Můžete mi zavolat. Zemřela Simonetta Puccini, vnučka slavného skladatele

V stredu 20. decembra bola v talianskom Viareggiu pochovaná vnučka hudobného skladateľa Giacoma Pucciniho Simonetta, ktorá v sobotu zomrela v milánskej nemocnici. Mala 89 rokov. Podľa rozhodnutia talianskeho súdu bola jediným oficiálnym potomkom rodu slávneho skladateľa. Neoficiálne je však verejným tajomstvom existencia ešte jednej vetvy rodinného rodostromu, odvíjajúcej sa od Pucciniho nemanželského syna zo vzťahu s Giuliou Manfredi.
Simonetta Puccini (zdroj YouTube)

Simonettu Puccini som prvý raz videl pred zhruba deviatimi rokmi v Torre del Lago, kedy práve kauza „Giulia Manfredi“ vrcholila a odmietnutie súdu vykonať DNA expertízu, potvrdzujúcu nasledovníctvo rodu aj pre členov „nemanželskej“ pucciniovskej vetvy, vzbudzovalo búrlivú reakciu verejnosti. Videl som, ako sa pred múzeom skladateľa zhromaždili demonštranti, ktorí dávali najavo svoj nesúhlas s tým, ako sa kauza práve vyvíja, a Simonettu Puccini, ktorá na krátko vyšla von a o niečom s demonštrantmi diskutovala.

(Potomkovia sa na súde domáhali, aby bola nariadená expertíza DNA a aby súd porovnal ich vzorky so vzorkou DNA Simonetty Puccini. Na to by však podľa talianských zákonov bol potrebný aj jej súhlas. Pani Simonetta ho neudelila, a expertízu tak nebolo možné zrealizovať. Neuznaní nasledovníci rodu tak v dôsledku jej rozhodnutia nemajú nárok na dedičstvo, hoci o „pravosti“ ich vetvy pochybnosti viacmenej neexistujú.)

Vľavo Giacomo Puccini vo svojej ranej mladosti, vpravo nepriznaný vnuk Giacomo Manfredi z „nemanželskej vetvy“. Podoba je obdivuhodná (zdroj rodoni.ch)

O sedem rokov neskôr sa naše cesty s pani Simonettou skrížili opäť. Písal som vtedy článok o alternatívnom závere opery Turandot od Luciana Beriu a v tejto súvislosti som ju potreboval kontaktovať. V jednom zo svojich rozhovorov Luciano Berio uviedol, že sa vo svojej verzii záveru tejto nedokončenej opery pridŕžal Pucciniho poznámok oveľa dôkladnejšie, než to urobil Franco Alfano, ktorého záver sa dnes zvyčajne hráva. Chcel som preto vedieť, ako prebiehal proces štúdia skíc k opere. V čase, keď ich prišiel Luciano Berio preštudovať, boli uskladnené v súkromnom archíve pani Puccini. Taktiež ma zaujímalo, ako vlastne celá myšlienka potreby nového záveru vznikla. A dúfal som, že od nej budem mať informácie tak povediac z prvej ruky, lebo tie sprostredkované bývajú častokrát nedôveryhodné.

Zháňal som preto pani Puccini najprv na adrese v Miláne, kde sa zvykla zdržiavať. Písal som jej aj do Torre del Lago, kde spravovala Pucciniho múzeum a archív rukopisov skladateľa. Písal som taktiež do Pucciniho nadácie, ktorej vznik iniciovala, a podobne ešte na niektoré ďalšie adresy v nádeji, že niekde ju moja správa zastihne. Nevedel som však, či ktorákoľvek z uvedených adries je naozaj tá, na ktorej sa aj naozaj zdržiava. Písal som všade vždy to isté – kto som a o čom sa s ňou chcem zhovárať.

Zo žiadnej z uvedených adries mi však nikdy neprišla odpoveď. Skúšal som na ňu zohnať ešte nejaký iný kontakt. Nie preto, že by som chcel byť za každú cenu taký neodbytný, ale preto, že som si nebol istý, či sa k nej moja žiadosť vôbec dostala. Ak by som mal informáciu, že o mojej požiadavke vie, ale nechce napríklad o tejto záležitosti hovoriť, samozrejme by som to rešpektoval. Ale keďže som nevedel, na čom som, tak som skúšal ďalej. Nakoniec po dvoch týždňoch prišla jediná odpoveď. Jednoriadková správa od zamestnanca Pucciniho nadácie, kde stálo: „Pani Puccini žiadne rozhovory nikomu neposkytuje a novinárom sa dlhodobo vyhýba. Ďakujeme za váš záujem, želáme všetko dobré.“

Ak sa niekto vyhýba novinárom, tak má na to určite dobrý dôvod. Viem si predstaviť, že ak ste vnučkou takého skladateľa, ako bol Puccini, stále od vás niekto bude chcieť nejaký komentár. Vyhodnotil som to tak, že je treba jej túžbu po súkromí akceptovať, a napísal som už len zo slušnosti odpoveď, že ma mrzí, ak som písal nevhod, a v prípade, že by si to pani Puccini niekedy v budúcnosti rozmyslela, nechávam na seba kontakt, kde ma nájde. A pripojil som aj historku o tom, ako som ju videl čeliť demonštrantom pred jej domom v Torre del Lago počas kauzy „Giulie Manfredy“.

Tým pre mňa celá vec v podstate skončila. Aspoň teda som si to myslel. Asi o tri týždne neskôr mi prišla krátka správa: „Pán Bleha, ak vás stále tak veľmi zaujíma pán Berio a záver Turandot, môžete mi zavolať.“ A bolo pripojené telefónne číslo a podpis – Simonetta Puccini.

Samozrejme som jej ihneď zavolal. Nakoniec sme spolu hovorili viackrát, posledný raz dokonca veľmi dlho. Porozprávala mi o zápiskoch jej starého otca, ktoré jej zanechal, o tom, ako Luciano Berio chodil k nim domov študovať Pucciniho skice, či o tom, ako nakoniec prišla o vlastníctvo 36 strán originálnych rukopisov notového záznamu, ktoré skončili vo vydavateľstve Riccordi. Časť rozhovoru, ktorá sa priamo týkala záveru Turandot, som vtedy publikoval, iné časti rozhovoru nikdy zverejnené neboli.

Luciano Berio v Castiglioncello v roce 1996 (zdroj lucianoberio.org / foto © Marina Berio)

Rozprávali sme sa však hlavne o tom, kto bol Giacomo Puccini. Ak sa čitatelia domnievajú, že to bol hudobný skladateľ, tak vedzte, že z rozhovoru so Simonettou Puccini mi vyplynul postoj, že áno, bol aj hudobným skladateľom. Ale až na druhom mieste. Na prvom mieste bol predovšetkým veľmi skúseným obchodníkom. Obchodoval s hudbou, samozrejme so svojou vlastnou, a stal sa najbohatším biznismenom spomedzi všetkých hudobných skladateľov na svete. Pred ním sa nikomu inému nepodarilo natoľko zbohatnúť výlučne prostredníctvom hudobnej tvorby, a nebola to žiadna náhoda. Podľa pani Simonetty, Giacomo Puccini vždy veľmi presne vedel, čo a prečo robí. Za základný stavebný kameň úspechu považoval vedieť si vybrať na zhudobnenie dobrý príbeh. Verejnosť takmer vôbec nevie, že okolo roku 1904 koketoval s myšlienkou napísat hudbu k Bedárom Victora Huga. Nenašiel však dobrého libretistu.

Rozprávala mi, ako jej starý otec miloval Wagnera a jeho hudobný rukopis či kompozičné postupy. Na druhej strane si však vraj uvedomoval, že Wagner príliš predbehol svoju dobu a predbehol aj vkus vtedajších poslucháčov. Dovidel hudobne oveľa ďalej než bežní návštevníci opery a vkus priemerného operného diváka úplne ignoroval. Puccini si nemohol dovoliť až takto sa divákovi vzdialiť, pretože vedel, že takúto hudbu by nedokázal výhodne predať. A preto wagnerovské postupy opatrne dávkoval len odmerkou. Hoci podľa pani Simonetty, vnútorne veľmi túžil komponovať práve tak ako Wagner – teda slobodne, bez ohľadu na to, či sa výsledok jeho práce bude aj niekomu páčiť.

Richard Wagner nikdy počas svojho života nedokázal svoju hudbu speňažiť, celý život sa topil v dlhoch a bol neustále na úteku pred veriteľmi. Keby nemal významného sponzora, dávno by zbankrotoval. To, že dnes tak obdivujeme jeho hudbu, neznamená, že sa rovnako páčila priemernému návštevníkovi opery v tom čase.

Ako sa domnieva pani Simonetta, Puccini vedel, že ak začne komponovať ako Wagner, tak aj dopadne ako Wagner. Investori, ktorí neustále vkladali nemalé peniaze do Pucciniho hudby, očakávali, že každé jeho nové dielo bude trhák podobne ako tie predchádzajúce a prinesie im nové zisky. Slobodu Pucciniho tvorby takéto kalkulovanie s výsledným efektom čoraz viac zväzovalo.

V skiciach k záveru Turandot napríklad napísal: „Tu ako Tristan“ – pravdepodobne chcel opatrne vyskúšať, ako by bolo prijaté, aby na danom mieste zneli pasáže pripomínajúce Wagnerovu operu. Inokedy tieto postupy radšej ihneď zavrhol. Pani Simonetta bola presvedčená, že vyvažovanie rozporu medzi potrebou slobodne tvoriť a potrebou neustáleho kalkulovania s vkusom verejnosti priviedlo jej starého otca k vnútorným konfliktom medzi jeho túžbami a realitou a spôsobilo mu mnohé situácie, kedy musel bojovať sám so sebou. Obchod ale nakoniec aj tak skončil vždy až na prvom mieste.

Giacomo Puccini (zdroj commons.wikimedia.org/ © A. Dupont)

Keď Puccini zomrel, zanechal po sebe dedičstvo, ktoré by v dnešných peniazoch predstavovalo viac ako 100 miliónov dolárov. Jeho dediči však už takí dobrí obchodníci ako on ani zďaleka neboli. V pomerne krátkej dobe prišli o takmer všetku hotovosť, ktorú zdedili. Zostala im len vila v Torre del Lago.

Simonetta Puccini bola nemanželskou dcérou skladateľovho syna Antonia. Ten zomrel v roku 1946 na rakovinu hrtana, rovnako ako sám hudobný skladateľ. Simonetta bola jeho jediným potomkom, ale keďže bola nemanželskou dcérou, nebola oficiálne priznaná (Antonio so svojou manželkou nemal žiadne deti). O svoje dedičské práva teda tiež musela bojovať súdnou cestou, podobne ako tí, ktorým v tom neskôr sama zabránila. Dediči z vetvy po Pucciniho utajovanom potomkovi s Giuliou Manfredi sú takí istí „mimomanželskí“, ako bola aj ona sama.

Nakoniec ju súd uznal za legitímneho nasledovníka rodu a priznal jej aj nároky na dedičstvo, ktoré pôvodne dostala Antoniova manželka (a po jej smrti v roku 1979 pripadlo jej bratovi baronovi Liviovi Dell’Anna). Pred súdom jej okrem mnohých iných dôkazov výrazne pomohli aj dochované listy, ktoré jej posielal Antonio Puccini, a v ktorých ju nežne, s láskou oslovoval „Moja drahá dcérenka“.

Keď súd skonštatoval, že Simonetta je Pucciniho vnučka, zabavil celý majetok barónovi Liviovi Dell’Anna a vymenoval správcu, ktorý mal zistiť stav pozostalosti. Tá však bola v tom čase už kompletne rozkradnutá. Simonetta zdedila skladateľovu vilu v Torre del Lago, ktorú pretvorila na múzeum, ale finančná hotovosť niekoľko desiatok miliónov dolárov nenávratne zmizla. Správca pozostalosti síce zahájil vyšetrovanie s cieľom odhaliť, kam sa podeli Pucciniho milióny, ale zistil len to, že komorník barona Liviu Dell’Annu (s minimálnym príjmom, ale zato s prístupom k účtu s dedičstvom) si najprv kúpil luxusný byt v Miláne a neskôr aj apartmán v Monaku. Mnohé masívne výbery z účtu boli pritom vedené priamo pod jeho menom. Podobným spôsobom neskôr zmizli aj Pucciniho rodinné šperky.

Obchodný duch nasledovníkov hudobného skladateľa teda nebol príliš veľký, keď sa nechali okrádať svojím vlastným sluhom. Pani Simonetta sa tak napriek dedičstvu už v roku 1990 dostala na mizinu. Zostala jej len vila v Torre del Lago a dlhy voči talianskemu štátu na daniach, ktoré nevedela zaplatiť. Hrozilo jej, že nakoniec v exekúcii príde aj o samotnú vilu.

Villa Museo Giacomo Puccini – Torre del Lago (zdroj FB Villa Museo Giacomo Puccini)

V tom čase jej jediným pravidelným príjmom pochádzajúcim z dedičstva boli tantiémy z Turandot. Iné Pucciniho opery už v tom čase nepodliehali autorským právam.

Zrejme vtedy sa v pani Simonette náhle prebudil obchodný duch. Že by jej zostali nejaké inštinkty zdedené po jej starom otcovi? Hudba bola odsunutá na druhú koľaj a obchod sa dostal na prvú. Simonetta Puccini otočila o 180 stupňov a odmietla novú Beriovu verziu záveru Turandot, ktorú predtým sama pomáhala vytvoriť a ktorá je hudobne oveľa hodnotnejšia než Alfanova. „Ľudia si za tie roky zvykli na verziu, ktorá sa hráva, takže si nemyslím, že okrem záveru opery od Franca Alfana bolo treba komponovať aj ďalší od Luciana Beria. Turandot je už akosi zakotvená v povedomí ľudí tak, ako sa hráva, ja som nebola stotožnená s ideou, že by sa to malo meniť,“ povedala mi pred dvoma rokmi. V rozhovore síce opatrne pripustila, že možno jej nešlo ani tak o to, či sa jej nová verzia páči, alebo nie, skôr sa svojho času začala obávať, že ľudia na Turandot prestanú chodiť, ak v nej nenájdu záver, na ktorý sú zvyknutí. A tantiémy z Turandot, ktoré ju finančne držali nad vodou, priamo záviseli od hranosti opery. Svoj oficiálny postoj k alternatívnemu záveru opery nezmenila ani potom, ako na tantiemy z dôvodu uplynutia času už stratila nárok.

„S novou verziou záveru Turandot som súhlasila len preto, že to bola požiadavka od Ricordiho. Požiadali ma, aby som Beriovi sprístupnila Pucciniho skice. Ja som bola proti nahradeniu Alfanovho záveru od počiatku a v podstate ma tá myšlienka príliš neoslovuje ani dnes. Na druhej strane som ale nechcela tento svoj názor povyšovať nad názory všetkých ostatných, a preto som umožnila, aby Berio a Ricordi mohli realizovať tú ich predstavu. Svoj pôvodný názor som však naďalej nezmenila,“ povedala mi.

Pani Puccini bola nepochybne vzdelaná a kultivovaná žena. Bola držiteľkou diplomu z histórie a svojho času študovala dokonca aj v Oxforde. Finančné ťažkosti sa jej nakoniec podarilo preklenúť a dokázala aj zabezpečiť rekonštrukciu vily v Torre del Lago do pôvodného stavu, aký bol v časoch, keď v nej ešte žil jej starý otec. V roku 2012 aj fasáda domu dostala pôvodnú farbu a v roku 2016 bola otvorená zrekonštruovaná Pucciniho spálňa.

Simonetta Puccini si vždy priala, aby jej na pohrebe zahrali Crisantemi, jeden z mála kúskov komornej hudby, ktoré kedy jej starý otec napísal (vznikol v roku 1890 a niektoré jeho motívy boli neskôr ďalej rozvinuté aj v Manon Lescaut). Jej prianiu bolo v stredu vyhovené.

Spomínam si aj na záver nášho rozhovoru, kedy som sa jej konečne odvážil spýtať, ktorý z môjho nekonečného množstva mailov sa k nej nakoniec dostal, keď tak dlho predtým na žiaden neodpovedala. Chcel som vedieť, ktorá adresa nakoniec bola tá správna. Simonetta Puccini sa na chvíľu odmlčala a potom mi povedala: „Dostala som všetky. A na jeden som vám aj odpovedala.“ Až po ukončení rozhovoru som si tak uvedomil, že ona bola pravdepodobne aj tým „zamestnancom nadácie“, ktorý mi v jej mene odpísal.

Dodnes mám v telefóne uložené jej telefónne číslo. Povedala mi vtedy, aby som jej kedykoľvek zavolal, ak ešte niečo budem potrebovať vedieť. Ja som sa jej poďakoval s tým, že to možno ešte niekedy využijem. Bohužiaľ, už jej nezavolám.

Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky

[mc4wp_form id="339371"]

Mohlo by vás zajímat