Pichlavé kaktusy. Baletní export ze Švédska do Drážďan

Pichľavé kaktusy
Baletný export zo Švédska do Drážďan

Tanečný život v severských krajinách to nemal ľahké. Vedľa designu, ktorý dnes obdivujeme, vysokého životného štýlu a tiež vďaka zvláštnej mystike obdivujeme tieto škandinávske krajiny. Vďaka osobitej dramaturgii Baletu Semperovej opery v Drážďanoch pod direkciou Aarona S. Watkina, uzrela svetlo sveta ojedinelá premiéra: Nordic Lights. Hneď vás určite napadne otázka, či má vôbec Švédsko okrem Matsa Eka nejakých choreografov. A či môžu zaplniť jeden baletný večer tak, aby to nebolo nuda. Ak nie, priznám sa, že mňa to napadlo. Od zásadnej nedôvery ku komponovaným večerom, cez dramaturgickú voľbu, predstavu troch súčasných žijúcich tvorcov zo Švédska s ich zvláštnou naturálnou tvorbou a teraz sa kajám, pretože dramaturgia a i samotní choreografi plus výkon baletu ma zdvihol zo sedačky a musel som si opäť priznať, ako predsudky negatívne ovplyvňujú náš život. V umení ešte viac. Stefan Ulrich a Aaron S. Watkin dokázali priviesť do Drážďan neopakovateľnú atmosféru, tri mimoriadne diela, ktoré sa k sebe vynikajúco hodia a ak opomeniem, že prvá choreografia mala byť vo večere radšej druhá, čo sa týka dramaturgie, niet čo namietať. Skôr závidieť. Pontus Lidberg, Johan Inger a Alexander Ekman sú traja choreografi, ktorí sa stretli mimo Štokholm. Pontus Lidberg je nielen choreograf, ale aj filmár a tanečník. K spolupráci na premiére pre Drážďany prizval renomovaného britského skladateľa Maxa Richtera. Vytvorili, v tomto prípade je nutné povedať spolu, dielo Im anderen Raum. Štruktúra baletu aj hudby podlieha voľným epizódam, ktoré spolu rôznymi spôsobmi korešpondujú. Od akustického pohrávania vetra, vzduchu, atmosférických zvukov až po hudobné objekty, tie reprezentuje živo hrajúce kvarteto v zložení: husle, viola, violoncello a klavír. Dynamické napätie vytvára práve kontrast medzi naživo hrajúcimi hudobníkmi a elektronickými zvukmi, zámernými pauzami a zvukomalebnými ornamentmi. Richter cituje jednotlivé hudobné, určujúce motívy, ktoré k sebe skladá a znovu ich fragmentuje.

Lidberg zase cituje poéziu Rumiho, ktorou dodáva dielu intelektuálne vyznenie. Možno sa až príliš zamotal do podtextov, bohato by stačil jeho nápaditý pohybový slovník a sugestívna autorská hudba Richtera. Citácie Rumiho, ktoré sa objavujú ako základný prvok scénografie sú zbytočným podcenením vnímavosti diváka a odvádzajú pozornosť od mikroepizód choreografa, ktorý na javisku necháva súčasného, možno švédskeho obyvateľa Štokholmu prechádzať vlastným životom, spomienkami a víziami. Sprevádzajú ho ženy, ktoré samozrejme mužovi spôsobujú nemalé smútky. Existenciálne napätá situácia poskytuje vzrušujúce tanečné možnosti. Choreograf cituje nielen súčasné hemženie obyvateľov premnoženej planéty, ale zdôrazňuje snahu jedinca o individualitu a hľadanie šťastia. Táto vzletná idea dokumentuje pohybový motív, keď muž cez pokrčeného tanečníka vyskočí do výšky a tretí muž ho chytí. Nie je to len motív krídel a letu, ale zároveň aj motív beznádeje, keď opakovane skákajúci tanečník je zakaždým chytený. A musí sa vrátiť na začiatok. Divákovi napovedajú jednotlivé slová: Raum, Traum, Wandern, Von Raum zu Raum, Fallenden, Wachsen a tak ďalšie. Skôr než tento zbytočný intelektuálny pátos, sú zaujímavé iné scénické aspekty. Pôsobivý sen s vytríbenými designovými artefaktmi, ako napríklad zvieracia hlava či čierny sneh.

Strhujúcim nositeľom odkazu príbehu, čiže baletu je Jón Vallejo v ústrednej postave. Silne fyzicky mysliaci tanečník svojim naturalizovaným tancovaním, silou a zároveň výrazom dodáva príbehu melancholický charakter. Vallejo stretáva osudovú ženu: Elenu Vostrotinu, ktorá už len svojim stylingom s diabolsky červenými vlasmi, predznamenáva tragédiu. Ale v čom je tragédia hoc krátkej, ale silnej lásky? Príbehy tejto milostnej dvojice sa prelínajú s ich opozíciou: Fabianom Vorangerom a Courtney Richardson, ktorá svojou kruto chladnou krásou je vedľa Vostrotiny druhou zvláštnou, v balete nevídanou ženou. Žiadne lyrické baleríny, žiadne senzitívne krásky, ale moderné emancipované ženy, ktoré to dopracovali tak ďaleko, kam sa feminizmus posunul. A tieto štyri postavy zvádzajú vypätý choreografický zápas. Zraňujú sa a uzmierujú, odchádzajú a vracajú sa, tápu vo svojich citoch i snoch. Hnevlivá súčasnosť a túžba po romantike sa ostro stretáva v živote týchto dnešných ľudí. V malom zbore, ktorý putujúcich sprevádza (tri páry), je každý tanečník silná individualita. O to radostnejšie je, že mladá česká tanečnica Kateřina Plachá, ktorá ešte v júni bola v súbore ako elév, dostala od Lidberga možnosť dopísať si do životopisu prvú kreáciu pre seba od žijúceho choreografa. Plachá dobre urobila, že neodišla do HET Balletu a zostala v Drážďanoch. Nevídaný pohybový arzenál a vysoká kultúra pohybu je u takej mladej tanečnice fascinujúca. V takom veľkom súbore dostať sa do prvého obsadenia vlastne z posledného miesta, je dôkazom nielen talentu a usilovnosti Plachej, ale aj známkou pre pedagógov drážďanského baletu.

Ak vás odrádzajú zložité a zbytočne viaczmyselné názvy choreografií, možno vás poteší, že Johan Inger choreografuje na obľúbené Ravelovo Bolero. A ako. Takto sa umelecky zmocniť tejto zvláštnej skladby sa rovná divadelnému zázraku. Dokazuje to nielen kvality Ravelovej hudby cez plne nezvyklú optiku, ale aj veľký talent choreografa. Walking Mad, je vedľa Bolera Stephana Thossa ukážkou, ako dokáže čítať klasickú hudbu možno pre niekoho neznáma generácia, aký dramatický a divadelný rozmer jej dokáže vtisnúť. Tam sú abstraktné kreácie na Bolero, ktoré bádajú medzi rytmom a melódiou. Inger vystavil fascinujúci, komický a to je treba zdôrazniť – príbeh. Cudzinec, ktorých v dnešnom svete je požehnane a pritom možno sme všetci cudzincami, prichádza na javisko, na celkom obyčajný dvor, kde žena zbiera vypratú bielizeň. Po čase si divák začne klásť otázku kto tento dvor vlastne obýva, kto sú títo obyvatelia a hlavne koľko ich je. Pretože môžeme pristúpiť na hru, že postavy sú len dve, ale môžeme sa stotožniť s niekoľkými obyvateľmi. Najprv sa za ticha pohne drevená stena, ktorá stojí v pozadí javiska a zlynčuje tohto tuláka. Keď začne zápas muža s touto symbolickou stenou, začne aj hudba. Série vtipných komických gagov presne rozdeľujú hudbu tak, ako ju delí symbolicky posuvná stena, ktorej tanečnými možnosťami nás Inger neprestane prekvapovať až do konca.

Bláznivé skeče, cirkusové nápady, precízny pohybový slovník, strhujúci partnerský tanec, akrobacia, gesto, to všetko má u tohto silne divadelne cítiaceho choreografa svoje dôležité miesto. Akoby tieto prekvapenia nestačili. Potom, čo skončí bolero, choreograf pripraví druhé. Vlastne ten balet o putujúcom mužovi začne až keď Bolero skončí. Celé Bolero je len predohra strhujúcemu duetu pocitov a emócií na hudbu Arvo Pärta. Fascinujúce výtvarné obrazy, precízni tanečníci, brilantná choreografia. Putujúcim mužom bol Jiří Bubeníček. Nebol to len putujúci cudzinec, chvíľu dokázal byť verným manželom, chvíľu milencom, protivným drzáňom, cudzincom, láskyplným manželom. Staršia choreografia akoby našla nové uplatnenie svojich princípov práve v Bubeníčkovi. Michael Tucker v druhom obsadení bol celkom iným, viac jednotvárnym, beznádejným pútnikom. Okrem toho Bubeníček je extravagantným divadelníkom, ktorý sa nebojí riskovať a zmocniť sa príbehu, choreografie a javiska.

Ak od modlitby Pontusa Lidberga za dar lásky prešiel večer do skvele vybalansovaného smiechu cez slzy Johana Ingera, ktorým večer graduje, posledná časť Alexandra Ekmana Cacti je skutočný vrchol. Z temného fjordu sme sa dostali až na najvyššiu horu, kde rastú len kaktusy, ktoré svojím zvláštnym tvarom, nebezpečnými pichliačmi a schopnosťou prežiť, reprezentujú zvláštnu kastu ľudí. Obyvateľov neznámeho sveta, ktorí sú ako hudobné nástroje. Ako hudba sama. Ekman napísal mnoho zaujímavých myšlienok o svojom balete a získal si ním slávu a uznanie. A právom. To, čo vymyslel, je šťastná konštelácia talentu, nápadu a samozrejme interpretácie. Trojica popletených muzikantov, ktorí sa prechádzajú so svojimi nástrojmi po javisku a akoby z nudy si niekedy len tak vrznú na struny, niekedy sa potešia časťami zo sláčikových kvartet napríklad Schuberta, Haydna či Beethovena. Tanečníci, ktorí sú najprv schovaní za šestnástimi pódiami rôznych výšok, sa stávajú jednotlivými grafmi sínusoidy hudby. Tak ako hudba rôzne kolíše, stupňuje sa, či mizne, tak aj oni. Je to jeden veľký monitor, ktorý ukazuje nielen životné funkcie ale aj mnoho utajených, doposiaľ neobjavených funkcií ľudského tela. Tie dokonale preverí choreograf so svojimi neskutočnými allegrovými pasážami. To už nie je len tanečné divadlo, to je divadlo, kde tanec má výsostné postavenie.

Čo je ešte ojedinelejšie, je jediné dueto. V dejinách baletu sme videli rôzne posuny, ale tancovať geniálne dueto nie na hudbu, ale na hovorený text, ktorý si rozprávajú tanečníci a pritom sami seba parodujú, to je bezprecedentné. Aram a Ryley sa zhovárajú, robia si naschvál, tancujú, komentujú to. Jiří Bubeníček druhýkrát v tomto večere je dirigentom celého ansámblu. Na čestnom mieste vyniká a podľa neho akoby unisono pasáže opakovali všetci, za ich skvelý výkon im aj poďakuje: Thank you!, zabrble a zmizne hľadať kaktus. Sarah Hay je skvelá partnerka pre dueto. Okúzľujúca a technicky skvele disponovaná. Dokáže mužovi zdvihnúť tlak. Okay, to je v poriadku hovorí. Okay, teraz príde rýchla časť, roztancuj sa. Bác! Dueto, ktoré sa sľubne rozvinulo prerušila mačka, ktorá spadla na javisko. Či už je balet utópiou novej dekády, intelektuálnou hračkou, poctou Michelangelovi a jeho nahotinkám v Sixtínskej kaplnke, komiksom súčasnej high tech spoločnosti, metaforou, posledným záchvevom postmoderny, je to jedno. Radosť a elán, ktoré z diela vychádzajú sú vzácne. Koľkokrát sa v divadle na balete smejeme? Koľkí choreografi dokážu postaviť veselý balet a neschovávajú sa za filozofické, dramatické kusy? Predstava depresívneho Škandinávca, ktorý narieka, že je u nich stále tma, je preč. Práve mladý choreograf, tretí rodák zo Švédska v tomto večere, prišiel rozosmiať depresívnu Európu. A nielen to. Nemožno zabudnúť na skvelý design, fascinujúci svetelný scenár, kde javiskové svetlá tiež tancujú podobne ako hudba a tanečníci. Čo je vzácna novinka, je kostým. Kedy vidíme na javisku kostým, ktorý nie je prezentovaný celú dobu a je len napoly oblečený? To je rafinovanosť od Ekmana, tak isto ako jeho náročné pasáže gest, tak ako to, že núti tanečníkov vydávať rôzne zvuky akoby nestačilo, že z jeho choreografie nemôžu popadnúť dych, musia ešte tlieskať, bubnovať, mumlať si a pospevovať.

Súbor sa predstavil už v úvode sezóny vo vynikajúcej forme. Ekmanove nenaučiteľné formácie a obťažné unisono pasáže roztancovaných rúk a celého tela sa naučil dokonale. Šéf baletu Aaron S. Watkin doviedol svoj súbor do situácie, keď dokáže pracovať s akýmkoľvek žijúcim choreografom, vyhovieť mu, zvládnuť jeho predstavy a čo je dôležité inšpirovať ho a premiéru či reprízu premeniť na umelecký zážitok. A tak určite vedľa súčasných choreografických špičiek sú tieto tri balety skvelým doplnením repertoáru. A mnoho divákov určite niektorú choreografiu zatúži uvidieť znovu. Všetci traja sú Švédi, každý prešiel iným umeleckým vývojom a čo je vzrušujúce, každý dospel k vlastnému pohybovému slovníku i vnímaniu javiska. Tak ako v roku 1906 vzbudila vo Švédsku záujem o balet hosťujúca Isadora Duncan a v roku 1913 Michael Fokin uchvátil Birgit Cullberg a Birgit Ǻkesson, tak Európe dnes po Ekovi ďalší švédski choreografi tento dar splácajú. A nielen to.

Hodnotenie autora recenzie: 95 %

Nordic Lights
Mehrteiliger Ballettabend
Streichquartett a Musik vom Tonträger
Semperoper Ballett
Premiéra: 25. októbra 2013 Semperoper Drážďany
*** 

Im anderen Raum
Choreografie: Pontus Lidberg
Hudba: Max Richter
Asistent choreografa: Gamal Gouda
Scéna a světlo: Patrik Bogårdh
Kostýmy: Rachel Quarmby-Spadaccini
Projekce: Petters Lidberg
Dramaturgie: Stefan Ulrich

Kateřina Plachá, Courtney Richardson, Arika Togawa, Sonia Vinograd, Elena Vostrotina, Claudio Cangialosi, Michael Tucker, Francesco Pio Ricci, Jón Vallejo, Fabien Voranger
*** 

Walking Mad
Choreografie, scéna, kostýmy: Johan Inger
Maurice Ravel:(Bolero)
Světla: Erik Berglund
Nastudování: Yvan Dubreuil

Anna Merkulova, Courtney Richardson, Julia Weiss, Jiří Bubeníček, Raphaël Coumes-Marquet, Mario Hernandez, Francesco Pio Ricci, Jón Vallejo, Fabien Voranger
*** 

Cacti
Choreografie, scéna, kostýmy: Alexander Ekman
Hudba: Joseph Haydn
Světlo: Tom Visser
Libreto: Spenser Theberge
Nastudování: Urtzi Aranburu

Duet – Sarah Hay, Jiří Bubeníček
Jenny Laudadio, Sangeun Lee, Raquél Martínez, Sonia Vinograd, Vanja Vitman, Julia Weiss, Duosi Zhu, Jiří Bubeníček, Claudio Cangialosi, Laurent Guilbaud, Mario Hernandez, Houston Thomas, Jan Oratynski, Johannes Schmidt, Michael Tucker

www.semperoper.de

Foto Ian Whalen