Premiéra v Bratislavě: Potřebuje Opera SND Ravelovu Španělskou hodinku?

Potrebuje Opera SND Španielsku hodinku?

V bratislavskej opere je situácia o to naliehavejšia, že do storočnice Slovenského národného divadla neostávajú ani tri roky. Aktuálna sezóna, pri zachovávaní repertoárového systému prevádzky (striedanie titulov verzus bloky sú ale inou témou), by už mala čiastočne anticipovať divadelný plagát jubilejnej sezóny. Z úvodnej tlačovej konferencie okrajovo vyplynulo, že len avizovaná opereta Poľská krv má, vďaka Oskarovi Nedbalovi, súvislosť so začiatkom existencie našej erbovej inštitúcie. Či sa najnovší spoločný prírastok operného a baletného súboru pod pláštikom Ravelových krátkych opusov jubilejnej sezóny vôbec dožije, sa nechajme prekvapiť.

Zdôvodnenie, legitímne pri každej premiére, prečo sa daný titul dostáva do obehu, nebolo celkom jednoznačné. Odvolávanie sa na „pokračovanie dramaturgickej línie“ zbližovania operného a baletného súboru počas jedného večera, nie je príliš presvedčivý argument. Bartókovská kombinácia pred štrnástimi (!) rokmi síce vyšla, no vlaňajšie implantovanie baletu Berliozovu dramatickú legendu nebonifikovalo. Symbiózu oboch ansámblov by najčistejšie doložil výber diela priamo zo žánru opéra-ballet. Ale to už sme v rovine hypotéz. Rovnako ako pri zodpovedaní otázky, či operné a baletné publikum je zhodné, prípadne či vznikne synergický návštevnícky efekt. Isté je len jedno, že ostatná premiéra Slovenského národného divadla je zložená z jednodejstvovej hudobnej komédie Španielska hodinka a baletu Dafnis a Chloé od Mauricea Ravela. Dnešná recenzia sa venuje len opernej polovici večera (recenziu baletu Opera Plus prinesie v najbližších dňoch).

Bol Maurice Ravel operným skladateľom? Azda trúfalá otázka, no v odpovedi sa mi vynára dodatkové slovko „aj“. Do dvoch jednoaktoviek, Španielskej hodinky a Dieťaťa a kúziel, vložil sumárne približne sto minút opernej hudby. Jeho doména bola nepochybne v iných odvetviach. Všetci vieme kde. V operách si pritom vôbec nezľahčoval prácu. Skôr naopak. Španielska hodinka je minuciózne prepracovaná, nebaží po vonkajšom efekte, ktorý by bol pri konverzačno-deklamačnom type spievania a „fajnšmekerskom“ kompozičnom slovníku sotva možný. Po prvýkrát zaznela v Paríži 19. mája 1911, vznikať začala štyri roky pred týmto dátumom, teda v období zmiešaných hudobných prúdov. Len pár mesiacov pred jej premiérou spoznal svet natoľko rozdielne diela, akými sú napríklad Pucciniho Dievča zo Západu či Straussov Gavalier s ružou.

Ale Ravel bol verný vlastnej, impresionizmom nasiaknutej poetike a zmyslu pre malé plôšky. Zrejme bol vnútorne presvedčený, že v hocako banálnom námete (francúzsky spisovateľ a libretista Franc-Nohain sa žiadnym iným operným textom do histórie nezapísal), s dejom pútajúcim približne toľko, koľko trvá prečítanie obsahu v bulletine, nájde sám seba. Presnejšie, osobnú záľubu v drobných mechanizmoch, strojčekoch, hodinkách. A španielskom hudobnom kolorite, pretože v žilách mu prúdila krv Baska. Aj preto práve Španielsko v názve opery, dejisko u hodinára v Tolede, aj preto španielske mená postáv a v neposlednom rade samotná hudobná poetika diela.

Španielsku hodinku v repertoároch divadiel nájdeme aj dnes, síce nie často, no v rôznych kombináciách. Buď s Ravelovou druhou operou Dieťa a kúzla, alebo s inou jednoaktovkou. V roku 1961 ju v Bratislave spojili s Leoncavallovými Komediantmi, naposledy v košickej opere (2011) so Zuzankiným tajomstvom Ermanna Wolfa-Ferrariho. Súčasná verzia s baletom je skôr novinkou. Či Španielska hodinka bola pre Operu SND nevyhnutnosťou, ukáže divácky záujem na reprízach. Ako prvotný predpoklad jej zaradenia by som považoval návrh zmysluplného projektu. Ktorý by jednak dokázal originálnymi nápadmi čeliť nástrahám nevynaliezavého libreta a jednak obnažil rafinovanosť ravelovskej partitúry do najjemnejších nuáns. Opačný postup, vybrať titul a hľadať preň interpretov, je riskantnejší. To napokon potvrdilo aj bratislavské naštudovanie.

Pavol Smolík sa za režisérsky pult vrátil do Opery SND po viacročnej pauze. Komický žáner mu nie je vzdialený, no v tomto prípade predloha nevyvoláva spontánny smiech. Humor Ravelovej opery je špecifický a veľmi záleží na subjektívnom vneme diváka, či ho pojme ako sofistikovaný (vďaka hudbe) alebo triviálny. Tím inscenátorov, do ktorého patrí scénograf Marek Hollý a kostýmová výtvarníčka Ľudmila Várossová, musel úpenlivo hľadať kľúč k zmysluplnejšiemu výkladu. Vývoj príbehu má chabú dynamiku, situácie sa opakujú, pousmiať sa na nich možno dva-tri razy, s rigidnými charaktermi postáv ťažko hýbať. Nie je to ani vďačná téma na aktualizáciu, hoci o prelietavé ženy a chtivých milencov nie je núdza ani teraz. Lenže, kto dnes vlezie do skriňových hodín a nechá sa v nich svojím sokom neustále premiestňovať. Čiže tento variant koncepcie na stole nebol.