Opera SND Bratislava: Československý start do sezóny plné otazníků

Koncertným uvedením tretích dejstiev zo Smetanovej Libuše a Suchoňovho Svätopluka otvorila v piatok večer svoju 99.sezónu Opera Slovenského národného divadla. Bez obvyklej tlačovej konferencie, bez postrehnuteľnej propagácie, bez informatívneho časopisu Portál, potichučky. Zato pod clonou prebiehajúceho auditu, iniciovaného zriaďovateľom po odvolaní generálneho riaditeľa Mariána Chudovského uprostred divadelných prázdnin. Začala sa sezóna, o ktorej nik netuší ako sa vyvinie, sezóna očakávaní, obáv i nádejí. V reštart inštitúcie, ktorej kredit v ostatných rokoch vážne utrpel.

Erbová inštitúcia v štádiu provizória či kolapsu?

Čo sa vlastne v Slovenskom národnom divadle počas leta udialo? 1. augusta využila ministerka kultúry Slovenskej republiky Ľubica Laššáková právomoc zriaďovateľa a odvolala z postu generálneho riaditeľa Mariána Chudovského. Do funkcie nastúpil po vyhranom výberovom konaní roku 2012 na päťročné funkčné obdobie. To mu bez akéhokoľvek mediálne dostupného zdôvodnenia predľžil bývalý minister kultúry Marek Maďarič o ďalšie dva roky. Teda priamo po prah jubilejnej stej sezóny. Spúšťačom promptného konania súčasného vedenia rezortu bola hrozba štrajku technických zložiek, ktorej zamestnávateľ nevyplatil dohodnuté výkonnostné odmeny. Hlavným argumentom však bol výsledok hospodárenia štátnej príspevkovej organizácie, ktorý už v čase aprílového verejného odpočtu dosiahol stratu cca sedemstotisíc eur. K polroku vzrástol na milión a podľa neskoršieho vyjadrenia ministerky kultúry pre Hospodárske noviny, reálny prepad je oveľa vyšší. Zároveň poukázala na dlhoročnú manažérsku pasivitu Mariána Chudovského a nepripravenosť k racionálnym opatreniam. Postupne sa v tlači objavilo z pier publicistov niekoľko zaujímavých a podložených analýz. Vyjadrili sa odborári, zazneli aj hlasy z radov sólistov. Nie všetky argumenty zo strany „dotknutých“ boli korektné. Predovšetkým tvrdenia, že interní sólisti nie sú dostatočne využívaní a povolávaní sú za vyššie honoráre hostia. Ťažko sa vyvracia fakt, že v pevnom ansámble nie sú v dostatočnej kvalite zastúpené všetky hlasové odbory, takže z domácich síl možno postaviť len tvrdo limitovaný repertoár. Navyše, divák potrebuje vidieť aj nové tváre, spoznávať aktuálne domáce talenty, ale aj hosťov. A porovnávať výkony. To však súvisí z absolútne nejasným postojom vedenia Opery SND, o aký typ súboru sa usiluje.

Jednou stránkou mince sú kvantifikovateľné ukazovatele, čísla s jasnou výpovednou hodnotou (zrejme zrkadlia aj enormné náklady na opakované opravy zlyhávajúcej javiskovej techniky v oboch budovách), na druhej strane však sú manažérske a umelecké výsledky. V prvom rade je to nezadefinovaná a nekomunikovaná vízia kreovania samotného ansámblu a dramaturgie. Dnes sa ukazuje, že netermínované zmluvy so sólistami sú nevýhodné a „betónujú“ pozície, ktoré by mohli otvoriť priestor novým talentom. Sezóna 2017/2018 bola príkladom koncepčne nedomyslenej práce so žalostným výsledkom. Z nových inscenácií sa prvý titul (kombinácia Ravelovej Španielskej hodinky s baletom) takmer nereprízoval, ďalší (Rimského-Korsakovov Sadko) skončil svoj život hneď po premiére pre zdravotne škodlivý materiál na javisku (postoj zodpovedných riaditeľov bol natoľko neprofesionálny, že už to bol dôvod na bezodkladné personálne zásahy zo strany zriaďovateľa), operetu Poľská krv za slabú úroveň vizuálnej stránky pokarhala kritika unisono a posledná premiéra (Pucciniho Tosca) sa uskutočnila len pár dní pred koncom sezóny. Ignorovanie 50.výročia javiskového debutu Edity Gruberovej práve na doskách SND, nemožno nijako ospravedlniť. Divadlo neprišlo so žiadnymi inovatívnymi projektmi, ktorými by sa podnietilo záujem o dianie v ňom. Nevyužíva ani kontaktné dramaturgické úvody, či besedy po premiérach, izolovanosť súboru od divákov nenahradí ani jediný Deň otvorených dverí. Na formát komentovaných detských úprav niektorých titulov nenadväzuje kontinuálna edukácia mladého publika. Vo svete nájdeme osvedčené metódy, no ak nie je záujem, je zbytočné na ne poukazovať.

Úroveň internetovej stránky sa spustením nového webu skôr zhoršila, chýbajú aktualizačné informácie, práca marketingu svojou neraz až infantilnou rečou nemá s divadelnou profesionalitou nič spoločné. Aj tento faktor sa podpisuje pod slabú návštevnosť predstavení. Konkrétne v septembri (stav podľa internetu v dnešné doobedie) na viaceré predstavenia nie je predaná ani tretina lístkov (vrátane Carmen s Daliborom Jenisom či Dona Giovanniho s medzinárodne etablovanými talentami Borisom Prýglom a Petrom Kellnerom), na dve hosťovanie Štátnej opery v Budapešti sa nepredalo ani štyridsať z celkovej kapacity 860 miest! Tu sme už za hranicou akejkoľvek tolerancie, je to alarmujúci stav a hroziaca historická blamáž. To však už ide na konto dočasne povereného generálneho riaditeľa Vladimíra Antalu. Aby toho nebolo málo, chýba mesačník Portál (skončil či mešká, ktovie?) a z nového tvaru divadelného plagátu zmizli obsadenia predstavení. Opäť niečo nepochopiteľné. Už také „maličkosti“ ako účel neplniace, skôr virtuálne Operné štúdio, či pochybná Prix Shimizu (z webu sa nedozvieme, či vôbec bola alebo nie), by len zaberali priestor.

Libuše a Svätopluk – výstižná symbolika v rozdielnej interpretácii

Nápad, ponúknuť divákom v rámci Galakoncertu k otvoreniu divadelnej sezóny 2018/2019 tému stého výročia vzniku Československej republiky, bol nesporne vítaný. Ako dramaturgicky šťastný krok sa javilo uvedenie tretích dejstiev z dvoch národných opier, Libuše od Bedřicha Smetanu a Svätopluka od Eugena Suchoňa v koncertnej forme. Navyše, českej partitúry sa ujal šéfdirigent Opery SND Rastislav Štúr a slovenskej hudobný riaditeľ pražského ND Jaroslav Kyzlink. V oboch záveroch je zakódovaná myšlienková podstata diel geniálnych skladateľov s posolstvami, vloženými do úst titulných hrdinov. Smerujú rovnako k posilneniu národnej identity, ako aj univerzálnych hodnôt. Oba tituly majú spoločné, že sú určené pre slávnostné okamihy, majú veľkolepý pôdorys a naplnené sú syntézou hudby a textu s prenikavou dramatickou i emocionálnou intenzitou. Koncertná forma tieto atribúty ešte väčšmi prehlbuje. Opera SND má s nimi rozdielne skúsenosti. Zatiaľ čo Smetanova Libuše sa v bratislavskom repertoári objavila naposledy roku 1961 (udržala sa štyri roky) a – pokiaľ ma pamäť neklame – od hosťovania pražského Národného divadla roku 1968 sme ju nepočuli, Suchoňov Svätopluk sa vracia v pravidelných intervaloch. Naposledy v novej podobe pred desiatimi rokmi. Tento fakt mal byť jedným z hlavných motívov k zvýšenej sústredenosti v príprave ukážky zo Smetanovho opusu. Žiaľ, nestalo sa tak a prvá polovica večera skončila hlbokým sklamaním.

Nekorektná bola už voľba obsadenia, nech sa pod ňu podpísal ktokoľvek. Jolana Fogašová, ktorá v minulej sezóne triumfovala v Pucciniho Tosce, pre špecifický štýl smetanovskej interpretácie si nenašla adekvátny prístup. V prvom výstupe Mír zjednán mezi oběma zas bratry jej chýbal pokojný, hladký a vznešený tón vladárky, neskôr sa ukázali zlomy v prechode z centrálneho do hlbokého registra a v plnom farebnom bohatstve zazneli len výšky. Kľúčové miesto celej opery, Libušino proroctvo Bohové mocní ostávalo v jednej výrazovej rovine, artikulácia textu bola nejasná a extatická gradácia, ktorá spravidla českého diváka provokuje k spontánnemu potlesku počas hudby (to sa samozrejme od bratislavského neočakávalo), sa jednoducho nedostavila. Z neveľkého výstupu Krasavy v podaní bohatého, farebného a dramaticky znejúceho hlasu Adriany Kohútkovej som dokonca mal pocit, že z hľadiska interpretačného štýlu a tónového objemu by bola vhodnejšia zámena oboch sopránov. Ďalším príkladom nesprávneho obsadenia bol Gustáv Beláček ako Přemysl. Pre nášho výborného basbarytonistu je part jednoducho privysoko položený, čo viedlo k forsírovanému a stlačenému tónu. Darmo, pojem „smetanovský barytón“ nie je prázdnou frázou. Mimo hodnotiacich kritérií ostal výkon Jána Gallu (Chrudoš), ktorý nerovný boj s tessitúrou partu nadobro prehral. Sklamal aj dirigent Rastislav Štúr, pod taktovkou ktorého sa hodnoverne načrtnutá koncepcia drobila v nevypracovanom zvuku orchestra, v nepresnostiach v súhre i v kontakte s niektorými sólistami. Od šéfdirigenta telesa sa očakáva opačný prístup. Neúprosne detailná, v latke kritérií systematicky stupňovaná práca. Relatívne najlepšie si počínal zbor, pripravený (v bulletine i vložke s avizovanou zmenou obsadenia jednej roly úplne zatajeným!) Pavlom Procházkom.

Zdesenie z výsledku prvej polovice otváracieho galakoncertu našťastie pominulo v druhej časti večera. Jaroslav Kyzlink sa s partitúrou Svätopluka doslova pomaznal. Od čias Ondreja Lenárda si tak prepracovanú, na dynamické, výrazové a emocionálne nuansy vycibrenú koncepciu ani nepamätám. Suchoňov symfonický a paralelne s ním hudobnodramatický rukopis opäť zaznel (aj vďaka koncertnej forme) v plnej kráse. Orchester hral s nasadením a presne, podobne pôsobil aj zbor. Peter Mikuláš a Svätopluk, to sú spojené nádoby, ktorá už vošli do análov Opery SND. Majestátny a nestarnúci hlas, roztriedený do nepreberných odtieňov dynamiky, do výrazu, v ktorom sa premietalo každé slovo, každý citový záchvev hrdinu. Bola to komplexná sonda do duše kráľa v posledných chvíľach jeho života. Bez kostýmu a bez kulís, aj tak strhujúca. Na javisku mal výborných partnerov. Adriana Kohútková ako ľstivá Ľutomíra rozvinula svoj bohatý soprán do dramatickej sily i spektra výrazových odtieňov. Tomáš Juhás bol tónovo sviežim Zábojom, stavajúcim na kantabilnosti partu. Daniel Čapkovič barytónom s kovovým leskom presvedčivo vyspieval Mojmírovu prísahu. V krátkych výstupoch dal Svätoplukovi ml. náležitú vzdorovitosť a dramatický akcent Ľudovít Ludha. Linda Ballová ako zaskakujúca Milena priniesla lyrickejší kontrast a v menších úlohách sa predstavili Martin Malachovský (Dragomír), Ivan Ožvát (Predslav) a František Ďuriač (Turoň).

Zatiaľ čo prvú časť večera prijala pomerne slabo navštívená sála tzv. Novej budovy SND pomerne zdržanlivo, po Svätoplukovi odmenilo publikum účinkujúcich zaslúženými ováciami. Azda už len perlička na dokreslenie kolabujúcej mimoumeleckej zložky SND: v bulletine nechýbalo len meno zbormajstra, ale aj dátum otváracieho koncertu. Ešte stále malo, však…

 

Hodnocení recenzenta: Bedřich Smetana, Libuše: 45% – Eugen Suchoň, Svätopluk: 90%.

 

Galakoncert k otvoreniu novej divadelnej sezóny
pri príležitosti 100. výročia vzniku Československej republiky 7. 9. 2018, nová budova SND

Bedřich Smetana: Libuše

Libuše: Jolana Fogašová
Přemysl: Gustáv Beláček
Chrudoš: Ján Galla
Lutobor: Martin Malachovský
Šťáhlav: Martin Gyimesi
Krasava: Katarína Juhásová
Radovan: František Ďuriač
Radmila: Denisa Šlepkovská
Dirigent: Rastislav Štúr

Eugen Suchoň: Svätopluk

Svätopluk: Peter Mikuláš
Dragomír: Martin Malachovský
Turoň: František Ďuriač
Predslav: Ivan Ožvát
Svätopluk ml.: Ľudovít Ludha
Mojmír: Daniel Čapkovič
Milena: Katarína Juhásová
Dirigent: Jaroslav Kyzlink

Orchester a zbor Opery SND Bratislava