Pesaro 2013 – už jen dva kroky ke kompletnímu Rossinimu

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4

V sólistickom obsadení ma sklamala predovšetkým predstaviteľka titulnej úlohy, ruská mezzosopranistka Anna Goryachova. Jej tón má matný timbre, chýba mu koncentrovanosť a jadro, takže do výšok ide zoširoka, v prechodových sférach má diery. Koloratúry síce neoklamala, no od virtuozity mali tiež ďaleko. Skutočne jej krásny zjav a prinajmenšom desiatka prezlečených kostýmov nepostačovali k naplneniu kreácie, aká by mala zdobiť pesarský festivalový terén. Na druhej strane nielen herecky ale aj vokálne uspokojil Alex Esposito ako mladícky temperamentný, sexuálne lačný bej Mustafà. Jeho basbarytón je zvučný, v registroch vyrovnaný, technicky pohyblivý. Čínsky tenorista Yijie Shi je odchovancom Accademie rossiniany a zrejme favoritom Alberta Zeddu, keďže Lindoro je už jeho piatou festivalovou postavou. Je to umelec s vyspelou technikou a veľkým rozsahom, ktorý sa štýlovo orientuje aj v koloratúrnom žánri. Čo mi uňho trocha chýba je viac farebnej emocionality a osobitosti výrazu. Z ďalších predstaviteľov sa v role Taddea cítil po vokálnej stránke konformne Mario Cassi, solídnym Halym bol Davide Luciano, s postavami Elviry a Zulmy sa spoľahlivo vyrovnali Mariangela Sicilia a Raffaella Lupinacci.


Hodnotenie autora recenzie 45 %

***

Graham Vick bol krotkejší, opäť však trocha provokoval

Po predvlaňajšom búrlivom prijatí kontroverznej inscenácie Rossiniho Mojžiša v Egypte sa anglický režisér Graham Vick vrátil do Pesara v titule nanajvýš chúlostivom a všestranne náročnom. Posledná skladateľova opera Guillaume Tell (Viliam Tell) tvorí bodku za javiskovou spisbou Gioachina Rossiniho, ktorý svojou 39 operou v 37 rokoch života prestal komponovať pre hudobné divadlo. Jeho pero však nevyschlo, z neskoršieho obdobia pochádzajú geniálne skladby ako Stabat Mater, kantáta Giovanna d´Arco, cyklus Soirées Musicales, komorná verzia Malej slávnostnej omše a rad iných príležitostných kompozícií.

S javiskom sa rozlúčil 3.augusta 1829 vo francúzskej metropole, pre ktorej kráľovskú Operu (Thèatre de l´Académie Royale de Musique) pripravil veľkolepé zhudobnenie schillerovskej predlohy – štvordejstvového Viliama Tella. V období rokov 1825 – 1829, čo je posledná parížska perióda Rossiniho hudobno-divadelnej tvorby, vlastne išlo o jedinú úplne novú operu. Obliehanie Korintu (1826) vzniklo ako radikálna revízia Mohameda II., Moisé et Pharaon (1827) bol prepracovaním talianskej verzie Mojžiša v Egypte a napokon Gróf Ory (1828) sa odrazil od hudobného materiálu Cesty do Remeša. Guillaume Tell je jedinečný z mnohých hľadísk. Je to prosto Rossini diametrálne odlišný od neapolskej virtuozity, vzdialený aj podobne rozsiahlej Semiramide, je to nový rukopis širokého prúdu epickej historickej drámy, so silným nábojom národnooslobodzovacej témy. Zároveň otvára, respektíve potvrdzuje existenciu nového žánru, francúzskej grand opery, ktorú o rok skôr uviedol do života Daniel-Francois-Esprit Auber svojou Nemou z Portici. A pokračovala najmä v diele Giacoma Meyerbeera, budúcoročného jubilanta. Tell síce nemá obligátnych päť, ale „len“ štyri dejstvá, no dĺžka festivalového predstavenia presiahla päť hodín. V Pesare sa hral dosiaľ len raz, v roku 1995, v réžii Piera Luigiho Pizziho a hudobnom naštudovaní Gianluigiho Gelmettiho. (Pre zaujímavosť, roku 1933 ho päťkrát v českom preklade zahrala aj bratislavská opera.) Dejiskom iluzívne poňatej inscenácie bola divadelne upravená športová hala Palafestival.

V tomto roku ho uviedli štyrikrát v Adriatickej aréne. Akým spôsobom vyše štyri hodiny čistej hudby naplniť zvukovo a vizuálne, to už bola úloha pre realizačný tím, vedený dirigentom Michelem Mariottim, režisérom Grahamom Vickom, výtvarníkom Paulom Brownom a choreografom Ronom Howelom. Za dominantnú zložku navštíveného večera považujem hudobné pretlmočenie partitúry. Napriek tomu, že akusticky profesionálne vybavený priestor pôvodnej športovej haly neposkytuje tak „nepoškvrnený“ zážitok ako kamenné divadlo, znel orchester bolonského Teatro comunale pod Mariottiho taktovkou strhujúco. V dynamike, agogike, farbách, presnosti sólových nástrojov, v kreslení atmosféry jednotlivých scén (couleur locale), dvoch extrémne dlhých tanečných číslach (prvé a tretie dejstvo) – a takých náladovo charakterizačných variácií poskytuje bohato členená partitúra nadostač.

Režisér Graham Vick sa nemohol neoprieť o podstatu diela, zakotvenú v legende o emancipačnom úsilí Švajčiarov a snahe vymaniť sa spod habsburského útlaku. Romanticko-historickú líniu 14. storočia však posunul do úzadia a na scéne Paula Browna sa pokúsil popri dráme s rodinnými a spoločenskými koreňmi vytiahnuť aj istú líniu politického zakotvenia príbehu do čias socializmu. Sám Vick v istom rozhovore vidí svoj výklad v súradniciach otec – syn – zem – socializmus – utópia. Na v zásade bielej scénickej konštrukcii s viacerými bočnými výrezmi posúva dejové situácie tak, že ich lokalizáciu konkretizujú maľované prospekty alpskej krajiny a iné žánrové obrázky. Prítomnosť kamier, osvetľovačov a nahrávacieho štábu odvádza od princípu iluzívneho romantického divadla (hoci už v pôvodine s politickým akcentom) k plánu vystavať predlohu ako nakrúcanie opery. Svedčia preto aj kulisy (napríklad v 2.dejstve atrapy koňov, ktoré neskôr samotní účinkujúci zložia na zem), aj predimenzovaná choreografia (prvý divertissement v modernej, priam epileptickej choreografii, druhý ako košato krojovaný ländler) aj použitie projekcií (vlny rozbúreného jazera v záverečnom akte). Nápadov, s ktorými prišiel Vickov tím bolo veľa, nie všetko pôsobilo súrodo a – celkom úprimne priznajúc – k dôkladnejšiemu pochopeniu jeho zámerov by bolo potrebné vidieť náročné predstavenie opakovane.

A ešte k tej asociácii s politickou kotvou. Zaťatú päsť na červenobielej opone (dvíhajúcej sa zakaždým zdola nahor) možno čítať ako istý symbol, ktorého dešifrovanie s rozdávaním červených šatiek a vykročením Jemmyho v závere opery po schodoch rovnakej farby (tie vznikli spustením zastrešenia javiska v tvare cípu, pričom sa naskytol fascinujúci pohľad na reálnu tribúnu štadióna) bolo zreteľné, no – usudzujúc z niektorých zahraničných recenzií – skôr ho sme ho vnímali my, cez prizmu prežitého spoločenského zriadenia. Aj napriek tomu vyšlo režisérovi finále opery ako masívna apoteóza slobody. Fascinujúce Rossiniho „addio“ opere.

Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky

[mc4wp_form id="339371"]
  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4

Mohlo by vás zajímat