Neumeierův hold Nižinskému ve Vídni: Le Pavillon d’Armide a Le Sacre

  1. 1
  2. 2
Balet Štátnej opery vo Viedni pod vedením Manuela Legrisa uviedol 19. februára 2017 v premiére dva balety z dielne choreografa Johna Neumeiera: Pavilón Armidy (Le Pavillon d’Armide) a Svätenie jari (Le Sacre). Oba uvedené balety vznikli začiatkom 20. storočia a ich Neumeierova úprava vzdáva hold legendárnemu tanečníkovi Les Ballets Russes Václavovi Nižinskému.

Le Pavillon d’Armide / Le Sacre – Neumeierov hold Nižinskému vo Viedni

Uvedením Neumeierovho baletu Legenda o Jozefovi (Joseph Legende) v roku 1977 vo Viedni sa odštartovala dlhodobá spolupráca medzi významným choreografom a baletom Viedenskej štátnej opery. Na javisku prestížneho divadla bolo za uplynulých štyridsať rokov uvedených niekoľko úspešných titulov s Neumeierovým rukopisom. Dlhý zoznam baletov uzatvára aktuálne uvedenie baletov Pavilón ArmidySvätenie jari. Obe spomínané inscenácie sú spomienkou na Václava Nižinského, ktorého osobnosťou sa Neumeier nechal inšpirovať už pri predchádzajúcich baletoch Václav (1979) a Nižinský (2000).

Pavilón Armidy
Dvojvečer otvoril balet Le Pavillon d’Armide (Pavilón Armidy), ktorý bol po prvýkrát uvedený vo Fokinovej choreografii v roku 1907 v Peterburgu a o dva roky neskôr ho Ďagilev uviedol v rámci ruských sezón v Paríži. V oboch uvedeniach vystupoval v sóle Václav Nižinský. Stodesať rokov po petrohradskej premiére ožil legendárny Čerepninov balet vo Viedni. Kým prvé uvedenie vychádzalo z tradície romantického baletu, Neumeierova inscenácia prináša na javisko súčasné spracovanie, ktoré však nesie aj kus nostalgie za obdobím začiatku 20. storočia. Neumeier kombinuje prvky pôvodného libreta s príbehom inšpirovaným Nižinského denníkmi, pričom rovnako ako Fokin zachováva dvojpólovosť deja ako spomienku na romantický balet. Prvá scéna znázorňuje príchod Nižinského v sprievode Romoly na kliniku, kde ho utrápená manželka zveruje do rúk lekárov. Podobne ako v pôvodnej verzii baletu, kde ožíva postava Armidy z gobelínu, aj tu ožíva obraz, pomocou ktorého sa Nižinský dostáva do minulosti a šťastie nachádza vo svojich spomienkach, v ktorých stretáva sám seba stvárňujúceho slávne baletné postavy. Únik do sveta romantických kostýmov Alexandra Benoisa je krátky a Nižinský sa opäť ocitá vo svojej izbe pod dozorom lekárov, kde hľadá nové spôsoby tanečného vyjadrovania. Zrozumiteľný dej kombinujúci ľudskú tragédiu tanečného génia a rozprávku inšpirovanú mytológiou John Neumeier predstavil ako vizuálne mimoriadne zaujímavý javiskový tvar, ktorý ukazuje dobové šaty a taktiež oživuje pôvodnú scénu a kostýmy Alexandra Benoisa.

John Neumeier: Le Pavillon d’Armide – Nina Poláková (Armide), Mihail Sosnovschi (Der Mann/Vaslaw Nijinsky) – Wiener Staatsballett 2017 (zdroj FB Wiener Staatsballett / foto © Wiener Staatsballett/Ashley Taylor)

Choreograf sa doslova vyhral s prelínaním sna a reality, a to cez obsadenie postáv. Na scéne je Nižinský (Mihail Sosnovschi), ktorý vidí sám seba ako Siamského tanečníka (Davide Dato), ale aj seba v Pas de troisPavilónu Armidy (Denys Cherevychko). Je veľmi zaujímavé sledovať všetkých troch predstaviteľov slávneho tanečníka, pretože každý ho znázorňuje inak. Datov Nižinský je pohybovo mäkký až vláčny, je stelesnením voňavého parfumu, metaforou Ducha ruže či zlatého otroka zo Šeherezády. Cherevychko symbolizuje jeho čisté akademické vzdelanie, vychádzajúce z tradície ruského baletu. Jeho ideálne fyzické dispozície a čistá technika ho doslova predurčujú na takéto stvárnenie. Najväčšiu plochu má samozrejme Sosnovschého Nižinský, ktorý v reálnom svete nenachádza šťastie a utieka sa do vlastného sveta fantázie. Jeho pohybový slovník je súčasný s množstvom tanečných citácií z Faunovho popoludnia či Petrušky. Sosnovschi technicky postavu zvládol na vysokej úrovni a herecky predviedol široký diapazón nuáns vykresľujúcich jeho psychické stavy. Vnútorné šťastie našiel v spomienkach na svoje slávne roky sólistu, ktoré boli spojené so Sergejom Ďagilevom (Roman Lazík). Záverečné dueto s Ďagilevom predstavuje v inscenácii choreografický i emocionálny vrchol. Roman Lazík, ktorý predstavuje v prvom a treťom obraze Nižinského doktora, sa v Nižinského fantázii mení na známeho človeka – Ďagileva, pri ktorom sa cítil šťastný. Dueto je metaforou krásnej spomienky, bezhraničnej lásky a absolútneho šťastia. Neumeier v tomto obraze akoby nepriamo odsudzoval Nižinského svadbu s Romolou. Romola Nižinská Niny Polákovej predstavuje ženu, ktorá trpí a zároveň obetavo nesie svoj kríž, miestami až prijímajúc vinu za Václavovú chorobu. Polákovej dramatické poňatie v prvom obraze je mrazivé a vzbudzujúce smútok i súcit. Kontrastom k utrápenej manželke je krásna Armida, ktorej Poláková vdýchla v sne štýl a eleganciu. Parafrázovanie starého tanečného štýlu posúva jej Armidu do sveta fantázie. Spomenúť treba aj výkony sólistiek z Pas de trois: Maria YakovlevaNina Tonoli podali technicky isté a štýlovo presvedčivé výkony.

John Neumeier sa v Pavilóne Armidy ukázal predovšetkým ako výborný režisér a dramaturg, ktorý majstrovsky a s vysokým vkusom skombinoval pôvodné libreto s etapami Nižinského života. V tomto prípade však réžia dominovala nad choreografiou, ktorá nepriniesla žiaľ nič prelomové. Záver baletu predznamenal to, čo prišlo po prestávke. Nižinský si v snahe hľadať nové vyjadrovacie prostriedky vyzliekol šaty, z orchestra zazneli prvé tóny Stravinského Svätenia jari a Sosnovschi začal pri padajúcej opone predvádzať krokové kombinácie druhého baletu.


Svätenie jari
Druhú časť programu tvorí balet Le Sacre (odvodené od Le Sacre du printems), ktoré Neumeier vytvoril pre Frankfurt Ballet v roku 1972. Toto Svätenie sa časovo nachádza medzi Béjartovou verziou z roku 1959 a inscenáciou Piny Bausch z roku 1975. Akokoľvek, prvenstvo patrí Nižinského inscenácii, ktorej búrlivá premiéra sa konala v roku 1913 v Paríži.

  1. 1
  2. 2

Hodnocení

Vaše hodnocení - Neumeier: Le Pavillon d’Armide (Wiener Staatsballett 2017)

[Celkem: 2    Průměr: 4.5/5]

Vaše hodnocení - Stravinskij: Le Sacre (Wiener Staatsballett 2017)

[Celkem: 2    Průměr: 5/5]

Související články


Napsat komentář