Potlesk pro Mahana Esfahaniho a Jiřího Rožně. A také pro Zuzanu Růžičkovou

V pondelok 12. februára odohral Symfonický orchester Českého rozhlasu koncert s podtitulom „Potlesk pro Mahana Esfahaniho a Jiřího Rožně“. Už tieto slová prezrádzajú, čo, respektíve kto, bol hlavným lákadlom večera: na jednej strane jeden z najuznávanejších svetových čembalistov, na druhej strane mladý, talentovaný dirigent. Zaujímavá však bola aj dramaturgia. Na koncerte zloženom výhradne z diel z minulého storočia zazneli skladby Igora Stravinského, Viktora Kalabisa a Leoša Janáčka. Celý večer bol venovaný spomienke na prvú dámu čembala, len nedávno zosnulú Zuzanu Růžičkovú.
Potlesk pro Mahana Esfahaniho a Jiřího Rožně – Praha 12. 2. 2018 (zdroj SOČR / foto Filip Jandourek)

Asi nikdy ma neprestane udivovať, koľko skvelých dirigentov z Česka pochádza. Nemusíme sa pritom ani pozerať do minulosti, mladá generácia totiž na svojich legendárnych predchodcov viac než úspešne nadväzuje. Môžeme hovoriť napríklad o Tomášovi Netopilovi, Jakubovi Hrůšovi a nepochybne tiež o iba dvadsaťšesťročnom Jiřím Rožňovi. Včerajší koncert bol len ďalším dôkazom toho, že keď sa kritika (a to aj tá zahraničná) o tomto umelcovi vyjadruje v superlatívoch, je to absolútne oprávnené. Rožeň má energiu, príjemné mladícke vyžarovanie, veľmi jasnú a logickú predstavu o interpretovanej hudbe. Koncertu tak aj vďaka nemu nechýbali čarovné okamihy. Našli sa však aj momenty, kedy sa zdalo, akoby si dirigent s orchestrom celkom neporozumeli.

Prvou skladbou boli Symfónie dychových nástrojov Igora Stravinského. Dielo je v istých ohľadoch až manifestom Stravinského neoklasicizmu – nenachádzame v ňom nič romantizujúce či sentimentálne. Nemohla som sa ubrániť pocitu, že tento fakt bol pre Symfonický orchester Českého rozhlasu, konkrétne teda jeho dychovú sekciu, problémom. Prevedenie pôsobilo, ako by hráči nevedeli, čoho sa chytiť, hoci sa zdalo, že sa ich Rožeň naozaj zo všetkých síl snaží naviesť ku svojej predstave. Práve v tejto skladbe som tak postrádala užšiu symbiózu hráčov s dirigentom.

Koncert pre čembalo a sláčikový orchester op. 42 patrí k skladbám, ktoré Viktor Kalabis napísal pre svoju manželku Zuzanu Růžičkovú. Dielo ponúka množstvo virtuóznych pasáží, ako aj lyrických, melodických úsekov. Mahan Esfahani, Růžičkovej žiak, ho na včerajšom koncerte predviedol naozaj fantasticky. Po technickej stránke bol sólista absolútne suverénny a neverila som vlastným ušiam, aké rôznorodé môžu byť tóny čembala. Spolu s dirigentom a orchestrom vytvorili miestami trochu introvertnú, veľmi pôsobivú a zvukovo vyváženú interpretáciu, ktorá sa ku typicky „kalabisovskému“ smútku naozaj hodila. Esfahani sa s publikom rozlúčil brilantnou sonátou Domenica Scarlattiho.

Druhá polovica koncertu patrila Janáčkovej Glagolskej omši. K Symfonickému orchestru Českého rozhlasu sa v tomto veľkolepom diele pridali Český filharmonický zbor Brno, organista Pavel Svoboda a štvorica sólistov: po zmenách v obsadení to boli Jana Šrejma Kačírková (soprán), Markéta Cukrová (alt), Richard Samek (tenor) a Jozef Benci (bas). Vďaka Jiřímu Rožňovi týmto hudobníkom nechýbala súhra a komunikácia, ktoré prispeli k veľmi kvalitnej interpretácii. Je však pravda, že akustika Rudolfina niektorým miestam omše nedala vyznieť úplne ideálne.

Symfonický orchester České rozhlasu si v tejto kompozícii počínal azda najlepšie z celého koncertu. Dielo v ich podaní vyznievalo slávnostne, mohutne, na potrebných miestach nechýbal opulentný zvuk, ich prejav bol však vždy kultivovaný a Rožeň veľmi tvorivo formoval celkovú zvukovosť. Z kvarteta sólistov zaujala Jana Šrejma Kačírková, ktorá napriek tomu, že jej doménou sú lyrickejšie polohy, zvládla neľahký Janáčkov part vynikajúco. Tenorovi Richardovi Samkovi už príliš nepristali dynamicky exponovanejšie miesta, najmä vo vyšších polohách, slovenský spevák Jozef Benci spieval spoľahlivo, témbrovo sa mi jeho hlas do diela veľmi hodil. Čo mi trochu prekážalo, bolo to, že sólisti sa sústredili na expresívnosť a majestátnosť prevedenia, a na jemnejších, radostných miestach tak zabúdali na ľahkosť (napríklad úvod časti Svet).

Precíznejšia bola v tomto ohľade Markéta Cukrová, ktorej alt sme však kvôli nepríliš rozsiahlemu partu počuli až v druhej polovici diela. O strhujúci zážitok sa postaral organista Pavel Svoboda. Korunou celej skladby však bol pre mňa Český filharmonický zbor Brno. Teleso, ktoré pracuje pod zbormajstrom Petrom Fialom, znelo kompaktne a vo všetkých okamihoch veľmi plasticky, a musím priznať, že pri väčšine ich nástupov som mala husiu kožu.

Večer bol podľa môjho názoru veľmi pozoruhodný: či už hovoríme o atraktívnych osobnostiach, alebo o výbere diel. Napríklad Kalabisova hudba sa do štandardných abonentných balíčkov nedostáva tak často. Celkom určite koncert patril k tým podnetnejším podujatiam, ktoré sú pre poslucháča niečím viac než len príjemne stráveným časom.

Hodnotenie autorky recenzie: 85 %


Dirigent: Jiří Rožeň
Sbormistr: Petr Fiala
Mahan Esfahani (cembalo)
Pavel Svoboda (varhany)
Jana Šrejma Kačírková (soprán)
Markéta Cukrová (alt)
Richard Samek (tenor)
Jozef Benci (bas)
Symfonický orchestr Českého rozhlasu
Český filharmonický sbor Brno
12. února 2018 Rudolfinum Praha

program:
Igor Stravinskij: Symfonie dechových nástrojů
Viktor Kalabis: Koncert pro cembalo a smyčcový orchestr, op. 42
Leoš Janáček: Glagolská mše

www.rozhlas.cz/socr

Reklama

Hodnocení

Vaše hodnocení - SOČR, J. Rožeň, M. Esfahani ad. (Praha 12.2.2018)

[Celkem: 14    Průměr: 2.9/5]

Mohlo by vás zajímat


Komentáře. Respektujte prosím pravidla diskuze.

Please Login to comment

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

  Subscribe  
Upozornit na