(Nejen) tuzemské taneční novinky v Baletním panoramatu

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4

Takže ak kolónka hudba: Dvořák, Rachmaninov môže predstavovať záhadu, Queen, Brel či Piaf to majú ľahké. Nebude to nepravda, pretože keď divadlá nasadia iný titul ako Labutie jazero či Giselle, ako napríklad Korzár, Coppélia, Don Quijotte, Raymonda, divák je podozrievavý (viz smutné návštevnosti napríklad v Brne). Už ani takáto odnož romantického repertoáru ho v jeho kúpychtivosti plne neuspokojí. Chce siahať – možno preto, že je neznalý – po tom, čo pozná. Nech už je z divadelného hľadiska napríklad Vaculíkov balet o šansoniérke Piaf akýkoľvek, samotný fakt, že sú tam jej piesne, ktoré naživo spieva speváčka, ktorá je tým známa, stačí. Stačí aj čistá nahrávka, na ktorú sa len tancuje v prípade Zuskových baletov. S touto úvahou súvisí vlastne otázka: „Kto môže takéto dielo zatracovať?“ – Komu baletné predstavenie slúži? Divákovi, či záujmu divadelných teoretikov a kritikov? Aké parametre musí spĺňať, aby bolo pochválené, a čo ho degraduje na populárny večierok ako v duchu televíznych seriálov? Je to otázka vkusu? Miera vnímania? – Či možno otázka tolerantnosti?

V dnešnom pluralitnom a svojím spôsobom mondénnom umeleckom svete si akýkoľvek počin nárokuje pozornosť a status umeleckého diela. Od podivných inštalácií v galériách, o ktorých možno písať dizertácie, po neškolených tanečníkov, ktorí proste svoje „body a stage“ milujú a radi v svetle reflektorov trpia, odovzdávajú divákovi svoje kontrakcie a dôležité informácie o udržateľných zdrojoch planéty či o genderovej problematike. Nad tým už nezostáva nič iné len spľasnúť rukami. Prečo sa potom diviť, že si divák skôr kúpi lístky na balet Queen než na nejaký pochybný kus s anglickým názvom? Takých šťastných divákov už hodinu pred predstavením, ako vidieť v Moravskom divadle Olomouc, to nevidieť ani na gala v Prahe. Predsa len taká inscenácia rozširuje rady baletného publika, ktoré v našej krajine nie je nijako početné. A má vierohodnú šancu pritiahnuť do hľadiska aj nové publikum.

S týmito javmi súvisí úzko aj druhá vec – interpret. Mladí šéfovia pohrdlivo odmietajú kritiku starších generácií tanečníkov na zloženie súborov, pretože: sme moderní, sme európski, sme svetoví, máme v súbore – a nasleduje výpočet, koľko národností a aj počty kilometrov, odkiaľ tanečníci došli. Lenže s týmto súvisí opäť akýsi národný rys. Koho diváci majú radi, komu tvoria fanclub, na koho chodia viackrát, kto ich zaujíma, ako sa zhostí novej roly. Pani z Japonska či mladý Talian merajúci meter šesťdesiat ich nezaujmú. Tento rys vidno jasne aj vo veľkých súboroch: V Prahe navzdory možným výčitkám publikum stále miluje Odettu Nikoly Márovej, princa Michala Štípu. V Brne cenu divákov už po niekoľkýkrát vyhrá Jan Fousek, aj keď netancuje premiéru a je len tretie obsadenie po dvoch obsadeniach cudzincov. S českým umelcom sa divák akosi vnútorne stotožňuje. Fandí mu, prepáči mu chybu. Rozumie jeho výrazu? – Je to zaujímavý rys. Žiadny cudzinec, pritom napríklad tí v ND v Prahe sú brilantní, nevzbudí vzrušenie ako „hviezdny pár“ Márová a Štípa. Zaujímavý fenomén, keď odborné posúdenie schopností i miery talentu ide stranou a víťazí akýsi zvláštny nacionalizmus. Tak je to aj v Olomouci.

Diváci sa rozdelia na dva tábory, jedna zbožňuje dlhovlasého matadora Iva Jambora, druhá bude fandiť mladšiemu, tanečne lepšie vybavenému Lukášovi Cenkovi. U Jambora nebudú vnímať ani choreografiu Balogha, ale akýsi zvláštny tanečníkov fanatizmus v štýle – ja som Freddie! U Cenka ocenia komplexný umelecký výkon interpreta, ktorý stelesňuje viacvrstevnato postavu. Prečo nie? Je to sväté právo publika. Bolo to tak vždy. A asi aj bude. Publikum i šéfovia bažiaci po obdive, že ich súbor je svetový, neoslnia cudzokrajnými menami. Možno by bolo dobré, keby sa nad tým zamysleli a časť svojich umeleckých kapacít, čo je aj metodická výchova svojho súboru, venovali zdokonaľovaniu českých interpretov. Samozrejme, niekedy je ročník konzervatória slabý, možno aj hrozný, ale napriek tomu je tu veľký potenciál českého tanečníka formovať. Balogh vytvoril celovečerný balet skrížením žánru dejového baletu a tanečného abstraktného diela, kedy ho inšpiruje nielen hudba, ale aj text piesní. Tak sa napríklad v piesni Bohemian Rapsody objaví Belzebub, o ktorom sa tam spieva. Díva sa na poetiku tanca svojou optikou. Možno sa to môže javiť zastarané, začať dej tancujúcimi rodičmi či nechať tancovať všetky postavy, aj dvestokilovú opernú divu Montserrat Caballé.

Queen – The show must go on! – choreografie Robert Balogh – Lukáš Cenek a soubor – MD Olomouc 2016 (foto Daniel Schulz)
Queen – The show must go on! – choreografie Robert Balogh – Lukáš Cenek a soubor – MD Olomouc 2016 (foto Daniel Schulz)

Je to však aj umelecká licencia, snaha o zachytenie životných okamihov rovnakou poetikou. Napriek tomu, že choreograf nezobrazuje napríklad kruté chvíle umeleckého osamotenia Mercuryho, keď komponuje, večeru nechýba tragický rozmer: nemožnosť nájsť životnú lásku, choroby a pomalé bolestné umieranie. Tento charakter hrdinu Lukáš Cenek vyjadruje bezo zvyšku, s hlbokým vnútorným nasadením a dôležitým rysom melanchólie. Po ľahkovážnych číslach práve druhá apokalyptická časť dojíma. Cenek dokáže vybalansovať krehkú hranicu medzi Freddiem show-spevákom a hercom na scéne a jeho osobným svetom a tragédiou. Nie je to vzdialená antická postava, romantický trpiaci hrdina, ale môže to byť náš súčasník, rovesník, známy či sused. Tak ako by sa dalo choreografovi vytknúť, že celý večer tvorí monolit zostavený z piesní skupiny, ktoré navzdory kompozičnému a štýlovému rozsahu a majstrovstvu majú predsa len podobný charakter, tak Cenek ako interpret ukazuje, ako možno rytmicky, kontrapunkticky i dramaticky piesne traktovať, dať im náboj, vrcholy, agogicky sa pohrávať s tempom a rytmom.

Queen – The show must go on! – choreografie Robert Balogh – Lukáš Cenek – MD Olomouc 2016 (foto Aleš Kočíb)
Queen – The show must go on! – choreografie Robert Balogh – Lukáš Cenek – MD Olomouc 2016 (foto Aleš Kočíb)

Cenkovi znamenito sekunduje Michal Priessnitz v obťažnej epizódnej figúre Jima Huttona. Zdieľanie minucióznych emócií je u týchto dvoch tanečníkov zreteľné a oceňuje ho aj publikum. Čo ma zaujalo, bolo, že dramaturgickú novinku tohto baletu ocenil aj primátor Olomouca. Neviem, kedy sme na balete v Prahe či v Brne videli primátora. Dokonca na obidvoch premiérach. Primátor Antonín Staněk dokonca obidvoch predstaviteľov Mercuryho pozval na návštevu na radnicu a urobil im exkurziu po historickej budove v centre mesta. To je vskutku na súčasnej politickej scéne mimoriadne milé, že radnica sa takto zaujíma o svoje divadlo a dokonca o balet. Balogh oproti Vaculíkovi, ktorý využil zdvojenej postavy tanečníka-speváka, volí čisto tanečné riešenie. Oproti Béjartovi a jeho Ballet for life, kde piesne Queen používa slávny choreograf tiež, tvorí Balogh biografický balet, pretože tento žáner ctí a venuje sa mu. Je dobré, že môžeme s ním polemizovať, uvažovať a zamyslieť sa taktiež nad súčasným domácim tanečným svetom.

 

Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4

Mohlo by vás zajímat


0 0 vote
Ohodnoťte článek
1 Komentář
Nejstarší
Nejnovější Most Voted
Inline Feedbacks
View all comments