Operní Zvolen má laťku vysoko, nelehko se přeskakuje

Vyše tridsaťročná história opernej časti Zámockých hier zvolenských je dlhou, pestrou a neraz strastiplnou kapitolou o priekopníckom úsilí maličkej hŕstky ľudí (otcom myšlienky bol vtedajší riaditeľ banskobystrického divadla a dnešný šéf opernej časti ZHZ Jaroslav Blaho, náš rozhovor s ním nájdete tu, resp. tu) vniesť do slovenského operného života dovtedy nepoznaný prvok. Letný operný festival pod voľnou oblohou. Mali ho susedia zo všetkých strán, na Slovensku však absentoval. Postupne sa zámer menil na skutočnosť, v „neopernom“ meste začala opera spestrovať činohernú zložku festivalu, dodávajúc mu medzinárodný rozmer. Koncepcia sa menila, raz úspešnejšie, inokedy menej, až v ostatnom necelom desaťročí zakotvila vo výhodnom modeli. Spojením netradičnej dramaturgie, bazírujúcej na slovenských premiérach menej známych diel v koncertnej verzii, s predstaveniami v atraktívnom speváckom obsadení, sa ZHZ postupne etablovali na domácej a pomaly aj zahraničnej mape festivalov.Premiérovým titulom tohto ročníka bola Fedora od Umberta Giordana. Po prvý raz sa toto významné dielo talianskeho verizmu dostalo na slovenské javisko, rozširujúc náhľad na skladateľa, známeho predovšetkým prostredníctvom populárnejšieho Andrea Chéniera. Fedora, uvedená do života roku 1898 v Miláne, prešla etapami obdivu, ignorovania a opätovného návratu na plagáty divadiel. Je zaujímavé, že záujem o dielo prechádza istými vlnami. Po roku 1990 nastal boom jej uvádzania, v súčasnosti opäť spadla do fázy útlmu. Nemení to však na skutočnosti, že čas na jej prvé slovenské uvedenie sa naplnil a inscenáciu Štátnej opery v Banskej Bystrici (kde po zvolenskej premiére bude mať svoj domov) treba z pohľadu dramaturgie plne akceptovať. Je to dielo, ktoré má svoje silné aj problematickejšie hudobné miesta, dejovo je však bežná zápletka okorenená detektívnymi i politickými prísadami. Pestrosť príbehu podčiarkujú aj jeho tri dejiská – prvé dejstvo sa odohráva v Petrohrade, druhé v Paríži a záverečné v Savojských Alpách.

Popredný český režisér Michael Tarant dostal v tejto sezóne zo slovenských divadiel až dve pozvánky. Po košickej Jej pastorkyni mal možnosť uplatniť svoju vyhranenú estetiku aj v bystrickej Fedore. Spolu so scénografom Tomášom Moravcom a kostýmovou výtvarníčkou Klárou Vágnerovou sa snažili o čo najefektnejšie zdivadelnenie príbehu, o vytvorenie javiskovej ilúzie prostredí jednak ilustratívnymi prvkami, ale aj kontrastmi vo farbách a svietení. Vzhľadom na hrací čas v divadle pod holým nebom, iluminácia úvodnej scény bola limitovaná denným svetlom, no po zotmení sa mohli naplno prejaviť aj tieto výtvarné ambície. Tarantov rukopis je realistický (čo vo verizme nie je na škodu), snaží sa každú situáciu ozvláštniť vizuálne. Ako zásadný oponent scénického minimalizmu javisko zahusťuje, zadymuje, obtancuje, takže nuda na ňom nevládne. Skôr naopak. Nebojí sa vyhrotiť krvavé scény (umierajúci Vladimír), ale ani využiť priestory mimo javiska, či už na pohyb špehov po zámockom balkóne, alebo pochod väzňov medzi orchestrom a hľadiskom. Zjavná je režisérova práca s hercami, s emóciami, aj k danému slohu patriacim pátosom. Politikum témy sa nieslo ponad príbeh, bolo ho však po celý večer cítiť.

Partitúry sa ujal šéfdirigent súboru Marián Vach, povestný detailným rozborom predlohy a zdôraznením podstatných čŕt. Vo Fedore je dosť veľa konverzačných úsekov, ale aj vrúcnosťou nabitých árií a dvojspevov. Nehovoriac o pôsobivom intermezze. Orchester v nej nenájde oddychové party, musí sa sústrediť na rozmotávanie motivických kódov, na kolorit prostredí a citlivo sprevádzať sólistov. Vach má tieto základné postuláty veristického slohu v malíčku a hudobníci pod jeho rukami hrajú so zjavnou chuťou.

Premiérové obsadenie malo kvalitných protagonistov, ktorým talianska vokálna estetika je blízka. Cristina Baggio (Fedora) vládne mladodramatickým sopránom, ktorý síce neoplýva mimoriadnou farbou, no keď treba vie kultivovane frázovať, keď si situácia vyžaduje veristický výraz, je schopná ho vložiť. Pre Miroslava Dvorského je Loris novou postavou, v ktorej dokáže zužitkovať svoje dlhoročné skúsenosti v talianskom teréne. Spieval v dobrej kondícii, hlas mal pôsobivú temnejšiu farbu, výšky (nielen v najpopulárnejšej árii Amor ti vieta) mali lesk a niesli sa nad orchestrom. Plastický výraz a kultivovaný barytón vložil do role De Siriexa Zoltán Vongrey, Katarína Perencseiová stvárnila „odviazanú“ Oľgu herecky vierohodne. Zodpovedne boli obsadené aj menšie úlohy, zvlášť vynikol Marián Lukáč ako Cirillo, ale výrazný bol aj Ivan Zvarík ako Gretch.

Pevnou súčasťou programovej štruktúry Zámockých hier zvolenských sú od roku 2005 koncertné uvádzania diel belcantovej literatúry (opera seria predverdiovského obdobia a raný Verdi), ktorých autentickosť majú podčiarkovať zväčša renomovaní zahraniční sólisti. V tejto sezóne sa dostala na rad predposledná  javisková práca Vincenza Belliniho Beatrice di Tenda. Ako v úvodnom slove pripomenul Jaroslav Blaho, v starostlivosti o operné dedičstvo krátko žijúceho, no desiatku opier zanechávajúceho Sicílčana, hrá banskobystrické divadlo -a festival špeciálne – významnú úlohu. Tri jeho opery na ňom zazneli v rozpätí dvanástich rokov v slovenských premiérach (Puritáni, I Capuleti e i Montecchi a Beatrice di Tenda), Norma po štyroch desaťročiach  od prvého bratislavského uvedenia v koncertnej podobe.

Beatrice di Tenda v procese svojho zrodu narazila na konflikt medzi skladateľom a jeho dovtedy úspešným libretistom Felice Romanim, ktorý viedol k ukončeniu ich spolupráce. Romanimu sa téma nepáčila, meškal s textom a napokon ani Bellini operu nedokončil k termínu plánovanej premiéry. V Benátkach  16.3.1833 záverečnú scénu muselo nahradiť finále z autorovej  v poradí druhej opery Bianca e Fernando. Neúspech bol zjavný a záchranou nebola ani slávna primadona Giuditta Pasta.  Bellini, ktorý na nevľúdne prijatia bol zvyknutý, skonštatoval nasledovné: „Za Zairu, vybučanú v Parme sa pomstili Capuletovci, Norma, na milánskej premiére neúspešná, sa pomstila sama, a dúfam, že Beatrice, ktorú nepovažujem za menejcennú ako jej sestry, tak učiní rovnako“. Čas mu dal v mnohom za pravdu. Za skladateľovho života (do jeho konca mu ostávalo len niečo vyše dvoch rokov, počas ktorých skomponoval ešte Puritánov) sa opera hrala v Taliansku i v zahraničí. O jej renesanciu v 20.storočí sa postarala hlavne Joan Sutherlandová, prvá novodobá Beatrice, ktorú nasledovali sopránové belcantové autority ako Leyla Gencer, Lucia Aliberti, June Amderson, Mariella Devia a Edita Gruberová.

V súčasnosti Beatrice di Tenda v divadelných repertoároch opäť chýba. Nebolo preto vôbec jednoduché pre manažment festivalu zostaviť priliehavé sólistické obsadenie. Štvorica hlavných rolí je náročná, pričom dve z nich (titulná postava a barytónový  Filippo) sú najvypätejšie a najrozsiahlejšie. Po vlaňajšom úspechu v postave Paoliny z Donizettiho Poliuta sa na zvolenské nádvorie vrátila talianska sopranistka Clara Polito ako Beatrice. Nie je síce o nej veľa počuť, má však na svojom konte už celý rad hlavných postáv predverdiovskej literatúry. Je to hlas technicky veľmi dobre vybavený, farebne jednotný v každej polohe, jej legatová kultúra je príkladná. Čo však Claru Polito limitovalo (okrem dvoch nie celkom rozvinutých výšok v trojčiarkovej oktáve) je istá akademickosť a chlad jej prejavu. Pôsobila ako porcelánová dáma so zatajenými emocionálnymi poryvmi. Možno to bolo aj tým (potvrdili to vlastne aj jej kolegovia), že celý angažovaný sólistický ansámbel spieval roly po prvý raz. Väčšia miera sústredenosti bola teda venovaná pohľadom do nôt a na dirigenta, než na partnerov. Aj v koncertnej verzii by však mali byť vzťahy medzi postavami aspoň naznačené. Podobne ako Polito sa správal aj barytonista Sergio Bologna (Filippo Maria Visconti), tiež nie nováčik na ZHZ, ktorý však aj teraz potvrdil, že jeho vokálna estetika síce vyznáva základné hodnoty bel canta, tónovo je však málo zaujímavý a výrazovo pomerne značne nudný. V minulosti aspoň vedel efektnou výškou vyšperkovať cabaletty, v Beatrice však tieto tóny „vystrelil“ bez kontroly.

Tenorová postava Orombella nepatrí k najväčším a prvé vstupy mladého, úplne neznámeho Uruguajčana Leonarda Ferranda boli viac než rozpačité. Nekoncentrovaný, príliš sladký a ľahký tón vyvolával obavy, ako sa postavy zhostí. Postupne sa však rozospieval, lyrický hlas sa stal kompaktnejší a svoj post nakoniec ako-tak obhájil. Najzvučnejším menom obsadenia bola mladá Írka Tara Erraught, ktorá si začína budovať sľubnú kariéru v mníchovskej a Viedenskej štátnej opere. Prekvapením však bolo, že hoci zatiaľ spieva mezzosopránový odbor (Belliniho Romeo, Rossiniho Cenerentola a Rosina, Mozartov Cherubin), farbou hlasu a rozsahom ide o soprán. Jej Agnese del Maino je tessiturou kdesi na pomedzí týchto fachov (v nahrávke s Joan Sutherlandovou ju interpretuje sopranistka Raina Kabaiwanska), takže mladá umelkyňa si s jej technickými úskaliami poradila hravo a ako jediná, dala jej aj zreteľnú dávku výrazu. V dvoch menších rolách sa predstavil pohotový domáci tenorista Peter Schneider.

Tmelom prvej slovenskej Beatrice di Tenda bol dirigent Marián Vach, ktorého zmysel pre daný štýl už verifikovala celá séria zvolenských koncertných uvedení belcantových opier. Vach dokáže nielen zladiť z rôznych končín sveta zbehnutý sólistický kolektív, ale dať mu jednotnú štýlovú pečať, byť spoľahlivou oporou v nástupoch a udržiavaní kompaktnosti ansámblov. Osobitne šťastnú ruku má v schopnosti vygradovať finálové scény, dať im akurátne tempové a dynamické crescendo. Na orchestrálnych hráčoch bolo cítiť, že hrajú s radosťou a nasadením. Zvlášť táto partitúra je veľmi bohatá na kolektívne čísla, je v nej menej samostatných árií, no veľký priestor majú zbory. Iveta Popovičová mohla pracovať len s takou kvantitou (i kvalitou), akou domáce teleso disponuje. Zvuková podoba bola síce komorná, občas farebne menej pestrá, no vážnejších prehreškov sa nedopustila.

Záverečný festivalový večer tvoria spravidla gala predstavenia domácich inscenácií. Tento raz padla voľba na Verdiho Simona Boccanegru (premiéra v októbri 2009), ktorý sa v réžii Laca Adamika a scénografii Milana Davida ukázal ako použiteľný do zámockého exteriéru. Nie všetko, najmä na premiére presne vykreslené vzťahy, sa podarilo zachovať, navyše kostýmy pôsobili skôr komicky. Pokiaľ by však malo festivalové predstavenie požadované hudobné a sólistické parametre, mohlo dať impozantnú bodku za ročníkom 2012.

Problémov sa vynorilo viac. Počnúc dirigentom Igorom Bullom, o ktorom síce je známe, že k talianskej estetike ma vlažný vzťah. No s tak necitlivo a akusticky neprispôsobivo hrajúcim orchestrom sme sa na ZHZ nestretávali často. Prehlušoval nielen pianové úseky, no kryl aj veľké hlasové fondy. Ani obsadenie zahraničnými sólistami nesplnilo očakávania. Titulnú postavu stvárnil azerbajdžanský barytonista Evez Abdulla, ktorý sa v ostatných rokoch pohybuje po českých i slovenských javiskách (svojho prvého Boccanegru spieval nedávno práve v Banskej Bystrici) a za istých okolností by mohol zaplniť naše prázdne miesta v odbore dramatického barytónu. Má objemný a prierazný hlas, farebnú strednú a vysokú polohu, dokáže dať partu potrebné výrazové akcenty. Jeho problémom je však frázovanie. V ňom je zatiaľ dosť približný a málo disciplinovaný. Do úlohy Amelie Grimaldi pozval manažment ZHZ taliansku sopranistku Chiaru Taigi, ktorá  pred štyrmi rokmi zanechala výborný dojem v koncertnom uvedení Zbojníkov. Odvtedy však jej hlas stratil dosť zo sviežosti, v strednej polohe síce zaujal legatovou kultúrou, no výšky už pôsobili rozkolísane a nekompaktne. Tenorista Mario Malagnini (Gabriele Adorno) debutoval vo Zvolene pred necelým štvrťstoročím na začiatku svojej bohatej kariéry. Dnes sa však už skôr blíži k jej koncu. Talianska farba mu ostala, zmysel pre štýl takisto, no vytratila sa časť  výrazovej energie, lesku výšok i objemu tónu. Bola to štýlovo korektná, no vonkoncom nie strhujúca kreácia. V osobe Poliaka Daniela Borowského (Fiesco) zrejme Zvolen kúpil „mačku vo vreci“. Životopis ešte len 35-ročného sólistu gdanskej opery je síce bohatý na zahraničné vystúpenia, no čo predviedol, bol zruinovaný, dutý, intonačne labilný bas. Bulhar Krum Galabov zaspieval Paola slušne, jeho barytón znel lepšie vo výške.

Okrem recenzovaných  predstavení zahŕňali Zámocké hry zvolenské aj hosťovanie libereckého súboru s Pucciniho Edgarom, domácu produkciu Mozartovej Cosi fan tutte a tradičný koncert, venovaný mladým talentom. Jasný je už zámer ročník 2013 venovať výlučne veľkému verdiovskému jubileu. Posledný júnový týždeň otvorí premiéra Macbetha, zaznejú populárne tituly ako Traviata (s hosťujúcim českým súborom), Rigoletto (budúcoročná premiéra košickej opery), Requiem, v premiére koncertná verzia Korzára a na záver Nabucco. Dúfajme, že vyšperkovaný atraktívnejším zahraničným obsadením, ako tomu bolo vo finále tohto ročníka.

Zámecké hry zvolenské 2012
operní část

Umberto Giordano:
Fedora
Hudební nastudování a diriget: Marián Vach
Režie: Michael Tarant
Scéna: Tomáš Moravec
Kostýmy: Klára Vágnerová
Sbormistr: Iveta Popovičová
Orchestr a sbor Státní opery Banská Bystrica
Slovenská premiéra 24. června 2012 Zámecké nádvoří Zvolen

Fedora Romazov – Cristina Baggio
Loris Ipanov – Miroslav Dvorský
Olga Sukarev – Katarína Perencseiová
De Siriex – Zolltán Vongrey
Dimitri –  – Diana Deáková
Desiré – – Peter Schneider
Rouvel – Robert Smiščík
Cirillo – Marián Lukáč
Borov – Igor Lacko
Gretch – Ivan Zvarík
Lorek – Marián Hadraba
Nicola – Slavomír Macák
Sergio – Matúš Šimko
Michele – Peter Vigaš
Lazinski – Ľubomír Richter

*** 

Vincenzo Bellini:
Beatrice di Tenda
(koncertní provedení)
Hudební nastudování a dirigent: Marián Vlach
Sbormistr: Mária Popovičová
Orchestr a sbor Státní opery Banská Bystrica
Slovenská premiéra 29. 6. 2012 Zámecké nádvoří Zvolen

Beatrice di Tenda – Clara Polito
Agnese del Maino – Tara Erraught
Orombello – Leonardo Ferrando
Maria Visconti – Sergio Bologna
Anichino / Rizzardo del Maino – Peter Schneider

*** 

Giuseppe Verdi:
Simon Boccanegra
Státní opera Banská Bystrica
Hudební nastudování a dirigent: Igor Bulla
Režie: Laco Adamik
Scéna: Milan David
Kostýmy: Jana Hauskrechtová
Sbormistr: Ivate Popovičová
Orchestr a sbor Státní opery banská Bystrica
Premiéra 16.10.2010 Státní opera Banská Bystrica 
(psáno z reprízy 30. 6. 2012 Zámecké nádvoří Zvolen)

Mária Boccanegra (Amélia Grimaldi) – Chiara Taigi
Simon Boccanegra – Evez Abdulla
Gabriele Adorno – Mario Malagnini
Jacopo Fiesco (Andrea Grimaldi) – Daniel Borowski
Paolo Albiani – Krum Galabov
Pietro – Igor Lacko
Kapitán – Peter Schneider
Dáma – Eva Lucká

www.stateopera.sk

Foto Peter Mráz (Fedora, Beatrice di Tenda),  Ivan Bíreš (Simon Boccanegra)