Mnichovská „Ledovatá“: oběť elixíru, chlípnosti a režiséra

  1. 1
  2. 2

Mníchovská „Ledovatá“: obeť elixíra, chlípnosti a režiséra 

Návštevníci premiéry Věci Makropulos v bavorskej metropole boli v tejto sezóne historicky prvými, ktorí mali možnosť vypočuť si známy titul v novom šate. Špeciálne pre túto inscenáciu pripravil dirigent Tomáš Hanus novú, vlastne prvú kritickú edíciu partitúry, ktorá rekonštruuje verziu hranú na svetovej brnenskej premiére v roku 1926.

Poslednú dokončenú Janáčkovu operu možno pokladať za určitý druh skladateľovho životného resumé. Hypoteticky nekonečne dlhým životom rieši faustovský komplex jednoznačne: len smrteľnosť dáva možnosť prežiť plnohodnotný život, v ktorom každý okamih má cenu. Janáček si svoju cestu k hlavnej hrdinke hľadal dlhšie. S rovnomennou Čapkovou hrou sa zoznámil na divadelnom predstavení v decembri 1922 a svojej múze Kamile Stösslovej o dojme z titulnej postavy píše: „Ta žena – kráska 337letá neměla už srdce. To je zlé.“ V novembri nasledujúceho roka, po začatí komponovania: „Dal jsem se do nové práce…Krasavice 300 let stará- a věčně mladá – ale jen vyhořelý cit! Brrrr! Chladná jak led!“. A v decembri 1925, po odovzdaní rukopisu do tlače? „Ubohá třistaletá krasavice! Lidé ji měli za zlodějku, lhářku, za necitelné zvíře. Bestií, kanálií jí nadávali, škrtit ji chtěli – a její vina? Že dlouho musela žít. Lítost jsem měl s ní.Nevedno, ako dlho si cestu k hlavnej hrdinke hľadal režisér Árpád Schilling, ale vo výsledku svojho snaženia sa so súcitným Janáčkom nestotožnil. Objektívne vzaté, Emilia Marty je od detstva obeťou mužského sveta. Starnúci Rudolf II. chcel úplne nelogicky skúšať elixír mladosti na šestnásťročnom dievčati. Hieronymus Makropulos svojím experimentom odsúdil vlastnú dcéru k nechcenej dlhovekosti. Schilling ju zas odsúdil k jednostrannému a sploštenému výkladu. Operná diva je v jeho réžii od začiatku do konca len obeťou lascívnych chúťok mužov všetkých vekových a spoločenských kategórií. Prapravnuk Gregor sa veľmi rýchlo mení z „ňoumy“ Bertíčka na pudovo vedeného maniaka. Barón Prus jej s ľadovým výrazom ako poslednej štetke hodí na pľac koberec a ona naňho ako posledná štetka bez odporu klesá. Konečne sa dej opery cez neprestajné sápanie po vnadách speváčky dostane k záverečnému výstupu. Polovicu z neho Emilia Marty odspieva priviazaná o posteľ (sic!) ako obeť sadistických sexuálnych hrátok troch zriadencov sanatória. A režisér je vo svojej koncepcii dôsledný až do konca. Temer s nekrofíliou hraničí výjav, v ktorom sa na umierajúcu primadonu nemilosrdne vrhá chlap so spustenými nohavicami, nasledovaný húfom nadržaných obdivovateľov. Čo na tom, že pánsky zbor v Janáčkovej opere funguje ako Elinine echo, rozptyľujúce a čiastočne zmierňujúce emočný dopad tých najzávažnejších slov dramatického monológu o podstate ľudskej existencie!? V tomto prípade páni videli, počuli a….nepochopili. A Kolenatý s Prusom, Albertom a Vítkom sa len prizerajú…Málo ľútosti mal s úbohou Elinou režisér.

Základ strohej, farebne chladnej scény Márton Ághovej tvoria dva zbiehavé panely na točni, husto obsypanej pásikmi skartovaných papierov. V prvom dejstve vrchovato naukladané stoličky medzi panelmi symbolizujú prípady advokátskej kancelárie doktora Kolenatého. Len jedna je postavená pred točňu – stolička, na ktorú „usadá“ kauza Gregor-Prus. Blonďavá Emilia Marty v čiernom koženom oblečení, s priliehavým tričkom a tmavými okuliarmi pripomína skôr kráľovnú popu než opernú divu. V druhom akte stoličky miznú a klaustrofobický priestor vytvára ilúziu prázdnej divadelnej scény s ľadovou kráskou v secesno-antickej tunike, ktorá viac odhaľuje než skrýva. Barokovo ladená posteľ ako vystrihnutá z Císařovho pekaře je dominantným scénickým prvkom záverečného dejstva. Čierna farba jej dodáva výraz luxusného náhrobku, v kombinácii s červeným vnútorným nasvietením môže symbolizovať peklo speváčkinho života. Kristínka je pri Elininej spovedi priestorovo vyčlenená zo skupiny priamych svedkov. Sediac na vrchnej plošine postele, v prisvojenom luxusnom kožuchu primadony, drží vo vztýčenej ruke obálku s nedotknutým receptom dlhovekosti. Věc Makropulos nezhorí. Splývajúc s maketou ľadovcového poľa sa mení na ďalšiu Emiliu Marty. Jej posledné slová, adresované Eline, tak vyznievajú ako floskula. Schilling rezignuje na humanistické posolstvo starého skladateľa o nezmyselnej prázdnosti tristoročného života.

Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky

  1. 1
  2. 2

Hodnocení

Vaše hodnocení - Janáček: Věc Makropulos (Bayerische Staatsoper Mnichov)

[yasr_visitor_votes postid="132061" size="small"]

Mohlo by vás zajímat


0 0 vote
Ohodnoťte článek
1 Komentář
Nejstarší
Nejnovější Most Voted
Inline Feedbacks
View all comments