Opery skládám, když skáču přes švihadlo. Rozhovor s nejmladší hudební skladatelkou na světě

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4
  5. 5
Alma Deutscher, jedenásťročná hudobná skladateľka, huslistka a klaviristka, sa preslávila po celom svete, keď koncom minulého roku s obrovským úspechom uviedla vo Viedni svoju operu Cinderella (Popoluška). Ide už o jej druhú operu, tú prvú napísala ako sedemročná. Patronát nad uvedením Popolušky prevzal Zubin Mehta, ktorý Almu považuje za jeden z najväčších talentov súčasnosti. Alma býva častokrát označovaná za zázračné dieťa. Na klavír začala hrať ako dvojročná a na husle ako trojročná. V tom čase začala aj s improvizáciami jednoduchých melódií, neskôr - ako štvorročná - už komponovala svoje prvé skladby. Spočiatku ich len diktovala otcovi, ako päťročná si hudbu už notovala sama. Keď mala šesť rokov napísala prvú kompletnú klavírnu sonátu. Ako sedemročná skomponovala svoju prvú operu The Sweeper of Dreams po ktorej nasledovali kompozície pre husle, klavír a komorný orchester. Prvý husľový koncert (premiérovaný v roku 2015 Izraelskou filharmóniou) napísala ako deväťročná. V tom istom roku premiérovala aj svoje prvé symfonické dielo. Mnoho rokov participuje na Operných táboroch festivalu v Salzburgu organizovaných Viedenskými filharmonikmi. 12. júla 2017 uvedie svoju Popolušku aj na zámku v Kittsee neďaleko Bratislavy.
Alma Deutscher (zdroj kurier.at / foto Jeff Mangione)

 

Opery komponujem, keď skáčem cez švihadlo
Rozhovor s najmladšou hudobnou skladateľkou na svete

Motto:
Mnohí ľudia majú predstavu, že hudobní skladatelia sú tuční starí ľudia, ktorí žili pred dvesto rokmi. Keď sa dozvedia, že Popolušku napísalo súčasné mladé dievča, možno ich to presvedčí, aby sa prišli pozrieť.“
Alma Deutcher

 

Otec Almy si presne pamätá okamih, kedy si ako rodičia po prvýkrát jednoznačne uvedomili, ako až zásadnú rolu hrá v živote ich dcéry hudba. Bolo to v momente, keď sa trojročná Alma po vypočutí Straussovej uspávanky spýtala otca, ako môže existovať niečo tak nádherné. Jej talent bol síce viditeľný už predtým, ale tento moment bol pre rodičov zlomový.

Alma tvrdí, že hudobné nápady k nej prichádzajú vždy v noci alebo vo chvíľach, keď preskakuje cez švihadlo. Musí to však byť práve švihadlo, ktoré má od detstva. Je so svietiacimi trblietavými strapcami na koncoch a tie sa pri pohybe ligocú. Pri ostatných švihadlách u nej skákanie nevyvoláva generovanie melódií. Svetelné impulzy sú tak evidentne povinnou časťou stimulácie jej mozgu. „Keď chcem vymyslieť melódiu a sústredím sa na to, tak mi nikdy nič nepríde na um. Avšak keď si len tak skáčem a v hlave si premietam nejaké príbehy alebo zážitky, vtedy sa melódie vyroja jedna za druhou. Niekedy ani neskáčem, len krútim švihadlom nad hlavou,“ hovorí Alma. Inokedy ju melódie napadnú aj uprostred noci a ona sa zobudí, aby si ich zapísala. „Raz som sa takto v noci zobudila a zapisovala som celé tri hodiny. Potom sa rodičia čudovali, prečo ráno nemôžem vstať a som veľmi unavená.“

Alma sa častokrát stretáva s tým, že ľudia ju ako hudobnú skladateľku neberú celkom vážne, veď vidia pred sebou len malé dievča. Pomerne ťažko to nesie, chce byť prijímaná úplne seriózne. Po chvíli rozhovoru s ňou zistíte, že jej odpovede sú zaujímavou kombináciou pohľadu na svet detskými očami prepleteného s pasážami nasvedčujúcimi hlbokému porozumeniu hudbe, za ktoré by sa nemusel hanbiť žiaden dospelý.

Keď Mozart v roku 1767 premiéroval svoju prvú operu, tiež mal práve jedenásť rokov. Táto skutočnosť viedla časť zahraničnej tlače k vytváraniu povrchných paralel medzi ňou a týmto skladateľom. Alma však o podobných paralelách nechce ani počuť. Nechce byť vôbec s nikým porovnávaná, považuje to dokonca za škodlivé. Chce byť sama sebou.

S Almou som sa prvýkrát stretol na charitatívnom Red Ribbon Celebration Concert vo viedenskom Burgtheatri, kde ako sólistka osobne prezentovala svoj vlastný husľový koncert. Okamžite si ma získala svojou bezprostrednosťou. Pre Operu Plus poskytla nasledovný rozhovor.

Alma Deutscher (zdroj timesofisrael.com / foto Joe Klamar

 

Alma, ty máš svojho učiteľa hudby vo Švajčiarsku. Z toho, čo si mi povedala, viem, že komunikujete cez Skype a vaše hudobné nástroje sú elektronicky prepojené. Ty vieš hrať z Londýna na jeho nástroj umiestnený v Zurichu a on zas na tvoj v Londýne. Ako takáto výučba prebieha?

Ide o zdokonaľovanie sa v schopnosti improvizácie. Striedame sa, máme hudobnú tému, ktorú chvíľu rozvíjam ja, potom v nej pokračuje Tobias a potom pokračujem v improvizácii zase ja.

Ak ty navrhneš nejakú melódiu, tvoj učiteľ ti hovorí, čo je na nej dobré a čo nie, aby ste nakoniec mohli spoločne zahrať to, na čom sa zhodnete?

My nevieme hrať naraz v tom istom čase, pretože medzi zvukom jeho nástroja a môjho je malý časový posun spôsobený internetom. Máme cez internet len prepojené klávesnice, teda je to ako keby normálny Skype, ale vytvorený pre klávesy. Ak chcete vidieť príklad, ako to vyzerá, môžem vám poslať video nahraté v časoch, keď sme ešte len začínali. Je už síce dosť staré, lebo som tam mala len šesť rokov, ale celkom dobre ilustruje to, o čom hovorím.

Partitúra Popolušky má úctyhodných dvesto tridsaťsedem strán. Kto ti pomáhal s orchestráciou opery?

Celú orchestráciu Popolušky som si urobila ja sama. A taktiež orchestráciu všetkých svojich skladieb. Je to samozrejme obrovské množstvo práce, len na orchestrácii Popolušky som pracovala viac než dva roky. Ale absolvovala som aj lekcie, kde som sa naučila základné pravidlá, hoci to bolo ešte v čase, keď som mala deväť rokov. Písala som vtedy koncert pre husle a symfonický orchester. Ten potom premiérovala Izraelská filharmónia.

Pri práci na orchestrácii používaš aj nejaký počítačový program, na ktorom vieš skúšať, ako bude znieť konkrétna pasáž pri použití zvolených nástrojov a ako sa zvukovo zmení, ak ich zameníš za iné? Alebo máš predstavu o farbách už vopred vytvorenú v hlave?

Predstavu si viem vytvoriť v hlave. Trávim veľa času čítaním partitúr rôznych opier a symfonických diel a keď ich študujem, dokážem počuť vo svojej hlave presne, ako to znie, aj z hľadiska farby nástrojov hrajúcich spolu. Takže aj touto cestou sa viem veľa naučiť. Snažím sa zapamätať si, akým spôsobom iní skadatelia dosiahli konkrétne zvuky a konkrétne farby. Ale používam aj počítačový program Sibelius, ten však slúži len na zapisovanie nôt do partitúry. Nedajú sa s ním teda simulovať zvuky hudobných nástrojov v zmysle vašej otázky. Je to akoby word procesor pre noty. Ja vkladám jednotlivé noty do partitúry, a keď stlačím gombík, môžem si vytlačiť hociktorú jej časť. Keď som bola menšia, písala som si partitúry ručne a môj ocko ich kopíroval do počítača. Teraz píšem do počítača stále viac sama. Ušetrí to spústu času.

Predstavu o nástrojoch máš teda vopred v hlave.  Ako je to však s melódiou samotnou, aj tú máš od počiatku v predstave vytvorenú, teda vieš už v momente prvotného nápadu, ako má znieť v konečnej verzii? Alebo skôr ide o proces experimentovania  a neustáleho jej menenia a opätovného skúšania, až kým melódiu nedostaneš do podoby, kedy si s ňou už spokojná?

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4
  5. 5

Související články


Napsat komentář