(Nejen) tuzemské taneční novinky v Baletním panoramatu

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4

Aktuality
V Brne mal 27. apríla v NDB premiéru Choreografický ateliér. Už niekoľký ročník tejto platformy pre členov súboru, ktorí cítia, že by mali čo povedať divákom a svojim kolegom aj ako choreografi, nielen ako interpreti. Neviem, čím to je, ale podobne ako v úvahe o olomouckej premiére, aj tu ma napadá mnoho otázok. Čo vlastne táto mladá generácia chce publiku povedať? Ich filozofické komentáre k vlastným miniatúram sú také mätúce a také rozporuplné k javiskovej výpovedi, že už len to je zaujímavý jav. Dramaturgické podtexty môžu byť týmto mladým, neskúseným, neštudovaným choreografom cudzie. Lenže to by museli aspoň tancovať. Ich práca však zlyháva na elementárnej neschopnosti choreografiu tvoriť. Zahaliť dielko do hávu filozofického je iste pekné, ale ešte hodnotnejšie by bolo priniesť skutočné tancovanie. To sa nedeje.

Okrem jedného diela tvorcom chýba zaujímavý fakt – elementárna schopnosť tvoriť dueto, partnerský tanec. Čo by malo asi byť pre mladého tvorcu najprirodzenejšie. Vziať muža a ženu, či dve ženy, a nechať ich telom hovoriť. Od základných samohlások až k zložitým súvetiam, kde práve môžu v tvorivej dielni a priateľskom ovzduší experimentovať na poli partnerského tanca, zložitých figúr, premetov, zdvíhačiek. Tak ako sa dnes vo svete tancuje. Lenže toto sa nedeje. Tvorcovia v krátkych variáciách prezentujú ničotu. Aj keď dvaja ľudia na scéne tancujú, je to banálne, formálne, neosobné, technicky nezaujímavé. Ľudovo povedané, „ani sa nespotia“. Videl som len jednu poriadnu piruetu za celý večer, za deväť čísel. – Samozrejme to nie je meradlo, tak ako potvrdzuje pani Habalová. Inak je to také abraka dabra. A koniec. Škoda. Ako potom chcú choreografi rásť, keď nevedia budovať na scéne vzťah medzi dvoma postavami. Toto vedela len Markéta Habalová, ktorá nie je už začiatočníčkou a skôr trpí tým, že napríklad súbory v Českých Budějoviciach, PKB, Liberci ju neoslovili, aby pre ich malé komorné súbory postavila väčšie dielo. Miesto toho radi angažujú nejakých cudzincov, ktorým chýba elementárna schopnosť divadelnej práce, než aby sa trochu rozhliadali doma. Typické.

Jej štýl je zrelý, autorsky vyhranený, tanečný, plastický, muzikálny (na rozdiel od štýlov ostatných v programe). Vníma vlny hudby, energiu tela, pohyb vyplynie z emócie, podtextu, vrcholí, zlomí sa, znovu agogicky naviaže. Dueto zatancovala sama s Arthurom Abramom, ktorý sa pre tento štýl a poetiku výborne hodí. Ich nasadenie a profesionalita, ktorú divák očakáva od tanečníkov súboru divadla, ktoré má v názve Národní, bolo pohlcujúce. Nezriadené orgie hudobnej dramaturgie – kde si choreografi napchajú všetko, čo majú radi, kde je treba, tam skrátia, ustrihnú, nadstavia – to nie je seriózna tvorivá práca. Úprimne som si spomenul na mnohé diely Panorámy, kde slávni choreografi alebo ich interpreti hovoria o tvorivej práci. Ako Wayne McGregor číta lekárske knihy o operácii mozgu, Neumeier zbiera od jedného skladateľa všetky skladby, aby mal prehľad o jeho kompozičnom jazyku, Eifman sedí denne dvanásť hodín na sále, aby to, čo má v hlave, našiel v tele tanečníka. O čom premýšľajú, čo študujú títo potenciálni tvorcovia? Nevieme. Zatiaľ len od Godaniho a medzi sebou vzájomne skopírovali tancovanie v ponožkách.

Škoda, že si dotyční nezašli do Mahenovej činohry. Projekt, ktorý spojuje jednodejstvovú divadelnú hru o Alfrédovi Radokovi a v druhej časti scénicky inscenuje Otvírání studánek Bohuslava Martinů, pod taktovkou Jana Antonína Pitínskeho, je mimoriadne pôsobivý. Kantáta Bohuslava Martinů, Pitínský a choreograf a tanečník Jiří Bartovanec pripravili sugestívnych dvadsať minút. Rozpohybovaný detský zbor a dvaja tanečníci Lucie Matoušková a Jan Razima trochu šokovali štandardné činoherné publikum. Choreograf vystavia na pôdoryse rituálneho ľudového zvyku pôsobivé tanečné divadlo. Tanečný pár, ktorý berie na sebe rôzne roly, svojim sýtym, zemitým a fyzicky aktívnym tancovaním potí na scéne v dobrom zmysle krv. Hlavne Jan Razima preukázal mimoriadnu javiskovú charizmu a vysokú pohybovú kultúru. Mladý, sympatický tanečník v polohách dobra i temnoty rozohral aj výrazovo bohatstvo emocionálneho sveta, ktorý môžeme tušiť či sa ho svojim spôsobom aj dotknúť.

Bohuslav Martinů: Otvírání studánek - Lucie Matoušková a Jan Razima - ND Brno 2016 (foto Michal Hór Horáček)
Bohuslav Martinů: Otvírání studánek – Lucie Matoušková a Jan Razima – ND Brno 2016 (foto Michal Hór Horáček)

Škoda, že činohra NDB marketingovo nevyužila potenciál druhej časti večera. Vie to pražská kultúrna-tanečná-nezávislá scéna, že Jiří Bartovanec v Brne choreografuje? – Utajená misia. Bohužiaľ, program činohry sa vôbec nezaoberá touto druhou časťou večera (prečo?), a je tak trochu záhadou, aký podiel na inscenácii, ktorá je svojbytným tanečným divadlom, má režisér Pitínský, nevie sa, či mal choreograf voľnú ruku. Pán choreograf mi sám v prestávke vysvetlil, že áno, kantáta Bohuslava Martinů je jeho autorský príspevok do večera na poctu Alfréda Radoka. (Vedľa nej Bartovanec aj funkčne a dramaturgicky pôsobivo včleňuje dvojicu tanečníkov v činohernej časti). Tým Pitínský koncepčne akoby vyjadril v druhej časti v podobe tanečníkov bezstarostné bytie Alfréda a jeho ženy Marie. Prelud? – Sen? – Detstvo? – Nebo a jeho nekonečnosť? Epilóg k prvej dramatickej a tragickej realite posledných rokov ich spoločného života. Okrem toho, že stále fascinuje Sashu Waltz v Berlíne (už od roku 2003!), začína Bartovanec svoje umelecké vízie realizovať aj ako choreograf.

Jan Antonín Pitinský a Jiří Bartovanec - ND Brno 2016 (foto Michal Hór Horáček)
Jan Antonín Pitínský a Jiří Bartovanec – ND Brno 2016 (foto Michal Hór Horáček)

Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4

Mohlo by vás zajímat


0 0 vote
Ohodnoťte článek
1 Komentář
Nejstarší
Nejnovější Most Voted
Inline Feedbacks
View all comments