Poslední slovenská primabalerína Eva Sklyarová v Baletním panoramatu

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4

Tancujete v jeho verzii Júliu, a všetky baleríny veľmi dobre poznajú rôzne slávne verzie Romea a Júlie, napríklad od Neumeiera či Kennetha MacMillana. Ako sa cítite vy vo svojej „košickej“ verzii?

Jasné, že sú pohybovo úplné iné, každý choreograf má svoj rukopis a svoje videnie. Ondrej to urobil po svojom. Hľadal pôvodnú históriu, jeho predstavenie nie je zdĺhavé a myslím, že jasne vystihol podstatu. Nevidel Júliu na špičkách, tancujeme v ťažkých dobových kostýmoch a nie je to len tancovanie o duetách. Je to úprimné, pravdivé, a nič neprikrášľuje na príbehu. Urobil to divadelne, jeho Júliu milujem.

Keď sa vrátime na začiatok k vám: Aká bola cesta dievčatka z Michaloviec na východe Slovenska za baletom na školu do Košíc a potom do Bratislavy?

Môj otec slúžil v armáde a často ho prevelovali. Takže ja si Michalovce vôbec nepamätám. Je to len rodné mesto. Po Michalovciach sme boli v Humennom, potom v Prešove. V Humennom som začala chodiť na ZUŠ, bolo to zaujímavé, lebo som začala chodiť na klavír. V budove, kde bola hudobná teória, boli vždy otvorené dvere do baletnej sály. A ja som tam vždy stála a nakukovala a veľmi sa mi to páčilo. Vtedy som sa do baletu zamilovala. Prosila som rodičov, že by som tam rada chodila, a tak mi to dali ako darček k narodeninám s podmienkou, že nebudem zanedbávať klavír a školu.

Koľké narodeniny to boli?

Presne viem, šesť, sedem,… – ôsme. Konalo sa to v kaštieli v Humennom, všade boli krásne vysoké dvere. Vidím to ako film. Začala som sa pripravovať na prijímačky na košické konzervatórium, ale na klavír. Učiteľka z baletu ma povzbudila, či nechcem skúsiť tie prijímačky na balet, nikdy som si nemyslela, že tancom by som si mohla zarábať na živobytie.

Čo na to rodičia?

Rodičia to rešpektovali. Vedeli, že balet milujem a strašne ma baví. Mamka nebola veľmi nadšená, vedela, čo to obnáša, ale otec nás vždy podporoval vo všetkom, čo nás bavilo.

A ďalšie sťahovanie na konzervatórium do Bratislavy?

Na košické konzervatórium prišla Boba Brella, ktorá si ma vybrala do svojho záverečného predstavenia na pražskej AMU. Naučila ma láske k scénickému tancu. Navrhla mi, či nechcem prestúpiť do Prahy na konzervatórium, ale vtedy som sa na to necítila. Ale už v druhom ročníku som chcela aj sama prestúpiť. Otec si vybavil prácu v Bratislave, a tak som po úspešnom absolvovaní rozdielových skúšok nastúpila do piateho ročníka Bratislavského konzervatória k pani profesorke Bederovej, tam som aj zmaturovala.

Vy ste vekovo taká dobrá generácia. Určite ste mali slávnych spolužiakov.

Mala som ísť do ročníka s Natáliou Horečnou, ale mňa zaradili o rok nižšie, čo beriem ako šťastie, lebo som mala vďaka tomu čas technicky ich dobehnúť a pani Bederová sa mi veľmi venovala aj navyše. Beriem to ako šťastie aj v tom, že na koncertnú prax som chodila k pani profesorke Irine Čiernikovej, ktorú si vážim aj ako profesorku, aj ako človeka a vynikajúcu tanečnicu. Nás bolo v ročníku štrnásť. Napríklad Michal Zábavík (tancuje v Grazu), Andrea Némethová (tancuje vo Viedni), František Šulek, Lucia Holečková-Maciková (zo SND). A Roman Lazík, prvý sólista Viedenského štátneho baletu.

Tri angažmán, SND, Izrael Balet (do roku 1999), Košice…

SND je môj rozjazd. Som rada, že som tam začala, lebo som mala možnosť pracovať s výborným pedagógom Rafaelom Avnikjanom. Pôsobili tam sólisti, napr. Nora Gallovičová, Nikoleta Rafaelisová, Jozef Dolinský, Nikoleta Stehlíková a Igor Holováč, od ktorých som sa veľa naučila. Beriem to ako veľký prínos pre môj štart.

Keď sa zmenilo vedenie baletu SND, tak sme s Romanom Lazíkom šli do Izrael Ballet, kde ma veľmi zaujal ich balanchinovský repertoár. Veľmi ma to obohatilo. Tam som však mala úraz. Vrátila som sa do Bratislavy. A v SND sa opäť zmenilo vedenie. Ponúkli mi spoluprácu s Ondrejom Šothom, čo ma zaujalo, a tak som sa rozhodla zostať doma.

Piotr Iľjič Čajkovskij: Luskáčik - Eva Sklyarová a Sergii Iegorov (foto archív Evy Sklyarovej)
Piotr Iľjič Čajkovskij: Luskáčik – Eva Sklyarová a Sergii Iegorov (foto archív Evy Sklyarovej)

Tým sme sa vrátili k začiatku rozhovoru, k vášmu stretnutiu s Ondrejom Šothom pri jeho pôsobivom Requiem a Carmine Burane. Ale prečo ste potom tak rýchlo odišli zo SND?

Ondrej Šoth dostal miesto v Košiciach. Mne sa do Košíc nechcelo, ale chcela som s ním pracovať. Môj priateľ dostal angažmán do Mníchova a ja som tiež chcela odísť ďalej do sveta. Najlepšie za ním, keby to vyšlo. Lenže situácia sa celá zamotala.

Neľutujete spätne (nemyslím to nijako proti Ondrejovi Šothovi), že ste vsadili kariéru, možno aj medzinárodnú, na jednu kartu, jedného človeka – Ondreja Šotha?

Nie, neľutujem. Pretože som úplne spokojná s tým, čo tancujem. Mám možnosť tancovať klasický repertoár aj moderný repertoár. Mala som možnosť spolupracovať s veľkými umelcami tanečného umenia ako Pavel Šmok, Libor Vaculík, Yaroslav Ivanenko, Natália Horečná, Jiří Bubeníček a ďalší.

Nebolo to ťažké, rozísť sa s priateľom kvôli práci, pre veľkú vzdialenosť, a prísť na východ krajiny po tom, čo ste poznali hlavné mesto a Európu?

Myslím si, že je úplne jedno, na akom mieste človek je – či je veľké, či je malé, či je prestížne. Je dôležité, či je tam človek rád, či má rád prácu, ľudí okolo seba a je spokojný a naplnený. Bolo to veľmi ťažké, ale napĺňal ma repertoár aj ľudia aj spôsob, akým sme fungovali. Sme jedna rodina, nemáme intrigy, aké sa dejú vo veľkých divadlách. Ondrej nás učil držať spolu. Aj na scéne sme spolu dýchali a žili. Každý mal svoje miesto, nikto sa necítil menejcenný. Myslím, že diváci cítili dokonalú spoluprácu celého súboru pri interpretácii každého diela a mali z toho dokonalý zážitok.

Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4

Mohlo by vás zajímat