Nový Prokofjevův Romeo a Julie v Bratislavě

V Balete Slovenského národného divadla má 11. a 12. apríla premiéru balet Romeo a Júlia v choreografii hosťujúceho popredného talianskeho tvorcu Massima Moriconeho

Vášnivá, tragická láska Romea a Júlie má v umení nespočetne veľa podôb – azda najdramatickejšiu na hudbu Sergeja Prokofieva. Jedinečnú interpretáciu našiel tento príbeh v anglickom súbore Northern Ballet Theater v Leeds práve v choreografii Moriconeho. Vytvoril ju v roku 1991 a stala sa doslova hitom, vyniesla mu mimoriadne uznanie a množstvo cien: Najlepšia tanečná produkcia roka, Najlepší tanečníci roka, Cena Royal Philharmonic Music Award, nominácie na Cenu Laurencea Oliviera. O kvalitách tejto Moriconeho choreografie sme sa mali možnosť presvedčiť pri hosťovaní Northern Ballet Theater v roku 1994 aj v SND. Na pozvanie riaditeľa Baletu SND Jozefa Dolinského prichádza Massimo Moricone naštudovať svoju choreografiu do Bratislavy, so svojím teamom a dvoma hviezdnymi protagonistami.
Čím nás stvárnenie tejto klasickej témy v SND prekvapí?

Choreografia Romea a Júlie bude v princípe totožná s tou z roku 1991, hľadáme však novú víziu vo vzťahoch – víziu drámy, ktorá sa tentoraz neodohrá v stredovekej talianskej Verone, ale alžbetínskej dobe a v Globe Theatre (na scéne bude replika tohto divadla), pre ktoré Shakespeare túto drámu napísal. Ale napokon pri každom „remake“ je predsa len iný ľudský potenciál aj „materiál“: „remake“ je tiež tvorba – vklad tanečníka, jeho vôľa a osobnostný prístup.

Massimo Moricone bol hercom, tanečníkom, je choreografom i režisérom. Tancoval napríklad v produkcii Franca Zeffirelliho La traviata, vytvoril choreografie do filmových verzií Monteverdiho Orfea v réžii Clauda Goretta aj do filmu Maura Bologniniho Gli Indifferenti (Ľahostajní) na námet románu Alberta Moraviu.  Aj balet je drámou, ktorý motív je pre vás v Romeovi a Júlii určujúci, je to vždy láska?

Záleží mi na výraznom prepojení tanca s drámou. Áno, hlavným hrdinom tohto príbehu je láska medzi dvoma mladými ľuďmi a potom morálka, ktorá je jeho esenciou. Pravdaže láska medzi Romeom a Júliou vyvoláva ďalšie citové poryvy – ako je známe – predovšetkým nenávisť medzi dvoma rodmi, v tomto prípade Montekovcov a Kapuletovcov. Odhaľuje však aj vzťahy vnútri medzi týmito dvoma rodinami, ale aj medzi Júliou a pestúnkou, Júliou a matkou, v širšom kontexte aj vzťah k spoločnosti. Myslím, že táto myšlienka je stále živá v talianskej spoločnosti – veľké rozdiely: ľavica – pravica, sever a juh … A keďže v našich žilách prúdi južanská krv, tak sú tieto strety emocionálnejšie, vyhranenejšie, silnejšie ako možno inde …

Prokofievova hudba k tomuto baletu je plastickým obrazom, vynikajúco výrazovo vyjadruje jednotlivé témy, nálady …

Prokofievova hudba je veľmi precízna – stačí pozorne počúvať, pozorne „čítať“ partitúru, ktorá vás usmerňuje a ktorá vám dáva silu aj na dramaticky prejav. Prokofiev cítil dramatiku príbehu od začiatku do konca veľmi jasne: čiže hudba vás emocionálne vedie a vy jej musíte dať adekvátne vyjadrenie pohybom. A potom je tu samozrejme aj vyjadrenie vývoja samotných protagonistov: napríklad Júlia – od mladučkej dievčiny, ktorá sa rozhodne pre vlastnú víziu života v spoločnosti, v ktorej predsa len dominujú muži. Riskuje všetko, páči sa mi tento moment odvahy, je to konečne ženská osobnosť s vôľou prekonať rozdiely, veď Kapuletovci sú bohatí, Montekovci chudobnejší … Shakespeare citlivo vykreslil charaktery a vzťahy a Prokofiev všetko znásobil, povýšil svojou hudbou. Je teraz na nás – tvorivý team a tanečníkov, aby to nebolo predstavenie „o krokoch“ pre efekt, ale aby bol v brilantnosti pohybu zakódovaný cit a divadelná dráma.

Baletný súbor SND rád privítal hosťujúcich umelcov Anbetu Toromani a Alessandra Macaria, od ktorých sa tanečníci mnoho naučili. Našli ste aj v úbore SND zodpovedajúce typy na interpretáciu vašej náročnej choreografie?

Pracoval som s významnými svetovými tanečníkmi – vždy s nimi hľadám motiváciu, mnoho veci sa rodí v diskusii a odpovedi na otázku: prečo?  V baletnom súbore SND som stretol mnohých tanečníkov, ktorí okamžite pochopili môj spôsob vyjadrovania. Najskôr je však podstatné zvládnuť choreografiu, až potom objavíte osobnosť. Spomeniem aspoň dvoch tanečníkov – ako Júliu Barboru Kubátovú – inteligentnú tanečníčku, veľmi pracovitú alebo Petra Dedinského (Tybalt), ktorý je typom veľmi dynamického tanečníka, nečaká na každý môj pokyn – má invenciu. Týchto dvoch som spomenul ako taký model spolupráce … je tu kvalita.Čím vie zaujať, osloviť tento príbeh mladú generáciu, ak nemyslíme len na lásku?

Žijeme príliš rýchlo, časy sa menia … Nedávno sa mi dostala do rúk štúdia, respektive istý výskum o tom, ktoré knihy, ktoré romány sú najčítanejšie, myslím v európskom kontexte – Shakespeare patrí do prvej desiatky a Romeo a Júlia patrí u tínedžerov k najčítanejším dielam. Je to pochopiteľne, cítim za tým aj stotožnenie sa mladých s istým rebelantstvom, veď je to láska, ktorá vedie mladých, aby menili veci.
A to je aj základná idea Romea a Júlie – všetci snívame o zmene prostredníctvom lásky – aj v širšom zmysle spoločenskom. Napokon diela o láske sú príťažlivé pre všetky generácie.

Pôsobili ste na rôznych scénach, pracovali ste s rôznymi súbormi, vedeli by ste sa rozhodnúť pre určitý typ podmienok tvorby, v ktorých končinách?

V Japonsku sú veľmi dôslední – tri generálky s troma obsadeniami za sebou – bol som z toho už „mŕtvy“, totálne vyčerpaný, ale obdivoval som ich energiu a filozofiu života. V Európe sa mi páči práca v Anglicku, Angličania sú veľmi precízni v príprave – explikácia príbehu, štúdie o tom, ako vyjadriť cit, emóciu … v istých momentoch vyžadujú od tanečníka skôr herecký prejav. Vážim si ich vzťah ku kultúre, v Londýne na West Ende sú desiatky divadiel, večer čo večer vypredaných, v kultúre pracujú stovky ľudí, v tom najlepšom slova zmysle je to „priemysel“- obohacujúci.
Nie je vám trochu ľúto, že už nie ste hercom? A kedy vám zišlo na um stať sa z aktívneho tanečníka choreografom?

Priznávam, že od začiatku som cítil, že chcem tanec nielen interpretovať, ale predovšetkým tvoriť pre druhých.

Teda vymýšľať – to ste potvrdili aj pri doteraz svojej poslednej premiére na tému Don Juan. v Teatro San Carlo v Neapoli …

Je to Don Juan nielen na Gluckovu hudbu. Mali sme v úmysle postaviť balet v pôvodnej tradičnej forme, ale potom prišiel impulz a v druhej časti sme kreovali úplne nový príbeh na hudbu Scarlattiho a Boccheriniho.
Oslovil som skvelú taliansku primabalerínu Lucianu Savignano, ktorá sa kvôli tejto úlohe vrátila do Neapola po dvoch desaťročia. V prvej časti bola teda „mužom“ Donom Juanom … Položil som si otázku, čo sa stane s Donom Juanom, keď ho Kamenný hosť potrestá!? Vstúpi do „kráľovstvá mŕtvych“ ako žena, aby „odčinil“ ním spáchané krivdy! Pravdaže je to fikcia, publikum bolo nadšené, rozohral som akcie nielen na scéne, ale aj v priestore divadla, medzi divákmi. Dali sme produkcii aj moderný „sound“ jazzmana Osvalda Di Dio. A po boku Savignano vystúpil ako hosť aj vynikajúci Alessandro Macario (v dvojúlohe Leporello/Ade), ktorý v SND stvárni Romea. Lákalo ma v prípade Dona Juana transformovať tradičnú látku a dať jej nový význam, nový zmysel.

Bude mať spolupráca s Baletom SND pokračovanie?

Vo Villa Borghese je postavené jediné alžbetínske divadlo v Taliansku – replika Globe Theatre, kde sme zatiaľ uvádzali len dramatické diela veľkého majstra. Účinkovanie Baletu SND je vlastne výnimkou a bude na prelome júna a júla na festivale určite skvelým osviežením.

Ďakujem za rozhovor! 

Vizitka:
Massimo Moricone študoval tanec v Ríme, neskôr na škole Mudra Mauricea Béjarta v Bruseli a v Cannes. Hoci sa venoval aj herectvo, rozhodol sa pre kariéru tanečníka. Účinkoval v baletoch významných choreografov ako Alvin Alley, Amedeo Amodio, Felix Blaska, George Balanchine a ďalších. V roku 1983 založil vlastný súbor Teatro Koros. V roku 1984 získal Moricone prvú cenu na Medzinárodnej choreografickej súťaži v Nyone (Švajčiarsko) a v tom istom roku mu Serge Lifar osobne udelil „Prix de l´ Université de la Danse de Paris“. Nasledovali ďalšie ocenenia, medzi inými aj grant, ktorý mu umožnil absolvovať medzinárodný tanečný kurz pre profesionálnych choreografov a skladateľov na University of Surrey v Guildforde (1985). V rokoch 1989 až 1992 pôsobil Massimo Moricone ako asistent umeleckej riaditeľky Elisabetty Terabust v tanečnom súbore i škole Teatro dell´ Opera v Ríme. V roku 1991 ho umelecký riaditeľ Northern Ballet Theatre Christopher Gable pozval vytvoriť novú choreografiu baletu Romeo a Júlia.

Massimo Moricone vytvoril diela pre niekoľko talianskych tanečných spoločnosti. Pôsobil ako hosťujúci choreograf v Škótsku, vo Švédsku (Malmo), v Deutche Oper Berlin, v Madride i v Národnom balete na Kube …V roku 2001 ho oslovila choreografka Carolyn Carlson, aby vytvoril novú produkciu pre Bienale v Benátkach. Tri roky žil a pôsobil v Tokiu, vytvoril viacero projektov prezentovaných na Dance Trienale Tokyo 2006. Moriconeho úspešný projekt BBB Berio, Bach and Break Beats so skupinou súčasného tanca MaggioDanza mal premiéru v roku 2008 a do roku 2010 projekt uviedli na niekoľkých svetových turné. V septembri 2012 naštudoval novú inscenáciu Don Juan v Teatro San Carlo v Neapole.
*** 

V hlavných postavách Romea a Júlie uvidíme v SND dve výrazné osobnosti Anbetu Toromani a Alessandra Macaria.

Alessandro Macario pochádza z Neapola. Po skončení štúdia sa stal členom súboru v milánskej La Scale, od roku 2002 získal angažmán v Teatro San Carlo v Neapoli, kde sa stal o rok na to prvým sólistom. Tancoval hlavné postavy prakticky vo všetkých klasických baletoch v choreografiách Balanchina, Nurejeva, Petita, Mcmillana, Cranka, Fokina, Duata …
Z významných ocenení spomeňme Premio Positano, Premio Lavinium, Premio di danza Coppelia a ďalšie.

Alessandro Macario: Romeo je nevinný mladík, ktorý sa zamiluje do dievčiny a naplno prežíva vášeň, sníva svoj sen… Situácia, ktorú tento vzťah vyvolá, ho katapultuje do neistej reality, ktorú nie je schopný zvládnuť … tancoval som Romea aj v choreografiách Johna Cranka aj Mcmillana, choreografia maestra Moriconeho je v porovnaní s inými možno menej klasická, ale veľmi ľudská, v tejto verzii doslova žijem na javisku… A či je takáto veľká láska možná aj dnes? Dúfam, že áno, lebo potom by život nemal zmysel!

Anbeta Toromani pochádza z albánskej Tirany, kde po štúdiu tancovala v tamojšej opere hlavné postavy v mnohých klasických baletoch. V Taliansku, kde momentálne pôsobí, je veľmi známa a populárna aj z televíznej obrazovky – účinkuje v seriáli Amici ako primabalerína. V poslednom období vystúpila na festivale v Macerate v opere Macbeth v réžii Piera Luigiho Pizziho a choreografii Gheorghea Iancua, rovnako ako vo Verdiho opere Lombarďania, predstavila sa v opere Carmen v produkcii držiteľa troch Oscarov Danteho Ferretiho…

Anbeta Toromani: Júliu obdivujem, je to azda najromantickejšia postava, ktorú som doteraz tancovala, krásna mladá deva, plná emócií, ktorá dospeje k rozhodnutiu zrelej ženy. Zamiluje sa, aj obetuje … Áno, láska veľká a silná musí existovať, želám to všetkým zaľúbeným, ale samozrejme bez tej bodky – bez tragického konca, aký postretol Romea a Júliu.

Sergej Sergejevič Prokofiev:
Romeo a Júlia
Choreografia a réžia: Massimo Moricone
Dirigenti: Martin Leginus / Rastislav Štúr
Hudobné naštudovanie: Rastislav Štúr
Scéna: Peter Janků
Kostýmy: Luca Dall ´Alpi
Premiéra 11. apríl 2013 Slovenské národné divadlo – nová budova, Sála opery a baletu, Bratislava

Romeo – Orazio Di Bella / Martin Kreml / Dominik Slavkovský / Alessandro Macario
Júlia – Barbora Kubátová / Viola Mariner / Silvia Najdená / Anbeta Toromani
Mercutio – Orazio Di Bella / Ruan Crighton / Adrian Ducin
Benvolio – Andrej Cagáň / Ruan Crighton / Adrian Ducin
Tybalt – Peter Dedinský / Oliver Jahelka / Damián Šimko
Paris – Martin Anderson / Aliaksei Kavaleuski / František Šulek
Lady Capulet – Viola Mariner / Viktória Šimončíková / Kristína Luptáková
Lord Capulet – Jozef Dolinský ml / Aliaksei Kavaleuski / František Šulek
Lord Monteque – Daniel Slabý / Michal Velčický
Pestúnka – Viktória Árvová / Kristína Luptáková / Cosmina Maria Sobota Zaharia
Princ z Verony – Vladimír Kotrbanec

www.snd.sk

Foto Peter Brenkus