Naděje britského baletu Liam Scarlett v Baletním panoramatu

  1. 1
  2. 2
  3. 3
Asphodel Meadows - choreografia Liam Scarlett - Marianela Nunez - ROH London (foto © ROH/Johan Persson 2010)
Asphodel Meadows – choreografia Liam Scarlett – Marianela Nunez – ROH London (foto © ROH/Johan Persson 2010)

Smútok, melanchólia a spomienky ako kontrapunkt voči desivému Hádovi a podsvetiu. (Tieto myšlienky neskôr vyústili do kreácie Acheron pre New York City Ballet.) Akoby hudobná partitúra Poulancovho súboja dvoch klavírov symbolizovala svojím zvukom klavíra jeden celok roztrhnutý na dva elementy. Zároveň už v tejto práci ukázal, aké dôležité je pre neho herectvo tanečníkov. Nehybnosť tela a čisté pohľady tanečníkov sú tu viac než tisíce krokov. Sofistikovaná koláž ani dnes nestratila nič zo svojej pôsobivosti.

To Liam Scarlett v balete Sweet Violets nechal Jackom Rozparovačom ubodať baletnú hviezdu Tamaru Rojo, aby naopak v rozprávke Hansel and Gretel (Janko a Marienka) ukázal McCarthyho éru amerického života. Nechýbalo zneužívanie detí, pedofília a ďalšie rozhodne nie literárne horory. Moderný scénický design, fragmenty rozpadajúceho sa domu na predaj, ako symbol rozvrátenej rodiny.

„Keď sa hovorí o ľudskej psychike, má sa na mysli sedem prvkov. Ak si urobíte psychopatický test – negatívnych vám vyjde až päť. Mozog na pochopenie zlých vecí je väčší než ten na dobré veci. Príbehy rozprávajú predstavy o veciach, ktoré sme nikdy nemohli zažiť či nechceme zažiť v reálnom živote. Ide o riadený aspekt teroru,“ hovoril pred premiérou Frankensteina v jednom rozhovore choreograf.

Vytvoril ale aj zvláštneho a neopísateľného Kolibríka pre hviezdu San Francisco Baletu Yuan Yuan Tan. Tá sa v príbehu, viac abstraktnom než dejovom, vracia v rôznych obmenách, aby na hypnotickú Glassovu hudbu prežívala akýsi vtáčí spev kolibríka zaspievaný telom. Vzdušnou choreografiou na prostej, vizuálne obrazovo komponovanej scéne.

V Amerike tiež inscenoval jeden zo svojich posledných baletov – Sen noci svätojánskej, ako poetickú baladu vo výtvarne prepychových kostýmoch na magickej scéne. Nechýba osol, robotníci-ochotníci zo Shakespeara, Oberon a Titánia a ich milostné rozpory, dva páry aténskych zamilovaných, víly, škriatkovia i deti v kúzelnom lese. Opäť hlavne nechýbajú dámam špičky, klasické figúry vedené veľkým gestom k sýtemu energickému vášnivému tancu. V Nórsku pre národný balet naopak na hudbu Bizetovej opery postavil dramatickú Carmen v troch dejstvách, ktorá srší vášňou a španielskym dramatickým nervom emócií posunutých až k základu európskeho divadla – ku gréckej tragédii.

Popisné kostýmy v tom najlepšom zmysle slova, architektonická scénografia, všetko to, čo by divák čakal od tohto námetu, tam je. Carmen vyzerajúca ako Carmen, tancujúca na špičkách, vojaci ako vojaci, toreador, ktorý vyzerá ako toreador… a predsa je to akási iná Carmen než tá, ktorú má baletný divák v podvedomí od Pliseckej, Eka či ďalších tvorcov. Akoby Scarlett nenechal nič bokom svojmu fókusu. Dostane do drámy všetko, vizuálne nezostane nič dlžný, a na scéne vzniká akýsi tanečný film, ktorý omámi oči diváka vizuálnou pôsobivosťou. Allegrové divoké pasáže temperamentných cigánok, podivné premeny lásky medzi Josém, toreadorom a Carmen v choreografii, ktorá nehľadá štylizáciu či nejaké nové rezolútne pradivo pre súčasnosť, ale virtuózna tanečná forma, jednoduchá, živelná a zároveň tak vznešene akademická, sa tu snúbi s dramatickými situáciami a obrovským prežitkom interpretov.

Vizuálna sila zameraná na celok aj detail výpravy, farebné tóny kostýmov, svetlá, rekvizity, vytvárajú dusnú horúcu noc. Záleží na imaginácii diváka, do ktorého storočia si príbeh zaradí. Záverečný obraz v aréne, ktorá (konečne) vyzerá ako aréna, s tanečným vyvrcholením dejovej linky je nesmierne strhujúci. Podobne to bude aj vo Frankensteinovi, kde aula akadémie bude vyzerať ako reálne miesto, kde sa študenti učia, a dom bude pôsobiť ako dom, a nie lacná kulisa. Ešte aj svetlo nebude pôsobiť ako obyčajné umelé svetlo z divadelného reflektoru, ale ako svetlo slnka, ktoré zakrývajú mračná hrôzy, ktoré sa už unavené nechce dívať, a keby nebolo nesmrteľné, zostúpi a odíde. Aby nevidelo ďalšie pokolenia človečenstva, ktoré chce kolobehu vesmíru nasadiť okovy.

Tento novodobý MacMillan britskej baletnej scény dozrieva k výnimočnému tvorcovi, rozprávačovi dejových baletov, ktorý vedľa zostarnutého Neumeiera a ďalších, ktorí sú už na pravde božej, chýba. Konkurenta by mal akurát v Ratmanskom, ktorému by kontroval v dramatickom dueli, keby sa ruský choreograf nerozhodol, že miesto nových baletov začne hľadať pravdu o tých starých.

„Keď som začínal, mal som pocit, že potrebujem, aby mal deň dvadsaťpäť hodín,“ hovorí Scarlett o veľkej túžbe tvoriť, ktorú mal už od dôb na baletnej akadémii. S dospievaním sa upokojil a tento jav uspokojenia sa odrazil aj v jeho práci. Ako napísal britský novinár po nominácii choreografa na začiatku kariéry na Olivierovu cenu: „Je to rovnováha geometrie, hudobnej odpovede, telesnosti, a aj mimoriadne citlivé vykresľovanie emocionálnych stavov. Na rozdiel od niektorých iných slávnych choreografov pozná hodnotu pokoja rovnako ako pohybu.“ Táto veta doposiaľ precízne platí. A je zrejmé, že tak čoskoro asi ani neprestane. „Vždy by malo existovať spojenie s hudbou,“ vyhlasuje choreograf programovo. „Aj keď je to niečo minimálne, musí existovať vzťah medzi tým, čo sa deje v orchestrisku, a tým, čo sa deje na javisku. A musí to byť vizuálne potvrdené. To je moja vizitka, že by som bol rád, aby som v svojich baletoch prekladal hudbu do reálneho života.“

O to sa snažil aj v baletnom stvárnení novely The Age of Anxiety (Vek úzkosti) držiteľa Pulitzerovej ceny Wystana Hugha Audena na rovnomennú symfóniu Leonarda Bernsteina.

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Mohlo by vás zajímat


Komentáře. Respektujte prosím pravidla diskuze.

Please Login to comment

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

  Subscribe  
Upozornit na