Jej premiéra bola v roku 1990 a uvádza sa doteraz, no keby som sa prišiel náhodou pozrieť na niektorú z jej súčasných repríz, určite by som nevytušil pôvodný zámer inscenátorov. Je to úplne rozpadnutý tvar a nemá čo povedať vzdelanejšiemu divákovi. Česká televízia v minulom roku urobila z toho záznam a aj prenos, uskutočnilo sa to na Nový rok a bolo to niečo otrasné. Českí skladatelia sú svetoví skladatelia. Janáčkova Její pastorkyňa, ktorú som inscenoval napokon v Banskej Bystrici, bola skvelá najmä vari preto, lebo vtedy som po prvýkrát v živote spolupracoval so scénickým výtvarníkom Jozefom Cillerom a v kombinácii s Petrom Čaneckým autorom kostýmov sme zapadli do veľmi tvorivého prostredia. Stretlo sa tam výnimočné sólistické obsadenie, nielen speváci, ale zároveň aj vnímaví herci.

Mnohí kritici neustále opakujú aké geniálne inscenácie vznikali v 70. a 80. rokoch. Hlavne z dielne i vášho profesora na VŠMU Branislava Krišku. Nie je táto „operno-režisérska škola“ mýtus a prázdne glorifikovanie?

Branislava Krišku považujem za svojho divadelného otca. Som mu vďačný za veľa, no najmä za to, že sa ma vôbec ujal. Prijal ma za svojho žiaka, dnes to už chápem s odstupom, ale môžem sa len domnievať, že to nebolo z dôvodu nejakého talentu, jeho čitateľnej prítomnosti, no skôr z inštinktu. Jednoducho, dal mi šancu. Som mu za to dodnes nesmierne vďačný. Spomínam na neho s úctou a láskou. Dlhočizné rozhovory o živote a divadle sú pre mňa nezabudnuteľné. Neboli to lekcie, prednášky, ale najmä dialógy, vždy a všade, kde to len bolo možné. Pri cigaretke v divadelnej šatni, alebo trebárs pri tom, ako som ho odprevádzal na autobusovú zástavku. Vždy bol ochotný som mnou debatovať, podeliť sa o názory. Neskôr, no žiaľ už v jeseni Kriškovho života, som tieto naše debaty pretvoril do televízneho scenára a nakrútil som pre Slovenskú televíziu portrét svojho pedagóga. Mal príznačný názov „Monodialóg Branislava Krišku“. Kriška ma naučil všetko, alebo nič. Réžia sa totiž nedá naučiť. Pedagóg môže dať iba istý návod, ako sa veci a javy okolo toho dajú chápať. Môže viesť dialóg. Ostatné je už iba na poslucháčovi. Ten si musí formovať názor a pochopiť súvislosti okolo toho. Nezaznamenal som nijaké glorifikovanie režisérskej školy Branislava Krišku, neviem, že by sa okolo toho vytvárali nejaké mýty. V skutočnosti som bol divákom, či skôr svedkom, niektorých jeho výnimočných inscenácií, ktoré vznikli v spomínaných rokoch. Presahovali lokálne myslenie, zaujali v medzinárodnom kontexte. Nakoniec i Kriškova práca bola výrazne uplatnená v internacionálnom kontexte. Bol to akýsi slovenský pendant českým kolegom, osobnostiam ako boli páni Kašlík, Štross a Věžník.

Má slovenské operné divadlo nejakú režisérsku špičku?

Neviem odpovedať na túto otázku, aj keď by som strašne chcel. Nedajú sa totiž určiť kritéria, podľa ktorých by sa mala hodnotiť „špička“. Pojem „slovenská operná réžia“, takmer neexistuje. To je zarážajúce. Operná réžia sa tu už prestala vyučovať, nie je o to záujem a Vysoká škola múzických umení v tomto smere ani len nevyvíja nijaké aktivity. Nik už na to ani len nepomyslí. To je viac než zarážajúce. Pred nejakým časom som viedol na VŠMU operné štúdio a snažil som sa pôsobiť aj pedagogicky. Pôsobil som tam vari tri, či štyri roky. Mal som ambíciu otvoriť aj triedu opernej réžie a pokúsiť sa vychovať nejakých žiakov. Chápal som to ako svoje poslanie, chcel som nadviazať práve na „odkaz“ Branislava Krišku, chcel som sa starať o mladých ľudí, pomôcť im, odovzdať im svoje skúsenosti tak, ako ich mne niekedy odovzdal Kriška. Na tej škole na to nik ani len nepomyslel. Myslím si, že dodnes tam nik o tom ani len netuší, že v operných divadlách potrebujú aj režisérov. Vôbec ich to nevzrušuje. Neuvažujú o tom. No zároveň si musím položiť i otázku, prečo je to tak. Odpoveď by bola zrejme komplikovaná a ďalekosiahla. I ja mám na tom kus viny. Ako šéf prvej scény by som mal apelovať na školstvo, aby uvažovalo nad touto situáciou. Malo by sa zmeniť myslenie. Malo by sa prestať uvažovať iba o upevnení bránice u spevákov, o kvalite prechodových tónov, prípadne o hrudnej rezonancii, či hlavových tónoch. Operná réžia ako predmet sa totiž vždy vyučovala, pokiaľ sa vyučovala, v rámci katedry operného a koncertného spevu na hudobnej a tanečnej fakulte VŠMU. To sa mi zdá v túto chvíľu byť ako nepatričné.

Operný režisér v 20. storočí prešiel radikálnou zmenou. Od nazvime ich aranžérov a dekoratérov, ktorí umne rozostavili na javisku zbor a spevákov v prepychových kostýmoch do výtvarných tableaux až k režisérom, ktorí vyložia operné dielo úplne iným spôsobom než to zamýšľal autor. Často sa taktiež režijná bezmocnosť schováva za „vernosť autorovi“. Keď si tak premietam v hlave inscenačné počiny na doskách SND od roku 1989, bolo ich tak možno päť či šesť…

Nemyslím si, že úlohou operného režiséra je vymyslieť autorský výklad, ktorý by sa výrazne odchýlil od pôvodného zámeru autora diela. Nepovažujem za pravé inscenačné počiny tie výklady, ktoré prevrátia zámery autora z nôh na hlavu, no zároveň mi je vzdialený, dnes už mnohokrát uplatňovaný schematický a bezduchý, výklad diela zameraný na ilustratívny vonkajškový efekt. Podobný postup považujem za lacný, pohybujúci sa niekde po povrchu diela. Autorova myšlienka mi je posvätná, nie je však mojou modlou. Ako inscenátor by som mal byť povinný pretlmočiť autora invenčne, jazykom, či výrazovými prvkami súčasníka tak, aby zaujali diváka v tom najširšom slova zmysle. Je nutné prehovoriť k nemu aktuálne tak, aby ho to zaujalo a aby v ňom zarezonovali autorove zámery. Aby ho to obohatilo, podnietilo k uvažovaniu. Nie je to však iba o opernom žánri. Nikomu už dnes vari netreba vysvetľovať, že opera nie je múzeum v naftalínom zapáchajúcich kostýmoch. Týmto spôsobom už navždy odzvonilo. Opera by mala byť plnokrvným divadlom sprevádzaným všetkými možnosťami, ktoré k nemu náležite patria. Predovšetkým mierou kreativity a aktuálnosťou svojej výpovede.

Ste autorom viac než šesťdesiatky operných inscenácií… máte nejakú svoju obľúbenú realizáciu?

Obľúbenú realizáciu, teda i inscenáciu nemám. Po premiére svojej inscenácie už sa veľmi nezamýšľam nad tým čo bolo a snažím sa myslieť na nasledujúci projekt. Svoju inscenáciu si vždy vysnívam, už mnoho posledných rokov totižto robím iba to, čo ma baví a nie to, čo mi niekto ponúkne, alebo nebodaj nariadi. Takže si vlastne spĺňam svoje myšlienky, plním si svoje sny. Pokiaľ ma projekt zaujme, podriadim tomu všetko čo mám v sebe. Odovzdám sa tomu, žijem iba tou myšlienkou. No opakujem, svoju obľúbenú realizáciu nemám. Skôr by sa dalo povedať, že mám svojich obľúbených spolupracovníkov, ľudí okolo seba a prostredia v ktorých pôsobím. Pre mňa je strašne dôležité, keď cítim súzvuk, keď pociťujem, že som zaujal a inšpiroval súbor a že nám je spolu fajn. Vtedy je možné, že tento pocit sa prenesie i do hľadiska. No nie je to však pravidlo. Už sa mi stalo párkrát v živote, že všetko bolo OK, práca nás bavila, bolo dosť skúšok a vytvorené všetky možné podmienky a premiéra dopadla tradične dobre. No s odstupom času a s mierou nutnej sebareflexie som si potom mohol, či musel uvedomiť, že to nebolo až také víťazstvo. Ale o tom je náš divadelný a nielen divadelný život. Je to veselé a vzrušujúce. To ma na tom všetkom vlastne najviac baví. Každý môj deň, najmä v poslednom čase, začína rovnako, prechádzkou po lese so psami. No končí nevyspytateľne. Rôzne. Je plný prekvapení, príjemných i tých podivuhodných…

Divadelná inscenácia je súhrou celého inscenačného tímu a mnohých faktorov. Niekedy sa nepodarí výprava, inokedy vynikajúce spevácke obsadenie je herecky nemožné… keby ste mali bilancovať, je nejaká inscenácia, na ktorú nie ste pyšný?

Nie som pyšný na žiadnu svoju inscenáciu. Nič ma k tomu nenavádza. Pýcha predchádza pád. Nemyslím si, že by som sa mohol nejako kochať vo svojich výsledkoch. Možno aj zámerne zabúdam, čo a ako bolo, snažím sa obracať svoje myšlienky smerom dopredu. Tým čo bolo, sa už veľmi nechcem zaoberať, aj keď nutná sebareflexia je iste na mieste. Sú však inscenácie, na ktoré si spomínam s väčším pôžitkom. No ťažko je mi pomenovať to presnejšie. Skôr si viem pomenovať ľudí a prostredia napojených na inscenácie. To považujem za významnejšie, aspoň teda u mňa…

Váš bratislavský Rigoletto dosiahol mimoriadny počet repríz, hral sa viac než dvadsať rokov… Sledujete osud inscenácie po premiére? Máte tendenciu niečo vylepšiť?

Snažím sa sledovať osud inscenácie, no v rámci svojich možností. Zvyčajne je to dosť ťažké, lebo žijem svoj život už niekde inde, v iných podmienkach. Nie som zamestnaný ako interný režisér divadla, takže svoje inscenácie vidím len sporadicky. O vylepšovaní už nemôže byť ani reč. Nebývajú na to vytvorené podmienky. Vlastne ani sa to veľmi nehodí. Buď inscenácia zaujme, alebo aj nie. Väčšina operných divadiel užj nemá ani len ambíciu udržať inscenácie v pôvodnom režijno-dramaturgickom tvare. Postačuje prevádzkový model. To znamená, odohrať reprízy bez nejakých vážnejších kolízií. To je smutné.

Mnoho režisérov pristupuje k opere prostredníctvom partitúry. Nemeckí režiséri ale väčšinou uprednostňujú libreto a detailnú dramaturgickú analýzu. Ako Vy hľadáte onen pomyselný inscenačný kľúč?

Taktiež uprednostňujem dôkladnú dramaturgickú analýzu. Samozrejme, prečítam si všetko okolo diela. Hľadám inšpirácie. No presný návod na nájdenie inscenačného kľúča neexistuje. Niekedy je to možno zanedbateľný detail, náhoda. Napríklad bratislavskú koncepciu Rigoletta som si vymyslel ešte v košickom angažmáne, kde mi chvíľku hrozilo, že mi tento titul bude pridelený a že do roly vojvodu bude obsadený obstarožný seladón. Realizácia sa chvalabohu neuskutočnila, no z výkladu som potom vyšiel pri bratislavskej koncepcii a neskôr i ostravskej.

“Po skúsenostiach ako publikum prijalo Konwitschneho, Trielinskeho, je vôbec slovenský operný divák pripravený na operné divadlo; ktoré nebude dekoratívne, ale je skutočným divadlom? Znepokojivé, kruté, dráždivé…”

Slovenský operný divák to je príliš široký pojem, samozrejme, že staršia generácia uvažuje a poníma divadlo skôr konzervatívnejšie, aj keď to nemusí byť pravidlom. No poznám osobne mnoho ľudí, ktorí cestujú za operným divadlom po Európe. Kupujú si nahrávky, sledujú prenosy z opier. Vymieňajú si názory.

Trend operného divadla hlavne v Nemecku, kde dirigenta predbehol režisér, má šancu pokračovať ďalej, alebo nastane zlom?

Napriek tomu, že nie som prorokom, dovolím si povedať, že trend sa bude ďalej vyvíjať ruka v ruke s vývojom divadla ako takého. To znamená spolu s činoherným žánrom, divadlo bude i naďalej a čoraz nástojčivejšie prehovárať súčasným jazykom. Už nemá šancu byť muzeálnym, neinvenčným kostýmovým koncertom.

Inscenačný rukopis režisérov ako Calixto Bieito, Stefan Herheim, Martin Kušej fascinuje divadelníkov naprieč celým spektrom umenia, nielen operných. Je to cesta ako priviesť mladých divákov k opere? Ako môže opera prežiť. Alebo je to len módna záležitosť.

Určite je to cesta. Opera musí byť fascinujúce, plnokrvné divadlo. Dávno prestala byť módnou záležitosťou. Aj keď sa v nej niekedy zjaví aj zopár snobov, no jej základom je publikum, ktoré si kúpi vstupenky zo spontánneho záujmu. V Bratislave špeciálne pripravujeme program pre mladých ľudí, niektoré nové formy edukačných projektov sa pripravujú na ďalšiu sezónu. Sme si toho plne vedomí, že toto je veľmi dôležité, aby opera ďalej prosperovala.

Máte vy svojich obľúbených režisérov, na ktorých predstavenia napríklad cestujete i za hranice?

Vždy mám akési vzory, no nie obľúbencov. Ten výraz sa mi zdá byť nevhodný. Dnes je mnoho operných režisérov, ktorí si zaslúžia pozornosť. Sú to predstavitelia rôznych generácií. No necestujem na ich predstavenia do zahraničia. Mám možnosť sledovať rôzne ich práce cez satelit, či videonahrávky. Aj to je obohacujúce.

Čo je podľa vás vlastne zmyslom opery nie ako hudobnej formy ale ako divadelného žánru?

To isté, ako akýkoľvek iný divadelný žáner, či forma umenia. Poskytnúť divákovi kreatívny zážitok, dať mu inšpiráciu, podnet k uvažovaniu, zaujať aktuálnosťou, nástojčivosťou témy a jej stvárnenia. V tom sa opera vôbec neodlišuje od iných žánrov divadla.

Závidíte napríklad Prahe, že diváci mohli vidieť inscenácie Davida Pountneyho, Roberta Wilsona?

Nezávidím, prajem im to. Veď predsa Praha nie je až tak ďaleko, aby sme si tieto inscenácie niekedy nemohli ísť pozrieť. A tiež aj naopak. Verím, že i pražskí diváci si zacestujú do Bratislavy, aby si u nás pozreli niečo zaujímavé.

Teraz ste riaditeľ celého SND, ale ako operný režisér máte určite sny, ktoré osobnosti zo svetovej opernej réžie priviesť do SND?

Určite mám, no taký sen sa mi už splnil, keď sa nám pred časom podarilo priviesť do SND Petra Konwitschneho. Teraz tento sen pokračuje, dohodli sme ďalšiu spoluprácu s perspektívou na pár rokov. Máme už presné termíny. V budúcej sezóne dá pán Konwitschny novú podobu Pucciniho Bohéme a v roku 2015 zrealizuje u nás novú produkciu Janáčkovej opery Věc Makropulos. A môžeme pokojne snívať i ďalej, nie však pri tom sladko spinkať… To nehrozí…

*** 

Ďalšie profilové operné inscenácie M. Chudovského:

G.Donizetti – Favoritka
Štátna opera v Banskej Bystrici – 1992
Réžia: Marián Chudovský
Scéna: Peter Čanecký
Kostýmy: Aleš Votava

Verdi – Macbeth
SND – 2003
Réžia Marián Chudovský
Scéna Jozef Ciller
Kostýmy Peter Čanecký
M. P. Musorgskij  – Boris Godunov
SND – 2008
Réžia Marián Chudovský
Scéna Jozef Ciller
Kostýmy Peter Čanecký 

G.Verdi  – I Due Foscari
SND – 2010
Réžia Marián Chudovský
Scéna Jozef Ciller
Kostýmy Peter Čanecký

G. Bizet – Carmen
Národní divadlo moravskoslezké – 2010
Réžia Marián Chudovský
Scéna Jozef Ciller
Kostýmová výtvarníčka  Simona Vachálková 
***

Vizitka:
Marián Chudovský
Operný a televízny režisér Marián Chudovský sa narodil v Banskej Bystrici (1959). Opernú réžiu študoval na Vysokej škole múzických umení v Bratislave u Doc. Branislava Krišku. Pôsobil ako režisér a dramaturg Opery Štátneho divadla v Košiciach (1984–88) a jej umelecký šéf (1986–88), ako umelecký šéf Opery SND v Bratislave (1988–89), umelecký šéf a režisér Štátnej opery v Banskej Bystrici (1991 -1993), režisér Spevohry Novej scény v Bratislave (1993–1996), režisér v Televízii Markíza (1996–2002) a ako riaditeľ Opery SND v Bratislave (2002-06), Okrem spomenutých súborov režíroval v bratislavskej Komornej opere, v Opere Národného divadla Moravskoslezského v Ostrave, v Opere pražského Národného divadla i v Janáčkovej opere Národného divadla Brno a vo Vest Norges Opera Bergen.

Jeho inscenácie uviedli na festivaloch a prehliadkach v Nemecku, Rakúsku, Maďarsku, Švajčiarsku a Japonsku. Popri divadelnej práci pravidelne spolupracuje ako režisér a scenárista so Slovenskou televíziou; niektoré jeho televízne diela boli uvedené na významných európskych festivaloch (Zlatá Praha, Grand Prix d’Italia, Cannes).

V Opere SND inscenoval Verdiho Rigoletta (1987), Traviatu (1992),  Macbeth (2003) a Dvaja Foscariovci (2010), Cilèovu Adrianu Lecouvreur (1989), Čajkovského Pannu Orleánsku (2001), Bizetovu Carmen (2002), operetu Franza Lehára Veselá vdova (2005), dvojtitul: Mascagni Sedliacka česť – Leoncavallo Komedianti (2006), Musorgského Borisa Godunova (2008).

Medzi jeho ďalšie profilové operné inscenácie možno zaradiť: A.Dvořák: Čert a Káča (ŠD Košice 1984, ND Praha 1990, 2003), G. Donizetti: Nápoj lásky (ŠD Košice 1986), G. Verdi: I Due Foscari (ŠD Košice 1987), L. Janáček: Příhody lišky  Bystroušky (ŠD Košice 1988), B. Britten: The Rape of Lucretia – Zneuctenie Lukrécie (KO Bratislava 1988), G. Donizetti: La Favorita (ŠO Banská Bystrica 1992), J. Offenbach: Hoffmannove poviedky (SD Ostrava 1992), P. Mascagni: Sedliacka česť – Cavalleria rusticana, R. Leoncavallo: Komedianti – Pagliacci (ŠO Banská Bystrica 2000), G. Puccini: Bohéma (Vest Norges Opera Bergen – Nórsko 2004), B. Smetana: Braniboři v Čechách (JO ND Brno 2004), C. Saint-Saëns: Samson a Dalila (ND Praha 2006), B. Smetana: Hubička (ND Praha 2007), G. Donizetti: Lucia di Lammermoore (ŠD Košice 2009), G. Bizet: Carmen (NDM Ostrava 2010).

V Slovenskom národnom divadle pôsobil v rokoch 2002 – 2006 ako  riaditeľ Opery SND (1. 9 .2002 – 31. 8. 2006). Polovicu kalendárneho roku 2006 bol generálnym riaditeľ Slovenského národného divadla. Od 1. 7. 2012 na základe výberového konania bol menovaný generálnym riaditeľom Slovenského národného divadla. S Chudovským ako generálnym riaditeľom sa stali: riaditeľom baletu SND Jozef Dolinský ml., riaditeľ opery SND a šéfdirigent Friedrich Haider a riaditeľ činohry režisér Roman Polák (od 1. 1. 2013). Ďalší dôležití spolupracovníci generálneho riaditeľa sú Peter Janků, riaditeľ Umelecko-dekoračných dielní SND, Dušan Müller, ekonomický riaditeľ SND a Jozef Mušec, riaditeľ technicko-prevádzkového úseku od 1. 1. 2013.