Opera ve Slovinsku

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Spomínaného Frana Gerbiča zasa mnohí považujú za jedného z najlepších skladateľov z bývalej Juhoslávie. Ako nádejný tenorista odišiel pôsobiť do Prahy, no jeho talent vycítil chorvátsky spisovateľ August Šenoa, zároveň manažujúci Národné divadlo v Záhrebe, kam sa mu Gerbiča podarilo získať na angažmán. Do Záhrebu prišiel Fran Gerbič aj so svojou manželkou – českou opernou speváčkou Emíliou „Milko“ Daneš. Počas svojho relatívne krátkeho angažmánu účinkoval v dvadsiatich dvoch operách, medzi ktorými sa ocitli aj diela popredných chorvátskych skladateľov: Ivan Zajc (opera Nikola Šubić Zrinski), Gjuro Eisenhuth (opera Sejslav ljuti). Po splnení misie odchádza do ukrajinského Ľvova, kde však tiež zotrval iba chvíľku, keďže sa vrátil do Ľubľany viesť národný hudobný život: Revitalizoval alebo spoluzakladal národnú čitáreň (Narodno čitalnico), hudobnú maticu (Glasbeno matico) a spomínanú dramatickú spoločnosť.

Jeho príchod však sprevádzali mierne komplikácie. Problém predstavovali financie, všetky spoločnosti mu totiž boli schopné poskytnúť plat 1300 zlatých ročne, avšak Gerbič zarábal v Ľvove trikrát toľko. Nakoniec však prevládol pocit vlastenectva a Fran Gerbič ponuku prijal. Najviac sa angažoval v dramatickej spoločnosti a prvou operou naštudovanou vo vlasti bolo dielo La sonnambula od Vincenza Belliniho.

Ani problémy s technickým stavom divadla, ani politické nesváry medzi dvoma znepriatelenými tábormi Gerbiča neodradili a on sa až do svojej smrti snažil prehĺbiť v Ľubľane umelecký život uvádzaním nových diel, vlastnou kompozičnou činnosťou a riadením spomínaných spolkov. Jeho aktivity inšpirovali aj najvýznamnejšieho slovinského operného skladateľa Marija Kogoja, ktorého opera Črne maske sa stala jedným z najreprezentatívnejších diel svetového operného expresionizmu.

Marij Kogoj (foto archív autora)
Marij Kogoj (foto archív autora)

Obsahovala zmes neskorého romantizmu a inšpiráciu našla u Franza Schrekera a Arnolda Schoenberga, u ktorého Kogoj študoval skladbu. Mnohí muzikológovia ju kvôli jej temnej atmosfére a nejasnej nálade prirovnávali k dielam Lulu a Wozzeck Albana Berga. Kogoj našiel tému k opere v príbehu jedného z najpozoruhodnejších predstaviteľov ruskej literatúry predrevolučného obdobia Leonida Nikolajeviča Andrejeva, ktorý po roku 1908 svojimi hrami sčasti predznamenal nástup expresionizmu a ktorého dráma Čërnyje maski obsahovala problémy ľudskej existencie, hranicu medzi dobrom a zlom a riešila problematiku slobody jednotlivca.

V librete sa objavuje postava vojvodu Lorenza di Spadaro (v hlavnej úlohe barytonistu Roberta Primožiča), v ktorého šialenstve, dezilúzie zo sveta, možno objaviť Kogojove autobiografické črty. Autor opery vyrastal bez otca a bez matky, vo väčšej spoločnosti sa necítil dobre a na svoje okolie pôsobil ako čudák a samotár. Navyše sa u Kogoja prejavovali známky duševnej choroby a po uvedení diela Črne maske bol hospitalizovaný v psychiatrickej liečebni, kde zotrval až do svojej smrti v roku 1956. Vojvoda Lorenzo predznamenal jeho tragický osud, keď v záverečnom dejstve zošalie, podpáli svoj hrad a odíde dobrovoľne zo sveta.

Slovinskí muzikológovia sa dodnes dohadujú, či choroba naplno prepukla už počas komponovania, alebo sa Kogoj zrútil až po jej skončení. Zástancom druhej teórie je dirigent Uroš Lajovic, ktorý je presvedčený, že Kogoj by nemohol v takom stave zostaviť tak hudobne a inscenačne náročné dielo. Nech už je to akokoľvek, tvorba Marija Kogoja otvorila novú epochu slovinskej opery a inšpirovala ďalších operných skladateľov ako Mirko Poliča, Marjana Kozinu, Darijana Božiča, Rado Simonitiho a mnohých ďalších.

 

Avantgarda po slovinsky
Zvláštnu kapitolu v dejinách slovinskej opery tvorí avantgarda presadzujúca sa hlavne v osemdesiatych rokoch, ktorá našla pochopenie aj v iných žánroch (predovšetkým v elektronickej hudbe, gotic rocku i novej vlne). Medzi ňou vyniká dielo komponistu a trombonistu Vinko Globokara. Ako interpret sa podieľal na uvádzaní premiér takých slávnych súdobých skladateľov ako Luciano Berio, Mauricio Kagel, René Leibowitz, Karlheinz Stockhausen či Toru Takemitsu.

Vinko Globokar začínal ako jazzový hráč, na jazze ho fascinovala voľnosť a možnosť improvizácie, ktorú chcel preniesť aj do vážnej hudby. Tým sa nechal inšpirovať už počas svojho parížskeho štúdia kompozície u René Leibowitza a Luciana Beria. Nadobudnuté vedomosti si prehĺbil počas študijnej cesty v USA, kde sa pripojil k skupine interpretujúcej súčasnú hudbu. V Nemecku potom založil formácie fungujúce na podobnom princípe Free Music Group a New Phonic Art quartet. Zaoberal sa v nich novými technikami a inovatívnym prístupom k interpretácii.

Vinko Globokar (foto archív autora)
Vinko Globokar (foto archív autora)

Globokar chápal silu nástroja v jeho spevnosti. Bol presvedčený, že spievanie a hranie na nástroji sa dá vykonávať naraz: „Ak to interpret nie je schopný robiť, je to chyba konzervatória, kde študoval. Ľudia by mali pochopiť, že hudobná reč skladateľov sa od čias Schoenberga zmenila. Najmä v 60. rokoch narástol záujem o morfológiu zvuku, kedy bol dávaný dôraz na zafarbenie a artikuláciu. Tieto nové techniky… to nie je luxus alebo vtip. Je to nutnosť, s ktorou by mal skladateľ vedieť objaviť nové spôsoby vyjadrovania.“

S touto tézou hľadal interpretov, ktorí by mohli naplniť jeho skladateľské predstavy, a jedným z nich sa stala temperamentná čiernovláska, ktorá mala povesť provokatérky a problémovej interpretky. Neskôr jej prischli aj prívlastky ako diabolská diva či satanova nevesta. Reč je o nikom menšom než o Diamande Galás. Globokar ju objavil na festivale v Avignonu v roku 1979. V tej dobe už štyri roky existovala jeho skladba Un jour comme un autre skomponovaná pre soprán, klarinet, tubu, perkusie, violončelo a basgitaru. Skladateľ ju potom inscenoval ako komornú operu a do hlavnej úlohy obsadil Diamandu Galás. Tri a poloktávový hlasový register a neskrotný temperament z nej učinili priam dokonalé zosobnenie mladej tureckej ženy umierajúcej na následky umučenia. Globokar do diela vtesnal aj otázky humanizmu a neúprosnú kritiku násilia páchaného na ženách. O tom by vedela rozprávať aj samotná Diamanda, keďže istý úsek svojej mladosti strávila na ulici ako prostitútka. Galás si uvedomila smutnú pravdu, že niektorí muži vnímajú ženu iba ako kus mäsa. Rozhodla sa preto viac angažovať v otázke ľudských práv, k čomu dopomohla aj spolupráca s organizáciou Amnesty International, ktorá finančne podporila toto dielo.

 

Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Mohlo by vás zajímat