Nová česká krev v Baletním panoramatu

Baletná panoráma Pavla Juráša (183)
Tentoraz:

  • Nová krv českého baletu Jan Špunda (1)
  • Ratmansky preferuje mladé talenty La Scaly
  • Pocta Vlastimilovi Harapesovi
  • Čo sleduje Jarmila Dycková?

 

Nová krv českého baletu Jan Špunda (1)
Musím sa priznať, že minulé leto som hodne premýšľal – s ohľadom na fakt, že aj Panoráma už starne – kam ďalej. Koho predstaviť, koho pripomenúť? Kam viac do regiónov sa pozrieť, či naopak do akej ďalekej cudziny za českými menami? Neviem, čím to je, ale mnoho tanečníkov chodí do práce asi preto, aby zarobili peniaze, a robiť rozhovor o svojich ponoroch do postáv na javisku pre divákov a čitateľov už vôbec nemajú záujem. Balet či tanec sú nástrojom prežitia, nie vyjadrením poslania či umenia, preto táto čierna listina „ignorantov“ je dlhšia a dlhšia tým, ako Panoráma starne. A potom sa zrazu zjaví niekto, kto tento všedný deň, tieto stereotypy zmätie. Po skončení Masterclass Darie Klimentovej som požiadal o rozhovor „obyčajného“ ich účastníka, zatiaľ len mladého študenta Jana Špundu. Nielenže sa choval ako dospelý profesionál, s dnes vyhynutou umelecko-ľudskou slušnosťou a pokorou, ale posúďte sami, či nestojí za pozornosť. A myslím, že bude dobré si jeho meno v spojení s českým baletom a zahraničím zapamätať. Plynul čas, začala sezóna, ktorá teraz končí, a my sme sa stále zhovárali. Potom prišli akútne témy, a tak som čas vydania odsúval a odsúval. Až uplynul ako voda celý rok. Neuveriteľné! Jan Špunda skončil školský rok, skončila divadelná sezóna. A na konci interview s týmto mladým umelcom bude zaujímavé vidieť, kam sa posunul.

Jan Špunda (foto archív Jana Špundu)
Jan Špunda (foto archív Jana Špundu)

 

Musím priznať, že ma fascinuje, kde všade vo svete môžem naraziť na talentovaných ľudí z našich krajín, z Česka alebo Slovenska. Ste určite prvý Čech, ktorý študuje na English National Ballet School v Londýne.

Ano, myslím si, že jsem první. Vzpomínám si, když na konci prvního semestru škola přála všem studentům „Veselé Vánoce“ v jejich rodném jazyce, tak na Čecha zatím ještě nebyli připraveni. Když jsem pak odjížděl domů na Velikonoce, tak jsem byl mile překvapen, protože „Veselé Velikonoce“ mně popřáli v češtině.

Vianočná fotka triedy, všimnite si v popredí darčeky (foto archív Jana Špundu)
Vianočná fotka triedy – všimnite si v popredí darčeky (foto archív Jana Špundu)

Aby to ale nebolo také vážne, musím sa hneď na úvod opýtať: Videli ste už Her Majesty? (smiech)

Asi dvakrát jsem procházel kolem Buckinghamského paláce, ale tu čest jsem ještě neměl (smiech), ale ve škole jsem potkal princeznu Beatrice a pozdravili jsme se. Je sponzorem školy.

To mi prosím vás musíte objasniť, ako sa zrodil vo vás nápad či sen, študovať na takej škole?

Vždy jsem chtěl poznat studium na prestižní škole. Už od druhého ročníku jsem chodil za profesory a vyptával se na možnosti studia v zahraničí, až úplně náhodou jsem dostal kontakt na paní Alaverdjan v Bratislavě, která mě vzala „na chvíli“ k sobě do ročníku a tam mi dodala ještě více kuráže nebát se zjišťovat, ptát se… Tehdy mi bylo čtrnáct let. Před dvěma lety na International Ballet Masterclasses v Praze jsem se zeptal paní Klimentové na možnost studia na English National Ballet School. Natočil jsem video z tréninku, poslal, a za čtyři dni se mi ozvala paní Samira Saidi s tím, že můžu nastoupit.

So spolužiakmi z ostravskej školy (foto archív Jana Špundu)
So spolužiakmi z ostravskej školy (foto archív Jana Špundu)

Realizácia snahy dostať sa tam bola určite teda náročnejšia.

No, když se to vezme pěkně postupně, tak jsme to zvládli… (smiech) Bez většího stresu. Pomáhala mi mamka a kamarád Peter, který je původem Angličan a pracuje v Ostravě na konzervatoři jako pianista. Museli jsme doložit veškeré potřebné dokumenty v angličtině a spoustu jiných věcí. Také jsme pátrali po mém opatrovníkovi v Londýně, bylo mi šestnáct let. Toto naštěstí za nás vyřešila škola.

Doma so sestrami (foto archív Jana Špundu)
Doma so sestrami (foto archív Jana Špundu)

Dnes by sa dalo povedať, že najťažšie obdobie, dokázať pedagógom, prečo ste tam, zoznámiť sa so všetkým novým, máte za sebou.

Ano, je to tak. Nejtěžší ze začátku byla jazyková bariéra, ale teď už je to mnohem lepší! Pracovat na sobě musím stále (!), abych si zasloužil stipendium na takto prestižní škole. (úplne vážne)

Piknik so spolužiakmi v londýnskom parku (foto archív Jana Špundu)
Piknik so spolužiakmi v londýnskom parku (foto archív Jana Špundu)

Nechcem zveličovať, ale váš doterajší život pripomína trochu nejaký film. Čo si pomyslel chlapec z Moravskej Ostravy, keď letel do Londýna, aby tam študoval balet?

Přiznávám, že zprvu jsem tomu vůbec nemohl uvěřit… Studium v Londýně… Seděl jsem u počítače a četl e-mail od paní Saidi pořád dokola. Pak jsem volal mamce, byla v práci. Měli jsme velikou radost. Postupem času jsem se začal i trochu bát… Mamka ne. (smiech) Jaké to bude v Londýně? Koho tam potkám? Budu jim rozumět? Nakonec jsem zjistil, že mé obavy byly zbytečné, i když, jak se říká, každý začátek je těžký. Ve škole jsou velmi příjemní lidé a je to tam jako jedna velká rodina. I paní Grace, u které bydlím, je skvělá.

Fotka triedy (foto archív Jana Špundu)
Fotka triedy (foto archív Jana Špundu)

Takže vy bývate v nejakej rodine, a nie na internáte? To je zaujímavé, žiť s britskou rodinou…

Paní Grace je původem Polka, která emigrovala skoro před pětadvaceti lety do Anglie. Děti už má „z domu“. Bydlí sama a poskytuje ubytování studentům v Londýně. Jsem u ní velmi spokojený. Zpočátku jsem neuměl dobře anglicky, ale ona mi moc pomohla. Stále mě pobízela ke konverzaci. Něco dokonce rozumím i polsky. (smiech)

Pani Grace varí dobre?

Myslím, že by vám chutnalo. Mně tedy chutná velmi. Nevaří pořád jen typická britská jídla, ale uvaří i něco z Polska. Dokonce jsem ji naučil český knedlík. (smiech) Dziekuje Grace! (pozn. autora: Poďakovanie pani Grace je na mieste aj z toho dôvodu, že sa Jan v priebehu školského roku presťahoval.)

V škole English National Ballet (foto archív Jana Špundu)
V škole English National Ballet (foto archív Jana Špundu)

Asi před čtyřmi měsíci jsem se přestěhoval k paní jménem Kristina Rogge. Je to tu úžasné a dokonce jsem se naučil vařit. (smiech) Paní Rogge je velice prominentní dáma v Royal Balletu a mám to štěstí, že mám hodně příležitostí jít se právě tam podívat na představení. Musím říct, že pokaždé, co odcházím z divadla, tak jsem úplně nadšený a přesvědčuji se ještě více, že tohle je právě to, co chci dělat. Tančit a vytvořit v lidech to samé, co cítím já pokaždé, když odcházím z divadla.“ (pozn. autora: Dopísal Jan u autorizácie rozhovoru pred pár dňami)

Tak ešte späť k začiatku vášho pobytu v Londýne. Začali ste hneď chodiť tými preslávenými ulicami, okolo architektonických skvostov od baroka po súčasnosť, Royal Opera, ENB, kúpili ste si tú kartu na MHD a teraz sa vozíte a pípate a môžete prekrižovať metrom či červenými autobusmi s poschodím celý Londýn…

Zatím jsem toho ještě moc neviděl. (úsmev) Studium je časově dost náročné. Do školy chodíme i v sobotu, a pokud zrovna nejsem ve škole, tak se rád najím a pospím si. (smiech)

Pred Royal Albert Hall (foto archív Jana Špundu)
Pred Royal Albert Hall (foto archív Jana Špundu)

Máte od školy nejaké štipendium? Pomáha vám hradiť ubytovanie, obedy?

Já bych si studium na této škole nemohl finančně dovolit, ale pokud se škola rozhodne, že studenta chce, tak se stipendium přizpůsobí jeho finančním možnostem. Rodiče dokládají příjmy a na základě toho za studenta sponzor (nadace) uhradí školné, ubytování, popřípadě stravné a třeba i městskou dopravu do školy. Je to individuální. Stipendium jsem dostal od The Rudolf Nureyev Foundation.

Tak to je milé, že Nurejevova nadácia bola taká veľkorysá, a srdečne gratulujem. Ako prebieha bežný deň vo vašej škole?

Škola nám začíná nejdříve v 8.30 a nejpozději končíme v 19.30. Hodiny máme od pilates, fitness, klasiky, moderny, partneřiny a variací až po anatomii, historii tance a baletu, nutriční poradenství a pro neanglicky mluvící ještě angličtinu.

Rozcvička (foto archív Jana Špundu)
Rozcvička (foto archív Jana Špundu)

Tu by ste to mohli rozviesť, vedenia škôl v Česku i študenti sa radi dozvedia viac…

Klasiku máme denně sto dvacet minut, poté bývá někdy, není to pravidlem, asi třicet minut pauza a pak devadesát minut variace. Klasiky jsou rozděleny zvlášť pro kluky a holky. Partneřiny obvykle bývají tři až čtyřikrát do týdne po devadesáti minutách. Dvakrát v týdnu je pětačtyřicet minut fitness a pilates. Moderna je taky dvakrát v týdnu po devadesáti minutách a lidový (charakterní) tanec jednou týdně devadesát minut. Novinkou je pro mě hodina „tutorial“. Je to hodina, kde si povídá profesor se studentem o tom, na co se přesně zaměřit, co konkrétně zlepšit, někdy i individuálně. K tomu ještě historie baletu a další předměty.

Také pracujeme na rozboru konkrétního baletního díla. Například Don Quijote, Spiaca krásavica a podobně. Ke zkouškám dvakrát za školní rok stavíme choreografie, kde dostaneme zadání, například – pro dva tanečníky, maximálně dvě minuty. Poté nás rozdělí do skupin po třech a z této skupiny vzniknou tři choreografie, které potom tančíme u zkoušky. Toto je třeba ještě doložit písemně. Zde je uvedeno, jak jsem choreografii pojmenoval, jakou jsem použil hudbu, autora, kdo tančí a popis toho, co mají tanečníci ztvárnit. Poslední choreografii jsem stavěl na hudbu loni zesnulého Petra Hapky. Ještě píšeme eseje do hodin historie tance a baletu. Zde na škole máme na každý týden jiný rozvrh hodin. Co není zvykem v Ostravě, je, že na vánoční, velikonoční a „velké letní“ prázdniny dostáváme domácí úkoly. Například zápis denních fyzických aktivit – třeba jízda na kole tři hodiny nebo plavání jedna hodina apod… A ještě psaní esejí – o romantismu, klasicismu…

Krásne priestory školy v Londýne (foto archív Jana Špundu)
Krásne priestory školy v Londýne (foto archív Jana Špundu)

Hovoríte, že máte aj ľudový tanec. To ma trochu zaujíma, čo znamená tento predmet na britskej škole?

Ano, máme i charakterní tanec. Děláme tu lidové tance ruské, polské, italské… Ale mému srdci nejbližší slovenský folklór tu neděláme. Mně se charakterní tanec líbí, je to něco jiného než klasika a klasika. (smiech)

Máte nejaké nové predmety, ktoré ste z Česka nepoznali?

Jedním novým předmětem je Benesh Movement Notation. Je to zaznamenávání pohybu do notové osnovy a vy potom můžete choreografii číst jako noty. Je to poměrně složité a dlouho mi trvalo, než jsem spolužáky dohnal s učivem. Pro zajímavost, otec Rudolfa Benesche byl Čech.

Tak to budete veľmi dobre pripravený na možnú budúcu pozíciu baletného majstra. Stretávate sa aj so súborom, alebo máte inú budovu a program?

Škola má budovu samostatnou, ale v roce 2018 se plánuje přestěhování do stejné budovy s English National Ballet. Já jsem zatím neměl možnost se se souborem setkat. To mají studenti druhého ročníku, kteří pracují na sálech ENB na různých představeních, se kterými poté cestují po Británii. Někteří studenti ze třetího ročníku už spolupracují se souborem a vystupují v divadle.

Škola snov (foto archív Jana Špundu)
Škola snov (foto archív Jana Špundu)

Koľko môžete na škole študovať?

Na English National Ballet School se studuje maximálně tři roky od šestnácti let. Všichni studenti na škole mají za sebou několikaleté předchozí studium na konzervatořích celého světa.

(pokračovanie nabudúce)
***

 

Aktuality
V milánskej La Scale sezónu baletu ukončila premiéra verzie Labutieho jazera Alexeia Ratmanského. Inscenácia sa hrá do polovice mesiaca. Priestor od slávneho choreografa dostali mladí tanečníci zo súboru Timofei Andrijashenko, Vittoria Valerio, devätnásťročná Martina Arduino, Nicola Del Freo s mladými hviezdami už z kategórie Principal dancer ako Nicoletta Manni či Claudio Coviello. Mladá generácia, perspektívna v titule všetkých titulov. Neprekonanom Labuťom.

Mladá primabalerína Nicoletta Manni je z práce nadšená, ako uviedla pre talianskych žurnalistov: „Je zaujímavá práca na tomto Labuťom jazere, pretože keď som tancovala Ratmanského Auroru, tancovala som rolu prvýkrát, zatiaľ čo Odettu / Odiliu som už tancovala  v iných verziách, takže sa učím vidieť tieto postavy z iného uhla pohľadu. Myslím, že pre divákov a príbeh je dobré, keď sú postavy viac vrstevnaté.“ Manni viac popisuje aj špecifiká Ratmanského verzie, ktorá mala premiéru v Zürichu a La Scala a jej bývalý riaditeľ Vaziev vstúpili do tohto koprodukčného projektu. „Hodne práce sme urobili na technike, ktorá je odlišná od štýlu, na ktorý sme zvyknutí. Veľa sme pracovali na výraze a pantomíme, ktorá býva často zredukovaná, a nie je využívaná v svoj úplný prospech. Pre nás to bolo úžasné, pracovať na nej detailne, zatiaľ čo obvykle ide o sekundárne úvahy. Spolupráca s Alexeiom a jeho rady nás obohacujú, tak ako i príležitosť skúšať s ním takým spôsobom, ktorý je v dnešnej dobe už neobvyklý,“ zakončuje najsledovanejšia primabalerína Talianska. Mladý a talentovaný, napoly ešte zborista Timofei Andrijashenko už tancoval, zase u Ratmanského, v Spiacej krásavici svoje veľké sólo. Teraz sa s ňou a hlavnou pánskou postavou stretáva znovu. „Práca na tejto produkcii mi dala veľa pohľadu do vzťahu medzi Siegfriedom a Odettou / Odiliou a samozrejme je to úžasné, že môžem spolupracovať s Nicolettou znova.“

P. I. Čajkovskij: Labutie jazero - premiérové obsadenie Nicoletta Manni a Timofej Andrijashenko (foto Brescia e Amisano/Teatro alla Scala)
P. I. Čajkovskij: Labutie jazero – premiérové obsadenie Nicoletta Manni a Timofej Andrijashenko (foto Brescia e Amisano/Teatro alla Scala)

Ďalší princ Claudio Coviello je už skúsený práve od roku 2013, kedy v Nurejevovej verzii Labutieho jazera, ktorú vystriedal práve Ratmansky, ako dvadsaťjedenročný debutoval po boku Natalie Osipovej na premiérovej noci. Coviello zhrňuje svoje pocity z novej ostro sledovanej verzie takto: „Táto verzia je z technického hľadiska určite menej náročná ako Nurejevova. Siegfried má iba jednu variáciu počas „čierneho“ pas de deux. Ale variácia je zložitá iným spôsobom, vedením skokov a údermi nôh, ktoré sú v kontraste s mäkkosťou port de bras. Z interpretačného hľadiska je to spurný princ, ktorý sa na začiatku baletu nechce ženiť a nechce prevziať zodpovednosť. Zmení sa po tom, čo bol zasiahnutý neobyčajnou krásou Odetty, ktorej zloží sľub svojej večnej lásky.“ S Coviellom je v obsadení ďalší nováčik, Vittoria Valerio. Tá nevidí Odettu ako nejakého labutieho tvora, ale ako ženu s „prirodzenými výrazmi a emóciami“ a to jej dáva možnosť predstaviť svoje vlastné pocity. „Rovnaké je to pre Odiliu, ktorá nie je čierna labuť, ale zvodná a nebezpečná žena,“ hovorí balerína.

„Úlohy vyžadujú veľa techniky. Odetta musí byť vláčna, so všetkými pohybmi zviazanými dohromady veľmi hladko, aj keď jej hudba sa pohybuje rýchlejšie, než sme zvyknutí. Jej krehkosť kontrastuje s pevnosťou Odilie a v tejto verzii je pas de deux čiernej labute najťažšia časť technicky, pretože je bohatá na virtuozitu.“

Martina Arduino, najmladšia zo šiestich tanečníkov v obsadení, hovorí, že je vďačná za príležitosť, aj keď si uvedomuje, že sa jedná o „veľkú zodpovednosť“. „Je to nezabudnuteľný zážitok, pracovať s niekým ako Ratmansky. Pracovala som s ním na Spiacej krásavici, kde som bola Orgovánová víla. Aj teraz pracuje s presnosťou na jemných nuansách pre obe stránky: technickú aj interpretačnú.“

Nicola Del Freo neprišiel z baletnej školy La Scala, je absolventom hamburskej školy Johna Neumeiera a pred nástupom do La Scaly pred dvoma rokmi tancoval v berlínskom Staatsballette. Bude to jeho prvý baletný princ. „Bol som okamžite uchvátený, ako je toto Labutie jazero konštruované svojím príbehom, najmä finále,“ spomína tanečník.

Sám slávny choreograf je so spoluprácou s mladými tanečníkmi spokojný. „Som rád, že vedenie sa rozhodlo používať vlastných tanečníkov. Je samozrejme skvelé mať hosťa ako Zacharovú v mojej Spiacej krásavici tu v La Scale, ale je nutné venovať sa mladým talentom a dať im šancu.“

***

V Štátnej opere sa 12. júla uskutoční galakoncert pre jubilanta, českú baletnú legendu Vlastimila Harapesa. Ten oslávi v tomto mesiaci krásnu sedemdesiatku. Tanečník s medzinárodným presahom, pedagóg, bývalý riaditeľ Baletu Národného divadla v Prahe, Baletu Slovenského Národného divadla v Bratislave, televízny a filmový herec.

Vlastimil Harapes - Spartakus (1976) (foto archív ND Praha/Jaromír Svoboda)
Vlastimil Harapes – Spartakus (1976) (foto archív ND Praha/Jaromír Svoboda)

Večer s názvom A tančím dál… sa uskutoční v uvoľnenej atmosfére. Galavečer oslavuje jubilanta a jeho široký umelecký záber. Medzi gratulantmi – účinkujúcimi – je totiž minimum tanečníkov: Ondřej Vinklát, Michal Štípa, Giovanni Rotolo a Alina Nanu z Národného divadla Praha. Inak môžete čítať mená umelcov širokého spektra: Dagmar Pecková, Jana Preissová, Hana Zagorová, Leona Machálková, Jitka Molavcová, Jiří Suchý, Jan Kačer, Martin Dejdar a ďalší.
Čo sleduje

Jarmila Dycková (foto archív Jarmily Dyckovej)
Jarmila Dycková (foto archív Jarmily Dyckovej)

Dnešným milým hosťom je sólistka baletu Divadla J. K. Tyla v Plzni Jarmila Dycková. Absolventka Taneční konzervatoře Brno po absolutóriu zamierila do Plzne, kde stvárnila ohromné množstvo postáv od tých menších až po najdôležitejšie roly repertoáru: klasické postavy Odetta/Odilia, Aurora v Spiacej krásavici, Klára v Luskáčikovi, Raymonda, Swanilda v Copélii, Frýgia v Spartakovi, vedľa strhujúcich kreácií moderného repertoáru popredných českých choreografov ako Esmeralda (Zvonár od Matky Božej), Maryša, Mary Austin vo Vaculíkovom balete Freddie – King of Queen či Nevesta v Krvavej svadbe. So sympatickou balerínou sme sa dohovorili v dobe, keď súbor baletu hosťoval v Catanii na Sicílii v slávnom Teatro Massimo.

A prečo si Jarmila, ktorá má rada film Amélia z Montmartru, najradšej má balet Don Quijote a zje všetko okrem rezancov s makom, vybrala toto video? Tohle video mám ráda z mnoha důvodů. Je taneční, vtipné a připomíná mi má dětská léta. Vždycky mi udělá dobrou náladu. Pro mě prostě Best Ever!!!“ usmieva sa balerína.

 

Citácie odpovedí tanečníkov milánskej La Scaly podľa https://www.gramilano.com/2016/06/la-scala-dancers-talk-ratmanskys-swan-lake/

Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky

[mc4wp_form id="339371"]

Mohlo by vás zajímat