Naše, a přece ne úplně naše? K životnímu jubileu Magdalény Hajóssyové

Naša, a predsa nie celkom naša?

Na Slovensku sme mali v druhej polovici minulého storočia niekoľko sopranistiek, ktoré sa postupne vypracovali na významné svetové interpretky opier zázračného Mozarta. Pravda, každá z nich mala svoje špecifiká osobnostné, hlasové, ale aj repertoárové. Niektoré boli aj skvelými interpretkami opier Richarda Straussa a nemeckej opery, iné postupne „presedlali“ na taliansku belcantovú operu (Gruberová). Jedny sa stali až svetovými pojmami (Gruberová, Poppová), iné sa výborne uplatnili hlavne v Európe, ale sem-tam aj mimo nej v širokej plejáde silnej konkurencie speváčok rôznych kontinentov. Sem patrí popri Ľubici Orgonášovej aj jubilantka Magdaléna Hajóssyová (25. 7. 1946). Hoci všetky štyri spomínané umelkyne väčšinu svojej umeleckej dráhy prežili v zahraničí, najdlhšie sme mali možnosť priamo sledovať umelecký život Magdalény Hajóssyovej.

V speváckom zbore Lúčnica, ktorý v šesťdesiatych rokoch Štefan Klimo premenil z folklórneho telesa na spevácky zbor svetovej úrovne, ako študentka spievala spolu s mnohými spolužiakmi či budúcimi kolegami z divadla. Spev študovala u Márie Smutnej-Vlkovej na Štátnom konzervatóriu a potom na VŠMU u Anny Hrušovskej. V knihe venovanej tejto pedagogičke, známej ako „stvoriteľka“ Lucie Poppovej, Hajóssyová naznačuje, ako keby sa na VŠMU necítila najlepšie. Už počas štúdií však upozornila na seba v dvoch študentských predstaveniach. V treťom ročníku spievala Paminu v Čarovnej flaute (popri Haljakovej Kráľovnej noci alebo Jariabkovom Papagenovi) a o rok neskôr titulnú úlohu v Dvořákovej Rusalke. Jej hlas sa v mnohom líšil od hlasu speváčok, na ktoré sme boli zvyknutí. Predovšetkým vynikal dievčenským jasom, dokonalým legátom a skôr inštrumentálnym vedením hlasu, čo ju hneď predurčilo k interpretácii najmä predromantickej opery. Ešte pred ukončením štúdií, resp. v prvých rokoch pôsobenia v SND (od 1971), sa jej ušli naozaj naivno-dievčenské úlohy ako Páža v Rigolettovi, Barbarina vo Figarovej svadbe. Ako prvú veľkú úlohu si doštudovala Mařenku v Predanej neveste; prvou inscenáciou, na ktorej príprave sa spevácky podieľala, boli Mozartove Così fan tutte (1971).

Vtedy nový šéfdirigent Opery SND Zdeněk Košler urobil z tohto Mozartovho diela generačnú inscenáciu (okrem Hajóssyovej v nej spievali Ružena Štúrová, Sidónia Haljaková, Robert Szúcs, iba František Livora zachraňoval staršiu generáciu), umelecky neobyčajne precíznu a režijne čistú (Karel Jernek). Už tam sa ukázalo, akým blízkym je speváčke Mozart. Stala sa však akoby „dvornou“ speváčkou šéfdirigenta, ktorý obdivoval jej technickú perfektnosť a začal ju obsadzovať do širšieho spektra úloh. Okrem Dony Elviry (ktorú rok po Bratislave už odspievala s berlínskym súborom v Tokiu) si zo školských čias zopakovala Rusalku, v Cikkerovej opere z čias francúzskej revolúcie Hra o láske a smrti spievala Sophiu (1973), v nasledujúcom roku Beethovenovu Leonóru, v roku 1975 Margarétu v pamätnej inscenácii Fausta (s Dvorským a Kopčákom, s ktorou SND s úžasným úspechom hosťovalo vo viedenskej Volksoper). Ešte sa na krátky čas „mihla“ po boku Dvorského v Pucciniho Bohéme, no od roku 1978 už bola členkou Staatsoper vo Východnom Berlíne. Ako neskôr speváčka uvádzala v rozhovoroch, v SND jej nevyhovovalo, že musela spievať rôznorodý repertoár, okrem iného aj dramaticky exponované party, kam napríklad patrila aj postava Kataríny Maslovovej z Cikkerovho Vzkriesenia (1976).

Od roku 1978 do roku 1991 spievala v Berlíne mnohé prvoodborové úlohy. Zo slovanského repertoáru to bola napríklad Jaroslavna z Borodinovho Kniežaťa Igora alebo Čajkovského Tatjana, z francúzskeho Micaela a Margaréta. No jej doménou bol nemecký repertoár, najmä z diel Mozarta, Wagnera a Straussa. V Donovi Giovannim spievala obe hlavné ženské postavy v trinástich rôznych inscenáciách, výborne jej sedeli obe úlohy, ktorými začínala v SND (Fiordiligi a Pamina), úloha Vitellie z Tita (stvárnená v Kolíne) a Elektra z Idomenea (s ktorou hosťovala v roku 1991 aj v SND). Práve po tomto bratislavskom vystúpení sme mohli konštatovať, že jej hlas aj po dvadsaťročnej aktívnej činnosti si zachoval charakteristický dievčenský jas, technickú perfektnosť a zmysel pre klasicistický štýl spevu. Z nemeckej romantickej opery spievala vo Weberovom Čarostrelcovi Agatu a titulnú postavu Euryanthe, z lyrickejších wagnerovských postáv Elsu z Lohengrina, Alžbetu z Tannhäusera (s ktorou hosťovala aj v SND) a Evičku z Majstrov spevákov.

Z kreácií v operách Richarda Straussa spomeňme Maršalku z Gavaliera s ružou, Arabellu a Grófku z Capriccia. Vzhľadom na inštrumentálnosť hlasu jej boli nesmierne blízke úlohy barokové, k akým patrí napríklad Gluckova Ifigenia v Aulide alebo Händlova Alcina, v ktorej sa nemusela (tak ako expresívnejšie spievajúce sopranistky) siliť do štýlového prejavu. Jej speváckemu naturelu bola vždy vzdialená romantická a veristická talianska opera (hoci v roku 1988 sa pokúsila o Verdiho Violettu), ktorá si žiada vibračnejší a tmavší tón, ako aj expresívnejší prejav. Po zjednotení Nemecka a reorganizácii divadla Unter den Linden spievala už len menšie úlohy (do roku 2006). Vo svojej vrcholnej ére však so svojím nemeckým repertoárom pochodila mnohé významné nemecké operné javiská. Ale hosťovala aj v Japonsku, vo Viedni, Madride, Paríži, Moskve, New Yorku, Mexiku a inde. A na začiatku svojej speváckej dráhy už v roku 1972 vytvorila Rusalku v pražskom ND (spievala ju v štyroch rôznych inscenáciách) a sem-tam sa aj neskôr objavovala pred pražským operným či koncertným publikom.