Pesaro 2013 – už jen dva kroky ke kompletnímu Rossinimu

Pavel Unger, 26.08.2013 0:01

Pesaro 2013 – už len dva krôčiky ku kompletnému Rossinimu

Operný festival založený roku 1980 a nesúci meno Gioachina Rossiniho sa v skladateľovom rodisku Pesare odohral v pravidelnom augustovom termíne po tridsiaty štvrtýkrát. Počas štrnástich dní ponúkol tri hlavné inscenácie (Talianka v Alžíri, Viliam Tell, Príležitosť robí zlodeja), v rámci Festivalu mladých pravidelnú Cestu do Remeša a v koncertnej verzii Jazernú pannu. Program doplnili popoludňajšie Koncerty belcanta (Michael Spyres, Celso Albelo, Yijie Shi), pocta Giuseppe Verdimu (s protagonistkou Marinou Rebekou) i zopár ďalších sprievodných podujatí.

Aktuálny ročník síce v kriesení zabudnutých Rossiniho javiskových opusov nepokročil, no už budúca letná sezóna avizuje prvé novodobé uvedenie opery Aureliano in Palmira. Z 39-členného operného dedičstva skladateľa ostane potom v Pesare už iba jediný dlh – Edoardo e Cristina. Dva krôčiky a renesancia Rossiniho opier v kritických edíciách vedeckej inštitúcie Fondazione Rossini bude dokonaná. Veľkolepá pocta maestrovi!

Talianka v Alžíri v prehnane „crazy“ balení

V tieni dvestoročného jubilea narodenia Giuseppe Verdiho a Richarda Wagnera ostáva rovnaké výročie zrodu štyroch opier Gioachina Rossiniho. V roku 1813 uzreli postupne svetlo sveta Il signor Bruschino (benátske San Moisè), Tancredi (Teatro La Fenice tamže), Talianka v Alžíri (Benátky do tretice – Teatro San Benedetto) a napokon Aureliano in Palmira (milánske Teatro alla Scala).

L´Italiana in Algieri, hoci skomponovaná v skladateľových 21 rokoch, bola už jedenástym javiskovým opusom a zároveň prvou natrvalo v divadelných repertoároch zahniezdenou komickou operou Rossiniho. Nemožno tvrdiť, že prvou „veľkou“, keďže okrem jednoaktoviek už o necelý rok skôr skomponoval pre La Scalu dvojdejstvovú buffu La pietra del paragone (Skúšobný kameň). Talianku v Alžíri sme ako jedno z mála vôbec hraných Rossiniho diel (okrem neustále omieľaného Barbiera zo Sevilly) zaznamenali naposledy v bratislavskej inscenácii roku 1965. Ide pritom o predlohu, ktorá za najpopulárnejším skladateľovým dielom invenciou ohnivej i cituplnej melodiky nezaostáva. Navyše, popri v čase jej vzniku obľúbenom orientálnom motíve, prináša aj v dobovo rovnako chytľavé podnecovanie k vlasteneckým citom (Isabellina ária Pensa alla patria) a napokon po stránke vokálnej, je ešte o čosi náročnejšia ako Barbier.

Na pesarskú festivalovú pôdu vkročila Talianka v Alžíri hneď v druhom roku existencie (1981 – dirigent Donato Renzetti, réžia Egisto Marcucci, Samuel Ramey ako Mustafà), vrátila sa v repríze o rok neskôr a po dvanásťročnej pauze ju vystriedala nová podoba v réžii Daria Fo (hudobne ju naštudoval David Robertson). Verzia z roku 1994 sa zopakovala ešte v auguste 2006. S relatívne nedlhým odstupom ju dramaturgia festivalu zaradila opäť a ujal sa jej taliansky režisér Davide Livermore. Išlo o jeho tretiu produkciu na Rossini Opera Festivalu (debutoval 2010 prvotinou Demetrio e Polibio a vlani naštudoval Ciro in Babilonia), tento raz však dostal do vena titul známy. Zatiaľ čo pred rokom si s oratoriálne skomponovaným mladíckym Cirom poradil vďaka použitiu princípu „divadla v kine“ vynaliezavo, v Talianke sa dostal na tenký ľad presycovania javiskového diania nepreberným množstvom opakujúcich sa prostriedkov.Zaujímavý a pútavý bol tam, kde si s pomocou scénografa Nicolasa Boveya a videí z produkcie D-Wok zašantil počítačovými trikmi a rozmanitými animáciami. Preto aj takýmto spôsobom ilustrovaná predohra síce odpútavala od hudby, no zasa pokúsila sa navodiť isté výkladové predpolie pre dej. Livermoreho Talianka sa na alžírskom pobreží neocitá na korzármi zajatej lodi, ale do zamerikanizovaného sveta olejového magnáta beja Mustafu (dakedy koncom šesťdesiatych rokov) pristáva na zostrelenom lietadle. Ani tento posun by nemusel byť zásadným problémom, veď samotný dej komickej opery má veľa nepravdepodobnej grotesknosti a karikatúry, keby režisér nepreháňal v stereotype pohybových akcií a komiksových charakterizačných znakov. Žiaľ, partitúra sa u Livermoreho nestala vodidlom ku gracióznemu humoru, ale výzvou k divokej a nesúrodej kumulácii komických gagov akéhokoľvek druhu. Všetky nápady, i tie odvážne a jednorázovo invenčné, sa po polhodine opotrebovali. A tak sa do konca opery už len hopsalo do rytmu, Mustafà vyfajčil desiatky cigariet, odtancoval každý výstup (klobúk dolu pred jeho fyzickou výdržou) a Isabella odhalila takmer všetky vnady tela takmer modelky. Ok. Boli by to bonusy lahodiace zraku, keby ich nepovýšili za kritérium obsadenia.

Festivalový debutant za dirigentským pultom, madridský rodák José Ramón Encinar mal k dispozícii Orchester a zbor Teatro comunale di Bologna, s ktorým pripravil solídnu, nie však hudobne šokujúcu koncepciu. Možno svoje zohrávala aj nevyhnutná kooperácia s „crazy“ javiskom, možno režisérske pochovanie niektorých point, no malo by byť v moci dirigenta vystavať gradačný a výrazový oblúk predlohy ešte účinnejšie. Dokonca aj v orchestri, ktorému je rossiniovský sloh bytostne blízky, sa vyskytli nepresnosti.

V sólistickom obsadení ma sklamala predovšetkým predstaviteľka titulnej úlohy, ruská mezzosopranistka Anna Goryachova. Jej tón má matný timbre, chýba mu koncentrovanosť a jadro, takže do výšok ide zoširoka, v prechodových sférach má diery. Koloratúry síce neoklamala, no od virtuozity mali tiež ďaleko. Skutočne jej krásny zjav a prinajmenšom desiatka prezlečených kostýmov nepostačovali k naplneniu kreácie, aká by mala zdobiť pesarský festivalový terén. Na druhej strane nielen herecky ale aj vokálne uspokojil Alex Esposito ako mladícky temperamentný, sexuálne lačný bej Mustafà. Jeho basbarytón je zvučný, v registroch vyrovnaný, technicky pohyblivý. Čínsky tenorista Yijie Shi je odchovancom Accademie rossiniany a zrejme favoritom Alberta Zeddu, keďže Lindoro je už jeho piatou festivalovou postavou. Je to umelec s vyspelou technikou a veľkým rozsahom, ktorý sa štýlovo orientuje aj v koloratúrnom žánri. Čo mi uňho trocha chýba je viac farebnej emocionality a osobitosti výrazu. Z ďalších predstaviteľov sa v role Taddea cítil po vokálnej stránke konformne Mario Cassi, solídnym Halym bol Davide Luciano, s postavami Elviry a Zulmy sa spoľahlivo vyrovnali Mariangela Sicilia a Raffaella Lupinacci.

Hodnotenie autora recenzie 45 %

***

Graham Vick bol krotkejší, opäť však trocha provokoval

Po predvlaňajšom búrlivom prijatí kontroverznej inscenácie Rossiniho Mojžiša v Egypte sa anglický režisér Graham Vick vrátil do Pesara v titule nanajvýš chúlostivom a všestranne náročnom. Posledná skladateľova opera Guillaume Tell (Viliam Tell) tvorí bodku za javiskovou spisbou Gioachina Rossiniho, ktorý svojou 39 operou v 37 rokoch života prestal komponovať pre hudobné divadlo. Jeho pero však nevyschlo, z neskoršieho obdobia pochádzajú geniálne skladby ako Stabat Mater, kantáta Giovanna d´Arco, cyklus Soirées Musicales, komorná verzia Malej slávnostnej omše a rad iných príležitostných kompozícií.

S javiskom sa rozlúčil 3.augusta 1829 vo francúzskej metropole, pre ktorej kráľovskú Operu (Thèatre de l´Académie Royale de Musique) pripravil veľkolepé zhudobnenie schillerovskej predlohy – štvordejstvového Viliama Tella. V období rokov 1825 – 1829, čo je posledná parížska perióda Rossiniho hudobno-divadelnej tvorby, vlastne išlo o jedinú úplne novú operu. Obliehanie Korintu (1826) vzniklo ako radikálna revízia Mohameda II., Moisé et Pharaon (1827) bol prepracovaním talianskej verzie Mojžiša v Egypte a napokon Gróf Ory (1828) sa odrazil od hudobného materiálu Cesty do Remeša. Guillaume Tell je jedinečný z mnohých hľadísk. Je to prosto Rossini diametrálne odlišný od neapolskej virtuozity, vzdialený aj podobne rozsiahlej Semiramide, je to nový rukopis širokého prúdu epickej historickej drámy, so silným nábojom národnooslobodzovacej témy. Zároveň otvára, respektíve potvrdzuje existenciu nového žánru, francúzskej grand opery, ktorú o rok skôr uviedol do života Daniel-Francois-Esprit Auber svojou Nemou z Portici. A pokračovala najmä v diele Giacoma Meyerbeera, budúcoročného jubilanta. Tell síce nemá obligátnych päť, ale „len“ štyri dejstvá, no dĺžka festivalového predstavenia presiahla päť hodín. V Pesare sa hral dosiaľ len raz, v roku 1995, v réžii Piera Luigiho Pizziho a hudobnom naštudovaní Gianluigiho Gelmettiho. (Pre zaujímavosť, roku 1933 ho päťkrát v českom preklade zahrala aj bratislavská opera.) Dejiskom iluzívne poňatej inscenácie bola divadelne upravená športová hala Palafestival.

V tomto roku ho uviedli štyrikrát v Adriatickej aréne. Akým spôsobom vyše štyri hodiny čistej hudby naplniť zvukovo a vizuálne, to už bola úloha pre realizačný tím, vedený dirigentom Michelem Mariottim, režisérom Grahamom Vickom, výtvarníkom Paulom Brownom a choreografom Ronom Howelom. Za dominantnú zložku navštíveného večera považujem hudobné pretlmočenie partitúry. Napriek tomu, že akusticky profesionálne vybavený priestor pôvodnej športovej haly neposkytuje tak „nepoškvrnený“ zážitok ako kamenné divadlo, znel orchester bolonského Teatro comunale pod Mariottiho taktovkou strhujúco. V dynamike, agogike, farbách, presnosti sólových nástrojov, v kreslení atmosféry jednotlivých scén (couleur locale), dvoch extrémne dlhých tanečných číslach (prvé a tretie dejstvo) – a takých náladovo charakterizačných variácií poskytuje bohato členená partitúra nadostač.

Režisér Graham Vick sa nemohol neoprieť o podstatu diela, zakotvenú v legende o emancipačnom úsilí Švajčiarov a snahe vymaniť sa spod habsburského útlaku. Romanticko-historickú líniu 14. storočia však posunul do úzadia a na scéne Paula Browna sa pokúsil popri dráme s rodinnými a spoločenskými koreňmi vytiahnuť aj istú líniu politického zakotvenia príbehu do čias socializmu. Sám Vick v istom rozhovore vidí svoj výklad v súradniciach otec – syn – zem – socializmus – utópia. Na v zásade bielej scénickej konštrukcii s viacerými bočnými výrezmi posúva dejové situácie tak, že ich lokalizáciu konkretizujú maľované prospekty alpskej krajiny a iné žánrové obrázky. Prítomnosť kamier, osvetľovačov a nahrávacieho štábu odvádza od princípu iluzívneho romantického divadla (hoci už v pôvodine s politickým akcentom) k plánu vystavať predlohu ako nakrúcanie opery. Svedčia preto aj kulisy (napríklad v 2.dejstve atrapy koňov, ktoré neskôr samotní účinkujúci zložia na zem), aj predimenzovaná choreografia (prvý divertissement v modernej, priam epileptickej choreografii, druhý ako košato krojovaný ländler) aj použitie projekcií (vlny rozbúreného jazera v záverečnom akte). Nápadov, s ktorými prišiel Vickov tím bolo veľa, nie všetko pôsobilo súrodo a – celkom úprimne priznajúc – k dôkladnejšiemu pochopeniu jeho zámerov by bolo potrebné vidieť náročné predstavenie opakovane.

A ešte k tej asociácii s politickou kotvou. Zaťatú päsť na červenobielej opone (dvíhajúcej sa zakaždým zdola nahor) možno čítať ako istý symbol, ktorého dešifrovanie s rozdávaním červených šatiek a vykročením Jemmyho v závere opery po schodoch rovnakej farby (tie vznikli spustením zastrešenia javiska v tvare cípu, pričom sa naskytol fascinujúci pohľad na reálnu tribúnu štadióna) bolo zreteľné, no – usudzujúc z niektorých zahraničných recenzií – skôr ho sme ho vnímali my, cez prizmu prežitého spoločenského zriadenia. Aj napriek tomu vyšlo režisérovi finále opery ako masívna apoteóza slobody. Fascinujúce Rossiniho „addio“ opere.

Najzaujímavejšou tvárou sólistického obsadenia bol nesporne Juan Diego Flórez v úloje Arnolda. Už samotná štúdia v bulletine s názvom „Ale aký druh tenora má spievať Arnolda“ napovedá o chúlostivosti partu, v ktorom sa v prvých predstaveniach objavovali mená favoritov parížskej opery Adolpha Nourrita a Gilberta Dupreza. Flórez vlastní trocha lyrickejší typ hlasu, ktorý však v umelcovej štyridsiatke nadobúda na objeme a údernosti. Je to však predovšetkým materiál nesmierne noblesný vo vedení kantilény, perfektne frázujúci a technicky nezlomný. Má absolútne vyrovnané polohy, trojčiarkové C mu znie rovnako farebne a sýto ako stred a hĺbka. V titulnej postave sa predstavil 35-ročný Sicílčan Nicola Alaimo, barytonista so skúsenosťami v rossiniovskom (a aj dramatickom verdiovskom) teréne, ktorý si s rozsiahlym a náročným partom poradil vcelku zdarne. Dokázal si rozložiť sily tak, aby mu ostali do záverečného dejstva (aj za cenu istého „odpočinku“ v 2. dejstve), dal Tellovi farebný a v niektorých scénach aj silno emotívny rozmer. Mathildu stvárnila lotyšská sopranistka Marina Rebeka (tiež viackrát „opuncovaná“ Pesarom), soprán s náležitou dramatickou priebojnosťou a pohyblivosťou, občas však vo výške trocha slovansky ostrejší. Negatívnu postavu Geslera naplnil tmavším basbarytónom Luca Tittolo. Veľmi príjemnú mezzosopránovú farbu vniesla do portrétu Hedwigy Veronica Simeoni, Amanda Forsythe charakterizovala Jemmyho priliehavo „adolescentným“ sopránom. Simone Alberghini (Melcthal), Simon Orffila (Walter Furst) a Celso Albelo (rybár Ruodi – s vysokými C v krátkom parte) boli platnou súčasťou obsadenia.

Hodnotenie autora recenzie: 75 %

***

Ponnellovská klasika stále živá

Treťou tohtoročnou produkciou bol návrat do roku 1987. Vtedy sa na javisku Auditória Pedrottiho (čo je divadelná sála pesarského konzervatória) zjavila po prvý raz inscenácia Rossiniho „burletty per musica“ Príležitosť robí zlodeja (L´occasione fa il ladro) v réžii Jeana-Pierra Ponnella (1932 – 1988). Pri príležitosti 25. výročia úmrtia nezabudnuteľného režiséra festival už potretie vzkriesil jeho skvostnú prácu, ktorú zub času nenahlodal nijakým spôsobom.

O čistotu tvarov sa teraz stará Ponnellova bývalá spolupracovníčka Sonja Frisell, vďaka ktorej maestrov rukopis je ustrážený v nepoškvrnených detailoch. Čo si vlastne Rossiniho ôsma, v dvadsiatke skomponovaná opera vyžaduje? Mimochodom, v roku 1812 prišlo na svet päť nových skladateľových opier! Ľahkosť v čítaní predlohy, pokoru k notám, salónny humor, schopný reflektovať princíp „prevlekovej“ zámeny postáv a tajomstva vymeneného kufra. To všetko s náležitou gráciou, neprehnanou karikatúrou a presnou typológiou postáv Ponnellova réžia prináša. A to si aj po štvrťstoročí uchováva.Jean-Pierre Ponnelle bol tiež autorom scény a kostýmov, takže celý javiskový tvar si udržiava slohovú jednotu. Dej vyše 90-minútovej jednoaktovky sa po krátkej predohre a búrke začína stavaním kulís. Raz-dva je prázdne javisko, kryté dreveným stropom, nasýtené atmosférotvornou scénografickou výbavou, kde spúšťanie a rozťahovanie maľovaných pláten vyčaruje ilúziu v rozohrávaní inak simplexného príbehu a variuje bez námahy javiskový priestor. Ak k tomu prirátame veľmi kultivovanú, nesilene vtipnú a príjemný pocit vyvolávajúcu réžiu, vychádza z toho nadčasovo pútavá, vkusná a pri dnešných často nezmyselných experimentoch priam vzorová podoba. Že v štýle retro? A prečo nie! Rossiniho hudba je stále tá istá.

O hudobné spracovanie partitúry sa postarala mladá taiwanská dirigentka Yi-Chen Lin, ktorú maestro Zedda objavil pred dvoma rokmi, keď jej ponúkol naštudovať v rámci sekcie Festival mladých Cestu do Remeša. Svojej úlohy sa zhostila úspešne, napriek pomerne veľkým gestám (dosť typickým pre dámy za dirigentským pultom) dosiahla presnosť v ansámbloch, brio v gradáciách i eleganciu v áriách. Hralo teleso s daným štýlom detailne vyrovnané – Orchestra Sinfonica G. Rossini. Zbory sa v diele nenachádzajú.

Sólistické obsadenie bolo vzácne vyrovnané, nik netrčal, nik nezaostával. Elena Tsallagova (Berenice) má príjemný lyrický soprán so schopnosťou koloratúry, Enea Scala (Conte Alberto) šťavnatý tenor s italianitou v timbri a po menšom zaváhaní aj úplne bezpečnou vysokou polohou. Dvaja parádni a skúsení barytonisti Roberto De Candia (Don Parmenione) a Paolo Bordogna (Martino) dávali lekciu belcatového buffo spievania s legatom i pohyblivosťou hlasov a napokon farebné timbre ponúkli aj Victoria Yarovaya (Ernestina) a Giorgio Misseri (Don Eusebio).

Hodnotenie autora recenzie:85 %

***

Ostáva mi už len stručná zmienka o dvoch ďalších navštívených podujatiach. Tradičná repríza Cesty do Remeša (v rámci záveru Accademie Rossiniani) tohto roku z vokálneho hľadiska nepriniesla oslnivé objavy (bol som prítomný na druhom predstavení), ale prihlásil sa rad spevákov, ktorí majú šancu odraziť sa k slušnej kariére. V režijnej koncepcii Emilia Sagiho (vznikla roku 2001), stráženej Elisabettou Courir, majú mladí sólisti možnosť v nekomplikovanej javiskovej podobe vyskúšať si herecké dispozície a najmä sústrediť sa na extrémne náročný spev. Scénická kantáta, čo je žánrové určenie Cesty do Remeša, dáva ideálnu príležitosť k demonštrácii vokálnej techniky a najmä rossiniovského štýlu, ku ktorému vedie frekventantov Accademie rossiniany tím špecialistov na čele s Albertom Zeddom. Tohtoroční sólisti účinkovali pod taktovkou Daniela Smitha (ostal čosi dlžný v koncepcii a temporytme) a z nich hodno spomenúť napríklad mená ako Valentina Teresa Mastrangelo (Madama Cortese), Daniela Mizzi (Corinna), Dempsey C´Rivera (Belfiore), Sergio Vitale (Don Profondo), ktorí sú na ceste k objavovaniu krás i nástrah rossiniovských partov.Napokon v rámci popoludňajších koncertov belcanta som s veľkým očakávaním navštívil recitál španielskeho tenoristu Celsa Albela. Bolo to však značné sklamanie. Cykly španielskych piesní z pera Joaquina Turinu (1882-1949) a argentínskych od Carlosa Guastavina (1912-2000) boli svojou poetikou, alebo možno skôr pričinením interpretácie, až príliš stereotypné, výrazovo nevzrušujúce. Albelo hoci má renomé belcantového tenora (a ako Rybár v Tellovi celkom presvedčil) nepriniesol ani eleganciu a vrúcnosť fráz (Rossini: ária Leicestra z Alžbety, kráľovnej anglickej, Donizetti: ária Gennara z Lucrezie Borgie a ária Edgarda z Lucie di Lammermoor), ani vokálnu virtuozitu. Všetky výšky, jednostranne vypálené, mu síce vyšli, no žiaden medzistupeň vo vychutnávaní výrazu sa neobjavil. Ani v obligátnych a rovnako matne zaspievaných prídavkoch z Nápoja lásky, Arlézanky a Rigoletta.Na záver už len avízo ročníka 2014: Aureliano in Palmira (v réžii Maria Martoneho), L´inganno felice (réžia Graham Vick, repríza z roku 1994) a Armida v novej podobe Lucu Ronconiho.

***

Rossini Opera Festival 2013
Gioachino Rossini:
L’italiana in Algeri
Dirigent: José Ramón Encinar
Režisér: Davide Livermore
Scéna: Nicolas Bovey
Kostýmy: Gianluca Falaschi
Zbormajster: Andrea Faidutti
Orchestra a Coro del Teatro Comunale di Bologna
Premiéra 10. augusta 2013 Teatro Rossini Pesaro
(napísané z 16. 8. 2013)

Mustafà – Alex Esposito
Elvira – Mariangela Sicilia
Zulma – Raffaella Lupinacci
Haly – Davide Luciano
Lindoro – Yijie Shi
Isabella – Anna Goryachova
Taddeo – Mario Cassi

***

Gioachino Rossini:
Guillaume Tell
Dirigent: Michele Mariotti
Režisér: Graham Vick
Výprava: Paul Brown
Svetelný dizajn: Giuseppe di Iorio
Choreografie: Ron Howell
Zbormajster: Andrea Faidutti
Orchestra a Coro del Teatro Comunale di Bologna
kooprodukce la Fondazione Teatro Regio di Torino
Premiéra 11. augusta 2013 Adriatic Arena Pesaro
(napísané z 17. 8. 2013)

Guillaume Tell – Nicola Alaimo
Arnold Melchtal – Juan Diego Flórez
Walter Furst – Simón Orfila
Melchthal – Simone Alberghini
Jemmy – Amanda Forsythe
Gesler – Luca Tittoto
Rodolphe – Alessandro Luciano
Ruodi – Celso Albelo
Leuthold/Un Chasseur – Wojtek Gierlach
Mathilde – Marina Rebeka
Hedwige – Veronica Simeoni

***

Gioachino Rossini:
L’occasione fa il ladro
Dirigent: Yi-Chen Lin
Režisér: Jean-Pierre Ponnelle (originál), Sonja Frisell (obnovená)
Výprava: Jean-Pierre Ponnelle
Orchestra Sinfonica G. Rossini
Pôvodná premiéra 1987
Obnovená premiéra 12. augusta 2013 Teatro Rossini Pesaro
(napísané z 18. 8. 2013)

Don Eusebio – Giorgio Misseri
Berenice – Elena Tsallagova
Conte Alberto – Enea Scala
Don Parmenione – Roberto de Candia
Ernestina – Victoria Yarovaya
Martino – Paolo Bordogna

***

Gioachino Rossini:
Il viaggio a Reims
Dirigent: Daniel Smith
Režisér: Elisabetta Courir
Obnovené nastudování: Emilio Sagi
Scéna: Emilio Sagi
Kostýmy: Pepa Ojanguren
Orchestra Sinfonica G. Rossini
Premiéra 13. augusta 2013 Teatro Rossini Pesaro
(napísané z 16. 8. 2013)

Corinna – Sandra Ferró / Damiana Mizzi
Marchesa Melibea – Tatia Jibladze / Na’ama Goldman
Contessa di Folleville – Sophie Gordeladze / Sara Blanch Freixes
Madama Cortese – Valentina Teresa Mastrangelo
Cavalier Belfiore – Dmitry Ivanchey /Dempsey C’Rivera
Conte di Libenskof – Marco Stefani / Vassilis Kavayas
Lord Sidney – Dimitri Pkhaladze
Don Profondo – Sergio Vitale
Barone di Trombonok – Paolo Ingrasciotta
Don Alvaro – Seiji Ueda / Matteo Loi
Don Prudenzio – Davide Giangregorio
Don Luigino – Dempsey C’Rivera / Dmitry Ivanchey
Delia – Sara Blanch Freixes / Sandra Ferró
Maddalena – Natalya Boeva
Modestina – Mai Kusuno
Antonio – Matteo Loi / Seiji Ueda
Zefirino/Gelsomino – Vassilis Kavayas / Marco Stefani