Mnichovská “Ledovatá”: oběť elixíru, chlípnosti a režiséra

Mníchovská „Ledovatá“: obeť elixíra, chlípnosti a režiséra 

Návštevníci premiéry Věci Makropulos v bavorskej metropole boli v tejto sezóne historicky prvými, ktorí mali možnosť vypočuť si známy titul v novom šate. Špeciálne pre túto inscenáciu pripravil dirigent Tomáš Hanus novú, vlastne prvú kritickú edíciu partitúry, ktorá rekonštruuje verziu hranú na svetovej brnenskej premiére v roku 1926.

Poslednú dokončenú Janáčkovu operu možno pokladať za určitý druh skladateľovho životného resumé. Hypoteticky nekonečne dlhým životom rieši faustovský komplex jednoznačne: len smrteľnosť dáva možnosť prežiť plnohodnotný život, v ktorom každý okamih má cenu. Janáček si svoju cestu k hlavnej hrdinke hľadal dlhšie. S rovnomennou Čapkovou hrou sa zoznámil na divadelnom predstavení v decembri 1922 a svojej múze Kamile Stösslovej o dojme z titulnej postavy píše: „Ta žena – kráska 337letá neměla už srdce. To je zlé.“ V novembri nasledujúceho roka, po začatí komponovania: „Dal jsem se do nové práce…Krasavice 300 let stará- a věčně mladá – ale jen vyhořelý cit! Brrrr! Chladná jak led!“. A v decembri 1925, po odovzdaní rukopisu do tlače? „Ubohá třistaletá krasavice! Lidé ji měli za zlodějku, lhářku, za necitelné zvíře. Bestií, kanálií jí nadávali, škrtit ji chtěli – a její vina? Že dlouho musela žít. Lítost jsem měl s ní.“Nevedno, ako dlho si cestu k hlavnej hrdinke hľadal režisér Árpád Schilling, ale vo výsledku svojho snaženia sa so súcitným Janáčkom nestotožnil. Objektívne vzaté, Emilia Marty je od detstva obeťou mužského sveta. Starnúci Rudolf II. chcel úplne nelogicky skúšať elixír mladosti na šestnásťročnom dievčati. Hieronymus Makropulos svojím experimentom odsúdil vlastnú dcéru k nechcenej dlhovekosti. Schilling ju zas odsúdil k jednostrannému a sploštenému výkladu. Operná diva je v jeho réžii od začiatku do konca len obeťou lascívnych chúťok mužov všetkých vekových a spoločenských kategórií. Prapravnuk Gregor sa veľmi rýchlo mení z „ňoumy“ Bertíčka na pudovo vedeného maniaka. Barón Prus jej s ľadovým výrazom ako poslednej štetke hodí na pľac koberec a ona naňho ako posledná štetka bez odporu klesá. Konečne sa dej opery cez neprestajné sápanie po vnadách speváčky dostane k záverečnému výstupu. Polovicu z neho Emilia Marty odspieva priviazaná o posteľ (sic!) ako obeť sadistických sexuálnych hrátok troch zriadencov sanatória. A režisér je vo svojej koncepcii dôsledný až do konca. Temer s nekrofíliou hraničí výjav, v ktorom sa na umierajúcu primadonu nemilosrdne vrhá chlap so spustenými nohavicami, nasledovaný húfom nadržaných obdivovateľov. Čo na tom, že pánsky zbor v Janáčkovej opere funguje ako Elinine echo, rozptyľujúce a čiastočne zmierňujúce emočný dopad tých najzávažnejších slov dramatického monológu o podstate ľudskej existencie!? V tomto prípade páni videli, počuli a….nepochopili. A Kolenatý s Prusom, Albertom a Vítkom sa len prizerajú…Málo ľútosti mal s úbohou Elinou režisér.

Základ strohej, farebne chladnej scény Márton Ághovej tvoria dva zbiehavé panely na točni, husto obsypanej pásikmi skartovaných papierov. V prvom dejstve vrchovato naukladané stoličky medzi panelmi symbolizujú prípady advokátskej kancelárie doktora Kolenatého. Len jedna je postavená pred točňu – stolička, na ktorú „usadá“ kauza Gregor-Prus. Blonďavá Emilia Marty v čiernom koženom oblečení, s priliehavým tričkom a tmavými okuliarmi pripomína skôr kráľovnú popu než opernú divu. V druhom akte stoličky miznú a klaustrofobický priestor vytvára ilúziu prázdnej divadelnej scény s ľadovou kráskou v secesno-antickej tunike, ktorá viac odhaľuje než skrýva. Barokovo ladená posteľ ako vystrihnutá z Císařovho pekaře je dominantným scénickým prvkom záverečného dejstva. Čierna farba jej dodáva výraz luxusného náhrobku, v kombinácii s červeným vnútorným nasvietením môže symbolizovať peklo speváčkinho života. Kristínka je pri Elininej spovedi priestorovo vyčlenená zo skupiny priamych svedkov. Sediac na vrchnej plošine postele, v prisvojenom luxusnom kožuchu primadony, drží vo vztýčenej ruke obálku s nedotknutým receptom dlhovekosti. Věc Makropulos nezhorí. Splývajúc s maketou ľadovcového poľa sa mení na ďalšiu Emiliu Marty. Jej posledné slová, adresované Eline, tak vyznievajú ako floskula. Schilling rezignuje na humanistické posolstvo starého skladateľa o nezmyselnej prázdnosti tristoročného života.

Najväčším prínosom inscenácie je hudobné naštudovanie Tomáša Hanusa. Prevedenie partitúry je vystavané hlavne na veľkých kontrastoch dynamiky a agogiky. Predohra má od prvých taktov neobvykle svižný spád. Rýchlo sa striedajúce, ostro oddelené motívy v presných, mechanických tempách vytvárajú zúrivý tok hudby, charakterizujúci nekompromisnú dravosť sveta Emilie Marty – sveta osobných pohnútok, peňazí a paragrafov. Opakujúce sa motívy znejú diferencovane podľa aktuálnej situácie a nálady. Zaujímavé je napríklad, ako dirigent pracuje s obrazom rudolfínskej Prahy – v predohre sa charakteristický lyrický nápev len mihne, v drsnom prostredí niet pre jeho väčšie rozvinutie priestor. Naopak, v záverečnom výstupe, keď orchester dokresľuje Elinine spomienky na mladosť, sa vypne v nádhernom mäkkom oblúku. S veľkou citlivosťou voči sólistom Hanus temer dve hodiny vytvára dramatický hudobný prúd, ktorý preberá a odovzdáva spevácke linky, ale aj sám dotvára príbeh. Uchu našinca môže zvuk orchestra Bavorskej štátnej opery v tomto Janáčkovi pripadať miestami trochu „pôstny“, celkový dojem z vysoko expresívneho naštudovania je však veľmi dobrý.

Predstavenie sa hrá len v jednom obsadení, s Nadjou Michael v titulnej roli. Pôvodne mezzosopránová speváčka disponuje vo výškach kovovo prierazným sopránom pomerne veľkého volumenu, s mierne pretmavenou spodnou polohou. Fyzicky je pre Schillingovu predstavu femme fatale ako stvorená – štíhla, elegantná, pohybovo aj herecky dobre disponovaná. To však pre ozajstnú Emiliu Marty nestačí. Speváčka sa míňa s češtinou nielen pokiaľ ide o výslovnosť, ale aj melódiu a prirodzenú rytmickosť jazyka, čo sa odráža na frázovaní a činí jej dikciu temer nezrozumiteľnou. Spod škrupiny chladnej bezcitnosti postupne odhaliť skutočné myšlienky a pocity životom unavenej, a predsa smrti sa bojacej tristoročnej ženy vyžaduje obrovský ponor do psychológie postavy a schopnosť modelovať jej náhle prerody. Nadja Michael zatiaľ len kĺže po povrchu tejto roly. Zvláda stvárniť sebeckú, arogantnú primadonu v prvých dvoch dejstvách, koncentrát dramatickosti v záverečnom akte ale chýba. V Mníchove sa Emilia Marty vyzliekla viac zo šiat ako z duše. Farby „českého“ Janáčka v medzinárodnom obsadení háji len Pavel Černoch, respektíve Gustáv Beláček. Pre prvého z nich ide o debut v roli. Znalosť jazyka mu poskytuje veľkú výhodu pokiaľ ide o spevácky výraz, hlasovo aj typovo sa pre postavu Alberta Gregora hodí dobre, má bezproblémové výšky. Samozrejme, rolu si ešte potrebuje „ospievať“. Gustáv Beláček stvárnil doktora Kolenatého už viackrát, takže výrazovo má svojho „praktika“ dobre prepracovaného, poradil si aj s kanonádou advokátskeho idiolektu. K pozitívnym momentom večera sa radí výkon Johna Lundgrena s teplým, sýtym barytónom a presvedčivým hereckým výrazom v roli sebavedomého baróna Prusa. Reiner Goldberg bol ťažkopádny Hauk-Šendorf, ktorý zďaleka nevyužil možnosti tejto tragicko-grotesknej roly. V tieni ctižiadostivej Kristíny s ľahkým sopránom (Tara Erraught) zaostal ako spevácky aj herecky málo výrazný Janek stvárnený Deanom Powerom, výraznejšie neupútal ani Vítek Kevina Connersa.

Mníchovská opera ako jedna z popredných svetových scén prináša inscenácie, ktoré sa spravidla vymykajú tradičným spracovaniam. Je vecou osobného vkusu, či sa divák stotožní s režijným výkladom. Nie som odporcom inovácií alebo významových posunov, pokiaľ majú zmysel. V prípade tejto Věci Makropulos však už režisér opustil hranice pojmu „posun“. Jeho uchopenie látky a stvorenie ďalšej Emilie Marty, ktorá sa, na rozdiel od tej pôvodnej, na dlhý anhedonický život vydáva dobrovoľne, nemá v librete žiadnu oporu, dokonca protirečí pôvodnému ideovému zámeru skladateľa. A hoci v zásade nerada posudzujem jednu inscenáciu úspechom či neúspechom inej inscenácie toho istého titulu, v tomto prípade si nemôžem pomôcť. Koncertné naštudovanie Věci Makropulos v Ostrave pred dvomi rokmi s kvalitným obsadením v čele s vynikajúcou Evou Urbanovou (nielen) túto scénickú podobu prekonalo mnohonásobne! Nuž, uvidíme, aké prekvapenie nám o pár dní v Brne naservíruje David Radok.

Hodnotenie autorky recenzie: 50%

Leos Janáček:
Die Sache Makropulos
(Věc Makropulos)
Dirigent: Tomas Hanus
Režisér: Árpád Schilling
Scéna a kostýmy: Márton Ágh
Světelný design: Tamás Bányai
Bayerisches Staatsorchester
Chor der Bayerischen Staatsoper
Sbormistr: Sören Eckhoff
Dramaturg: Miron Hakenbeck
Premiéra 19. októbra 2014 National Theater Mnichov
(napísané z reprízy 26.10.2014)

Emilia Marty – Nadja Michael
Albert Gregor – Pavel Černoch
Vítek – Kevin Conners
Christa – Tara Erraught
Jaroslav Prus – John Lundgren
Janek – Dean Power
Dr. Kolenatý – Gustáv Beláček
Ein Theatermaschinist – Peter Lobert
Eine Aufräumefrau/Kammerzofe Emilias – Heike Grötzinger
Hauk-Schendorf – Reiner Goldberg

www.staatsoper.de

Foto Wilfried Hösl