O strhujícím finále sezony ve Vídni v Baletním panoramatu

Baletná panoráma Pavla Juráša (182)
Tentoraz:

• Strhujúce finále sezóny vo Viedni
• Tanečný Wiener Festwochen
• Baletné hviezdy na gala dojali publikum
• Neumeierov splnený sen
• Čo sleduje Marek Svobodník?

 

Tanečný Wiener Festwochen
Pred pár dňami skončil ďalší úspešný ročník festivalu Wiener Festwochen. Nutné je povedať, že festival je čím ďalej zaujímavejší a na rozdiel od mnohých prestížnych festivalov obsahuje širokú paletu žánrov, inscenačných poetík a sugestívnych divadelných zážitkov z celého sveta. Vedenie skutočne dôkladne vyberá, mixuje, prezentuje. K produkciám vyberá aj zaujímavé hracie priestory, pre diváka zaujímavé i dostatočne pohodlné lokality. PR a informačná kampaň fungujú dokonale. Oproti takému festivalu ImPULSTanz, ktorý býva v lete, navyše program prináša celý rad hypermoderných a zaujímavých tanečných počinov. Tohto roku sa ním nepochybne stala dvadsaťštyrihodinová dráma – áno, skutočne trvala dvadsaťštyri hodín – Mount Olympus Jana Fabreho. Rafinovaná koláž na pomedzí divadelných žánrov, vypäté fyzické divadlo.

S tridsiatimi tanečníkmi režisér a choreograf spolu s činohercami rok skúšal experimentálnu cestu k novodobému rituálu. Dvanásť hodín dňa a dvanásť hodín noci skúšal hodiny a hodiny v skúšobnej hale v Antverpách, aby ju potom dionýzovský festival pre dvadsiate prvé storočie mohol prezentovať vo Viedni. Predstavenie by sa mohlo dobre menovať jazda na drogách či The best of antika: tragédie a hrdinovia ako Eteoklés, Odyseus, Iokasté, Oidipus, Faidra, Alcesta, Hercules, Klyteimnéstra, Agamemnón, Elektra, Orestes a ďalšie slávne mená najslávnejších príbehov, ktoré založili archetypálnu literatúru európskych vekov. Maratón začína narodením bohov na Olympe a zahŕňa všetky veľké a dôležité grécke vojny, tak ako aj rodinné tragédie – celé ságy generácií. Všetky postavy sú obdarené vznešenými aj primitívne pudovými vlastnosťami, ktoré sú vlastné ľuďom, človečenstvu: láska, žiarlivosť, pomsta. Režisér a choreograf Fabre sa antikou zaoberá už niekoľko desaťročí, od osemdesiatych rokov. Znovu a znovu čítal hry, premýšľal a tvoril. „Antické mýty nám ukazujú, aká strašná je spoločnosť. Horšie je, že dnes je svet ešte strašidelnejší než v tragédiách,“ hovorí tvorca. Pred siedmimi rokmi začal skutočnú divadelnú prácu na projekte. Presne päť dní a nocí trvali chýrne slávnosti na poctu boha Dionýza v antickom Grécku. Režisérovi stačí jeden deň. Jeden deň z roka, jeden celý deň v živote človeka-diváka. Predstavenie sa hralo v piatich jazykoch. Herci tak ako diváci mohli spať, prechádzať sa, jesť, relaxovať, meniť sa. Tým vznikajú vzrušujúce nekontrolovateľné momenty spontánnosti, ktoré v bežnom divadelnom predstavení v kukátkovom divadle nezažijete. „Únava, stvorenie herca a tanečníka pre jeho výstup,“ hovorí režisér. Jeho zaujíma aj ľudskosť interpretov. Čo sa deje s telom, keď sme slabí, keď spíme, keď snívame. To všetko mohli pozorovať s plnokrvnou divadelnou drámou šťastní diváci, ktorí včas získali vstupenku z obmedzeného počtu.

 

Sympatickým predstavením sa stal titul Primal Matter. Dvaja interpreti. Dimitris Papaioannou – slávny, možno najslávnejší grécky choreograf, ktorý vzbudil svetový záujem, keď inscenoval otvárací ceremoniál Olympijských hier v Aténach v roku 2004. Už niekoľko rokov vylepšuje svoj aktuálny projekt. Osemdesiatminútové dueto samotného autora s charizmatickým Michalisom Theophanousom. Zdanlivo šokujúce na prvý pohľad. Iste si mnoho divákov kúpilo lístok vďaka naturálnej nahote interpreta. Divadlo sa stále nenabažilo pohľadu na nahých interpretov na scéne. Papaioannou je ale jeden z mála, ktorý dosiahol nielen šok, ale aj ideu a obsah. Možno je to talent, či jeho osobná grécka tradícia drámy. Vystaval autorské predstavenie, ktoré by sa dobre dalo vyložiť aj ako monodráma.

Na bielom pozadí cesty čierne oblečený muž vlečie drevenú dosku. Od čias Krista, ktorý niesol kríž, sa tisíce príbehov stali zhmotnením pripodobenia ľudského bytia mnohokrát nevábnej existencii utrpenia. Via dolorosa. Táto doska – bremeno – vo vnútornom vnímaní oživne. Vyliahne sa z nej človek. Je nahý, pretože jeho koža sa rovná farbe dreva. V tichu, len za vzlykov, ktoré logicky vydáva matéria. Akoby sa Papaioannou rozdvojil, z jeho kríža, z jeho ťažoby, z jeho sizyfovského balvanu sa stal jeho odraz, jeho duša opustila astrálny svet a stala sa fýzis, aby mohol jedinec lepšie pohliadnuť do svojho vnútra. Aj toto je jeden z mnohých možných výkladov. A keď prvých desať minút Papaioannou ako mím a výborný herec skúša preľstiť svoj osud a prekročiť tento tieň, túto svoju ťažobu, rôzne za zachytáva, motá, zasekáva, a kto pozná Bibliu, isto si spomenie ihneď na slová o prechode ťavy uchom ihly.

Hra obrazov pre vyspelého diváka je umocnená fyzickým nasadením obidvoch interpretov, ktorí neodídu zo scény, a výborným výberom Theophanousa, ktorý fyzicky konkuruje najslávnejším hrdinom výtvarného umenia. Zvláštny aspekt obrazov, pohyby, ktoré nezakrývajú nič a v priebehu deja sa podpisujú na tele interpreta, spočiatku môžu rušiť, ale časom sa stanú mystériom, keď sa divák oprostí od svojich logických úvah, eticko-výchovnej dilemy, a prijme telo ako vyššiu inštanciu kozmu, ako symbol, mystérium. Pohlavná pudovosť zakorenená hlboko v meštiackom človeku či jedincovi v priebehu storočí sa otupí pohľadom na telo zo všetkých strán a časom sa divák stane imúnnym. Zároveň však nestratí stud a vkradne sa súcit a v tom je majstrovstvo mixu drámy od Papaioannoua, pretože mnohé scény sú viac než surové a spôsobujú prihliadajúcim až hmatateľnú fyzickú bolesť.

Čo vidíme na Papaioannouvi? Mnoho čierneho oblečenia zakrývajúceho množstvo svetlej kože. Zároveň však vidíme jeho alter ego. Bezbranné, zraniteľné, súčasne však mocné, atletické, hrdinské. Rovné čierne vlasy Papaioannoua pridávajú zlovestný charakter tomuto kúzelníkovi. Je to možný štýl, jeden z takých, aké diváci v osobnom živote, v priebehu života na sebe vyskúšajú a odložia. Spočiatku považujeme svoj štýl za svoju podstatu, dokonalý výraz toho, kým sme vo vnútri, ale posledné chvíle sa nám to môže javiť ako preoblečenie, maskovanie, odpútanie pozornosti za účelom schovať, kým sme. Toto sa tu deje. Jeden sa maskuje a šaškuje, druhý sa odhalil a stal sa nahým vo všetkých zmysloch slova. Pripadá nám najzraniteľnejší, keď stojí pred nami úplne nahý a vidí úbytky a zvyšky rôznych identít, ktoré si skúšal osvojiť: tvar svojej ruky, jazvu na ramene, spomienku na rozbitú hlavu, spomienky na prvé milostné dobrodružstvá, drobné pigmenty na koži zo slnka, materské znamienka ako bozk dávno mŕtvej matky, otlačené stehno, obité kolená, unavené chodidlá, poškrabanú hruď a mnoho ďalšieho, čo si môžeme vyfantazírovať, možno vidieť, možno sa ľakať.

Niekto môže mať hlavu ako smetný kôš plnú odpadkov, niekto zas tvrdú ako drevo. Niekto môže rozsievať kamene, iný zas chlieb. Papaioannou cituje gestá aj manieru, zároveň však nestráca svoj jedinečný presah a obsahovú rovinu podobenstva. Fyzicky pôsobivé choreografické miesta medzi contemporary tancom, fyzickým divadlom, novým cirkusom, pantomímou, všetko bez slov, pretože slová ľudí rozdeľujú, ale emócii a obrazu rozumejú všetci. Kruté obrazy stredoveku ožívajú pred očami.

Obrazy stredoveku, kedy ľudia videli duchov, mali videnia, mysleli si, že s nimi pri večeri sedí Kristus a okolo ich lôžka lietajú anjeli a démoni, sa striedajú s obrazmi extázy tela aj ducha. Renesancia, barok aj šerosvit, osvietenstvo a vojna, skaza a smrť sa rozprestierajú nad naším bytím a venčia náš spánok. My už dnes takéto veci nevídame, veci duchovné, veci mystické. Prečo? – Čo sa zmenilo? Možno predstavivosť minulých ľudí bola aktívnejšia. Ich vnútorný život bol bohatý a tajuplný. Možno zrkadlo konzumu nášho sveta, ktoré nastavuje Papaioannou a ďalší rafinovaní divadelníci, je pripomenutím a prosbou o rozvoj fantázie. Čo tí minulí ľudia? – Celý život videli len tie isté steny svojho mestečka. Deti im prechladli a umreli, v tridsiatke už mali len štyri zuby. Ľudia museli niečo robiť, aby sa otrepali, inak z toho trápenia a nudy zdochli. Takže Ježiš Nazaretský prišiel na večeru, neotrasiteľné autority božstiev, víl a kúzelníčok im pomáhali pochopiť prírodu, dočkať sa jari a znovuzrodenia a v kútoch sa schovávali čarodejnice a škriatkovia. Keď sa pozreli na oblohu, nevideli len slnko, ale niečo dôležitejšie, mesiac sa stal lunou, hviezdy mali tajné mapy zakódované v svojej choreografii a medzi oblakmi lietali anjeli. Fantázia! Papaioannou necháva diváka putovať vlastnou predstavivosťou. Imaginácia! Nájsť znovu schopnosť žiť vo vlastnej fantázii. Nenechať to na zábavnom priemysle, ale vzkriesiť to v nás.

Mnohé scény sú humorné a vtipné, mnohé sú rafinované a virtuózne. Vrcholom kompozícií z tiel je novodobé snímanie z kríža s neprirodzene vykrivenými končatinami.

Ešte sugestívnejšia je transplantácia nohy, akýsi akt milosrdenstva a spojenia so svojim ja, keď čierny muž daruje svoje nohy svojmu spolupútnikovi. Chlad a umeleckú licenciu virtuóznej hry poľudšťuje dotyk prírody – voda, umývanie, zelenina, drevo. Onen sonórny charakter zvukomaľby a pitvy, ktorá vedie až k exekúcii, hádky a zmierenie, ostré strihy v stavbe diela, to všetko sú adekvátne divadelné postupy 21. storočia, divadla, ktoré je živé, pretože dokázalo spojiť cesty tradície a na križovatke nastúpiť na cestu, ktorá vedie k obsahu, k imaginácii a fantázii.

Zostáva sa tešiť na budúci ročník tohto festivalu tak geograficky blízko k našim domovom.

 

Aktuality
Klasickým záverom sezóny (26. júna) vo Viedenskom štátnom balete bolo Nurejevove gala, ktoré na poctu slávneho tanečníka založil súčasný šéf baletu Manuel Legris, keď sa ujal funkcie. Štvorhodinový sviatok baletu a tanca, kedy sa prezentuje celý súbor a všetci dôležití sólisti súboru, tento rok poctili svojou prítomnosťou hviezdy baletu Parížskej opery; unikátny zjav baletnej scény Mathias Heymann a jeho partnerka Myriam Ould-Braham. Heymann sa postaral o jeden z vrcholov gala v slávnej variácii Manfreda z finále rovnomenného Nurejevovho baletu.

V tomto ekvilibristicky technicky horolezeckom čísle s dramatickým emocionálnym nervom na najslávnejšiu pasáž z rovnomennej Čajkovského hudby. Už spôsob, akým tanečník stál chrbtom k divákom a pomaly sa otáčal! Silueta tela jednoducho zahaleného do košele a trikotu, tanečníkove zázračné nohy, ktorými dokáže vyskočiť do výšky 61 centimetrov, ako nameral špeciálny prístroj v dobe pred tromi rokmi, keď bol vážne zranený a vyzeralo to, že s tancom sa možno toto zázračné dieťa francúzskeho baletu rozlúči. Dnes je Heymann zrelší, skúsenejší a charizmatickejší a jeho tanec stále prekvapuje, ako o ňom raz povedala jeho bývalá riaditeľka Brigitte Lefèvre. Debut tanečníka na viedenskej scéne síce spočiatku pôsobil trošku nervózne, ale s pribúdajúcou gradáciou, trojitým fouetté, aké sa u pánskeho tanečníka vidí raz za desaťročie, či jeho grand jeté, ktorými akoby šampión preskakoval žŕdku na štadióne, až po dojemné miesta chvíľ smrti, keď sa z nekonečna kotúľa vpred dostáva do temnoty ako ranený romantický hrdina – tieto chvíle nezostanú pozorované suchým okom. Nie nadarmo mu od jeho návratu na scénu prischlo toto sólo a len málokto sa odvážil s ním v ňom merať. Heymannov Manfred je oslnivou spomienkou na pánsky sólový tanec, primabalerínami dnes odsunutý do pozadia, a jeho kreácia prenasledovaného vládcu, ktorého trýznia výčitky, strach a bezútešnosť za smrť Astarté, z pera lorda Byrona v Nurejevovej trýznivej vízii je metaforou ukrutného hľadania zmyslu života, lásky, nádeje a viery v život, ktoré – tak ako všetko – preruší znenazdania smrť.

V kontrastnom Asthonovom Pas de deux z Márnej opatrnosti s Myriam Ould-Braham rozohral inú poetiku a škoda, že vinou dirigenta a rýchleho tempa vo variácii nevyznel jeho úchvatný javiskový prejav. Primabalerína Ould-Braham zaujala niečím výnimočným. V dnešnom globalizovanom svete, keď tanečníci striedajú angažmán a hviezdy hosťujú naprieč divadlami, sa zreteľne vytráca škola a štýl. Tieto dve veci, veľmi podstatné pre vývoj a estetiku tancovania. Po výborných hviezdach Viedenského štátneho baletu pozorný divák zrazu videl úplne odlišný spôsob tancovania. Je dobre, že niekde prísne držia svoje tradície a nepodliehajú módnym manierom.

Pre mňa najväčšou hviezdou večera však bola nenápadná Ketevan Papava. Tá dostala od šéfa súboru ako dar pôsobivé sólo Daniela Proietta Cygne. Tento v Nórsku žijúci choreograf, od roku 2013 člen Nórskeho národného baletu, pôvodom z Argentíny, vytvoril vášnivú fetišistickú oslavu labute ako symbolu baleríny. Talentovaný mladý choreograf sa ukázal ako zjavenie. Presne výborné číslo na gala. Objavné, výtvarne pôsobivé, divadelne účinné, hudobne obohacujúce. Olga Wojciechowska napísala špeciálnu hudbu pre choreografa, ktorý do nej vložil verše básne Afreda Lorda Tennisna a malinký chlapček (Raphael Reiter) ich spieval priamo na scéne ako súčasť choreografie. Miniatúra postavená na extravagantnom port de bras v dych berúcom predvedení Ketevan Papavy, strihovo a výtvarne pôsobivá projekcia z historických snímok Anny Pavlovej a ten malý chlapček, ktorý chce umierajúcu pohladkať a ona v agónii smrti má z neho strach, to bolo umelecky orgiastické číslo. Scéna pustá a holá ako pláň v Tennisnovej básni, look čiernobieleho filmu a pani Papava ako filmová hviezda nemého filmu, ktorá chce spievať za životom, ale môže len naprázdno otvárať ústa a mávať krídlami. Plačúce vŕby nad vodou, lkajúci vietor, slzy lastovičky, koleda, óda aj elégia šalmejí, cimbalov a hárf zo zlata v hudbe stroho kontrastovali s plastickým tanečným prejavom Ketevan Papavy. Fantastické. Až si divák na jednej strane prial, aby to neskončilo, taká úchvatná krása, a na strane druhej, než už je tej trýzne koniec.

V bohatom programe ešte zaujal krátky fragment SENTieri od ďalšieho mladého tvorcu Philippa Kratza. Na rozkolísanú Chopinovu Berceuse traja tanečníci predviedli zábavný a ironický tanečný pozdrav. Výborná trojica v moderne: Alice Firenze, Masayu Kimoto a Eno Peci sa hravo pohrali s netradičnými pohybmi. Áno, takto by mal vyzerať súčasný tanec. Napadá ma to v súvislosti s hroznými hlúposťami, ktoré za moderný tanec vydávajú v brnianskom balete v projektoch v Redute. Že sa niekto zabalí do igelitu či sa úplne nemuzikálne vlní pri floorworku ešte neznamená, že to je moderna a že to má aj nejaký obsah. A že divák je povinný zase dešifrovať, „čo tým chcel tvorca povedať“. Kratz sa smeje a zabáva spolu s tanečníkmi. Niektoré gestá sú viac než rozkošné, ako napríklad, keď tanečníci rukami znázorňujú krokodíla. Kratz ako bývalý tanečník Bigonzettiho výborne cíti hudbu, javisko, a dokáže sa hrať s telami interpretov. Typický príklad iného choreografického myslenia ukázal Edward Liang, amerikanizovaný rodák z Tajvanu. Albinoni, oslnivé krivky, symbolické gesto, melanchólia, poetická eklektická krása. Americká krása. Keby nebolo Niny Polákovej a Romana Lazíka, dobre zabudnuteľné dueto. Vďaka charizmatickým tanečníkom galerijná cennosť na striebornom podnose.

Mimoriadnym náporom na emócie bolo slávne dueto s bozkom z Preljocajovho baletu Le Parc. Dvadsaťdva rokov uplynulo od jeho svetovej premiéry. A dvadsať dvakrát nekonečno všetci impotentní tvorcovia skopírovali onen slávny bozk. Preto je dobré pripomenúť, kto bol prvý. Nie preto, že bol prvý, ale preto, že len jeho bozk má choreograficky čistú linku, je muzikálny, citový a emotívny. Vnútorný presah akejsi biografie a životopisu dodali Preljocajovi dvaja jedineční tanečníci, znie to hrozne, ale minulého storočia. Primabalerína Isabelle Guérin a Manuel Legris. Dvaja baletní „starci“ sa znovu stretli. Už sa neunúvali obúvať si ani baletnú obuv, bosí ako pútnici do sveta, kde netreba ku šťastiu hmotné veci, sa s publikom podelili o všetko, čo za svoj plodný umelecký život nazbierali vo svojom vnútri. A bolo toho požehnane. Fascinujúci zážitok. Keď človek vidí niečo také, začína chápať dobové spomienky pamätníkov Grisiovej, Karsaviny, Nižinského, Duncanovej, ale aj Bernhardtovej či Callasovej. Úchvatná asketickosť Preljocajových pohybov v interpretácii dvoch osobností, na ktoré baletný svet nikdy nezabudne. Ich detská, zároveň však zrelá prostota pohybu, čistota línie a emocionálne milovanie, dnes možno ešte aktuálnejšie ako v roku 1994, dáva za pravdu slovám choreografa: „V akom stave sa dnes nachádza láska? V kríze, medzi obeťami neistoty, konfrontovaná?“

Nemožno nespomenúť výborné výkony pánskeho ansámblu v Robbinsonových Four Seasons (tu), sólistických skupín, ako boli Géraud Wielick, Greig Matthews, Leonardo Basilio, Jakob Feyferlik, James Stephens či Alexandru Tcacenco. Či Davida Data a fascinujúcu Nikishu Fogo v Tarantelle (Balanchine). Na vrchole sa rozlúčil s kariérou Kirill Kourlaev, ktorý odchádza zo scény. Nechýbal samozrejme živý orchester (dirigent Valery Ovsianikov), sólisti pri koncertnom krídle, podrobný program s bohatou textovou a fotografickou prílohou či vkusné video upútavky, aby divák nemusel listovať v programe. A čo je najlepšie? Tí, ktorí nie sú chudobní duchom, ale len hmotne, čo je dnes celkom normálne, mohli zdarma sedieť na námestí a ešte pohodlnejšie než mnohí s drahými lístkami sledovať špičkový priamy prenos na gigantickej obrazovke. Áno, to je vzťah ku kultúre a vysoká profesionalita celého tímu.

***

Ak ste fanúšikovia Johna Neumeiera, nezabudnite, že už za necelý mesiac štyridsiate druhé Hamburské baletné dni otvorí svetová premiéra – Turangalîla, nový balet Neumeiera na slávnu symfóniu Oliviera Messiaena. Po veľkom cykle Mahlerových symfónií, ktoré Neumeier v priebehu svojej závratnej kariéry roztancoval, je to, ako sám hovorí, jeho ďalší splnený sen. Nemôže ani vyložiť obsah, ani povedať, o čom dielo bude či je: „V symfonickom balete je samotná hudba inšpiráciou, vyjadruje jadro baletu,“ hovorí choreograf, ktorého odvaha s vekom rozhodne nemizne. Na budúcu sezónu hodí rukavicu k súboju svetovým choreografom Anny Kareniny, prispeje svojou vlastnou verziou. Ale teraz najprv Turangalîla v premiére 3. júla. Udalosť to je mimoriadna, pretože aj keby sa vám choreografické spracovanie nepáčilo, za dirigentským pultom nestojí nikto menší ako Kent Nagano.

 

Čo sleduje

Dnešným hosťom rubriky je demisólista Baletu ND Praha Marek Svobodník. Mimoriadny tanečník a aj neprehliadnuteľný zjav na umeleckej scéne v širších tvorivých súvislostiach. Jeho charaktery na prvej scéne štátu, ako napríklad Tybalt, či sóla v baletoch žijúcich tvorcov sa nedajú prehliadnuť. Napätie a stotožnenie sa s postavou, akási neohrozená energia a živelnosť nenechajú diváka nepozorného. Už v angažmán v balete NDB v Brne si vypestoval celú škálu rolí a charakterov. Svoj názor na divadelné umenie a tanec ukazuje v svojich choreografických prácach. Aktívne sa podieľa na chode a tvorbe DekkaDancers. Na konci sezóny nevynechali možnosť potešiť svojich divákov v odľahčenom duchu s programom Čudlík pod dekou. „Vsadili jsme především na odlehčené kusy z repertoáru Dekka, abychom do léta vykročili všichni (včetně diváků) s dobrou náladou a úsměvem od ucha k uchu. Největší fokus jsme zaostřili na obnovení choreografie Deka pod dekou od Toma Rychetského a Vikiho Konvalinky. Je to skvělý počin a hlavně strašná sranda. Kam na ty nápady kluci chodí?“ premýšľal smejúc sa tanečník. Ak ste predstavenie na Jatkách nestihli, určite sledujte web či Facebook skupiny, aby ste po prázdninách boli v obraze.

A čo si Marek Svobodník vybral pre čitateľov? „Poslední dobou jsem si velmi oblíbil produkci pro děti s názvem Classical baby. Pouštím to totiž své čtrnáctiměsíční dceři předtím, než jde spát. Je to jeden z mála programů děti, které mi nepřipadají hloupé. Propojení s klasickou hudbou mi přijde skvělé a nápaditost námětů tvůrců animace na jednotlivé skladby taktéž, nehledě na jemný humor a nadsázku. Opravdu jedna z mála věcí, kde mám pocit, že to má smysl. Svět je totiž v současné době plný zbytečností… A hlavně, dcerka to miluje. Nechť jí to vydrží,“ odkazuje tanečník so svojím typickým smiechom a humorom. Dobrý tip na leto pre maminky baletomanky, ako zamestnať deti a venovať sa sledovaniu baletu tu .