Premiéra v Bratislavě: Potřebuje Opera SND Ravelovu Španělskou hodinku?

  1. 1
  2. 2
Rád by som veril, že aj v Opere Slovenského národného divadla každý novo zaradený titul prechádza sitom dramaturgických úvah. Nemal by som pochybnosti, keby profil a program súboru v dlhodobejšom časovom horizonte formoval silný „triumvirát“. Pokiaľ systém nie je postavený na troch pilieroch – riaditeľovi opery (intendantovi), hudobnom riaditeľovi a hlavnom dramaturgovi – je riziko pošmyknutia vyššie. Zo vzájomných diskusií, argumentácií i názorových oponovaní trojice osobností, môže vzniknúť zmysluplná vízia divadla. Čím menej aktérov koncepciu divadla kreuje, tým je subjektívnejšia a zraniteľnejšia.
Maurice Ravel: Španielska hodinka – SND Bratislava 2017 (zdroj FB Opery SND Bratislava / foto Pavol Urbánek)

Potrebuje Opera SND Španielsku hodinku?

V bratislavskej opere je situácia o to naliehavejšia, že do storočnice Slovenského národného divadla neostávajú ani tri roky. Aktuálna sezóna, pri zachovávaní repertoárového systému prevádzky (striedanie titulov verzus bloky sú ale inou témou), by už mala čiastočne anticipovať divadelný plagát jubilejnej sezóny. Z úvodnej tlačovej konferencie okrajovo vyplynulo, že len avizovaná opereta Poľská krv má, vďaka Oskarovi Nedbalovi, súvislosť so začiatkom existencie našej erbovej inštitúcie. Či sa najnovší spoločný prírastok operného a baletného súboru pod pláštikom Ravelových krátkych opusov jubilejnej sezóny vôbec dožije, sa nechajme prekvapiť.

Zdôvodnenie, legitímne pri každej premiére, prečo sa daný titul dostáva do obehu, nebolo celkom jednoznačné. Odvolávanie sa na „pokračovanie dramaturgickej línie“ zbližovania operného a baletného súboru počas jedného večera, nie je príliš presvedčivý argument. Bartókovská kombinácia pred štrnástimi (!) rokmi síce vyšla, no vlaňajšie implantovanie baletu Berliozovu dramatickú legendu nebonifikovalo. Symbiózu oboch ansámblov by najčistejšie doložil výber diela priamo zo žánru opéra-ballet. Ale to už sme v rovine hypotéz. Rovnako ako pri zodpovedaní otázky, či operné a baletné publikum je zhodné, prípadne či vznikne synergický návštevnícky efekt. Isté je len jedno, že ostatná premiéra Slovenského národného divadla je zložená z jednodejstvovej hudobnej komédie Španielska hodinka a baletu Dafnis a Chloé od Mauricea Ravela. Dnešná recenzia sa venuje len opernej polovici večera (recenziu baletu Opera Plus prinesie v najbližších dňoch).

Bol Maurice Ravel operným skladateľom? Azda trúfalá otázka, no v odpovedi sa mi vynára dodatkové slovko „aj“. Do dvoch jednoaktoviek, Španielskej hodinkyDieťaťa a kúziel, vložil sumárne približne sto minút opernej hudby. Jeho doména bola nepochybne v iných odvetviach. Všetci vieme kde. V operách si pritom vôbec nezľahčoval prácu. Skôr naopak. Španielska hodinka je minuciózne prepracovaná, nebaží po vonkajšom efekte, ktorý by bol pri konverzačno-deklamačnom type spievania a „fajnšmekerskom“ kompozičnom slovníku sotva možný. Po prvýkrát zaznela v Paríži 19. mája 1911, vznikať začala štyri roky pred týmto dátumom, teda v období zmiešaných hudobných prúdov. Len pár mesiacov pred jej premiérou spoznal svet natoľko rozdielne diela, akými sú napríklad Pucciniho Dievča zo Západu či Straussov Gavalier s ružou.

Ale Ravel bol verný vlastnej, impresionizmom nasiaknutej poetike a zmyslu pre malé plôšky. Zrejme bol vnútorne presvedčený, že v hocako banálnom námete (francúzsky spisovateľ a libretista Franc-Nohain sa žiadnym iným operným textom do histórie nezapísal), s dejom pútajúcim približne toľko, koľko trvá prečítanie obsahu v bulletine, nájde sám seba. Presnejšie, osobnú záľubu v drobných mechanizmoch, strojčekoch, hodinkách. A španielskom hudobnom kolorite, pretože v žilách mu prúdila krv Baska. Aj preto práve Španielsko v názve opery, dejisko u hodinára v Tolede, aj preto španielske mená postáv a v neposlednom rade samotná hudobná poetika diela.

Maurice Ravel – 1925 (zdroj en.wikipedia.org)

Španielsku hodinku v repertoároch divadiel nájdeme aj dnes, síce nie často, no v rôznych kombináciách. Buď s Ravelovou druhou operou Dieťa a kúzla, alebo s inou jednoaktovkou. V roku 1961 ju v Bratislave spojili s Leoncavallovými Komediantmi, naposledy v košickej opere (2011) so Zuzankiným tajomstvom Ermanna Wolfa-Ferrariho. Súčasná verzia s baletom je skôr novinkou. Či Španielska hodinka bola pre Operu SND nevyhnutnosťou, ukáže divácky záujem na reprízach. Ako prvotný predpoklad jej zaradenia by som považoval návrh zmysluplného projektu. Ktorý by jednak dokázal originálnymi nápadmi čeliť nástrahám nevynaliezavého libreta a jednak obnažil rafinovanosť ravelovskej partitúry do najjemnejších nuáns. Opačný postup, vybrať titul a hľadať preň interpretov, je riskantnejší. To napokon potvrdilo aj bratislavské naštudovanie.

Pavol Smolík sa za režisérsky pult vrátil do Opery SND po viacročnej pauze. Komický žáner mu nie je vzdialený, no v tomto prípade predloha nevyvoláva spontánny smiech. Humor Ravelovej opery je špecifický a veľmi záleží na subjektívnom vneme diváka, či ho pojme ako sofistikovaný (vďaka hudbe) alebo triviálny. Tím inscenátorov, do ktorého patrí scénograf Marek Hollý a kostýmová výtvarníčka Ľudmila Várossová, musel úpenlivo hľadať kľúč k zmysluplnejšiemu výkladu. Vývoj príbehu má chabú dynamiku, situácie sa opakujú, pousmiať sa na nich možno dva-tri razy, s rigidnými charaktermi postáv ťažko hýbať. Nie je to ani vďačná téma na aktualizáciu, hoci o prelietavé ženy a chtivých milencov nie je núdza ani teraz. Lenže, kto dnes vlezie do skriňových hodín a nechá sa v nich svojím sokom neustále premiestňovať. Čiže tento variant koncepcie na stole nebol.

  1. 1
  2. 2

Hodnocení

Vaše hodnocení - Ravel: Španielska hodinka (SND Bratislava 2017)

[Celkem: 24    Průměr: 2.7/5]

Související články


Reakcí (4) “Premiéra v Bratislavě: Potřebuje Opera SND Ravelovu Španělskou hodinku?

  1. Pri prečítaní trefného nadpisu recenzie ma nemohla nenapadnúť kacírska otázka: A potrebuje vlastne Bratislava takúto Operu SND? Dodávam, platenú z našich daní? Neschopnú nadchnúť široké obecenstvo? Neschopné podchytiť úžasné bohatstvo talentov roztrúsené po svete? Speváckych i iných profesií? Grúberovú budú túto sezónu oslavovať vo Viedni, Mníchove i Berlíne, Bršlík spieva v Zurichu, Kurucová v Berlíne, Kocán v MET….atď…
    A my v našom NÁRODNOM DIVADLE sa budeme „vytešovať“ Španielskou hodinkou a diplomovými prácami….. Však „vďaka“ i za ňu, ale pri zhliadnutí celého dramaturgického plánu mi idú zimomriavky.

    Neverím pán Unger, že každý novo zaradený titul prechádza nejakým sitom dramaturgických úvah nejakého silného „triumvirátu“. Nevidím žiadnu zmysluplnú víziu divadla. Vidím len akési chaotické plátanie programov, chaotické obsadzovanie postáv a úplne bezkoncepčný marketing.

    Vďaka Vám pán Unger za recenziu a za Vaše trvalé snahy poukázať na stav Opery SND. Nepíše sa mi toto ľahko, vlastne ani neviem komu sa za svoje výsledky – nevýsledky vedenie SND má zodpovedať. Zdalo sa mi, že hádam širšiemu publiku, divákom i odborníkom….

    Je mi proste jasné, že zatnem zuby a opäť raz si pôjdem vypočuť naživo Kocána so zavretými očami na nevydareného Barbiera zo Sevilly a inak opery budem pozerať na youtube:)

    Teda, treba nám takúto Operu SND???

  2. Nie, netreba, milá jamka. A tá „kacírska“ otázka, ktorá vôbec nie je kacírskou, ale vo svetle mnohých zážitkov za dlhé obdobie úplne legitímnou, nenapadla len Vám. Komu sa má vedenie SND zodpovedať, je úplne jasné – Ministerstvu kultúry. Žiaľ, ryba smrdí od hlavy aj v tomto prípade. Nielen na tomto portáli, ale aj v iných médiách, a nielen od p.Ungera, ale aj iných kritikov sa za posledné minimálne 3-4 roky objavilo toľko nepriaznivých recenzií a iných správ o dianí v Opere SND, že každý lucidný minister by musel pojať minimálne podozrenie, že v tom divadle niečo nie je s kostolným poriadkom. Pripočítajúc k tomu výsledky hospodárenia, stav návštevnosti a ďalšie ukazovatele by to malo stačiť na okamžitý „vyhadzov“. V súkromnej firme by sa s takýmto riaditeľom nikto nebavil ani o hodinu viac. Lenže zo štátneho krv netečie. Takže sa s tým chaosom a nekoncepčnosťou takmer na každom kroku divadlo zrejme „úspešne“ preplazí až do jubilejnej sezóny. A medzitým si prečítame pár ďalších ponaučení z krízy bez vývoja. Apropos – treba vôbec ešte o takom divadle písať? Z ohľadu k niektorým umelcom, ktorí tam naďalej pôsobia, asi áno. Ale inak? (to je zas moja „kacírska“ otázka…)

      1. Vážení(é), ďakujem za reakcie. V ostatných rokoch som nezaznamenal zo strany vedenia SND, či operného súboru, žiaden signál o potrebe otvorenej diskusie na tému smerovania inštitúcie k storočnici. Ani tlačové konferencie nenapovedali, že k jubileu sa pristupuje systematicky. Máte pravdu, že dramaturgia aktuálnej sezóny je mimoriadne nepresvedčivá. O najnovšej improvizácii sa môžete presvedčiť, keď si na starom webe SND (kde je ten nový, ktorý už dávno, pred rokom či dvoma, mal konkurzom vybraného víťaza???) otvoríte sekciu „premiéry“. Z čista – z jasna sa tam objavil Rossiniho Signor Bruschino (zač. dec.), ako plod spolupráce úplne neznámej, zrejme účelovo vytvorenej Asociácie CORPUS s Operou SND. Programom „Otvorenej opery“ (ďalší neznámy pojem) je vytvoriť akúsi alternatívu produkciám kamenných divadiel. Nuž o čo ide, o alternatívu či spoluprácu? Pán Bendik je predsa riadnym členom súboru SND, dokonca dramaturgom i režisérom, kde svojimi počinmi má možnosť ponúknuť svoju tvorivú poetiku. V aktuálnej sezóne režíruje Toscu, v Španielskej hodinke bol dramaturgom… Sledujme, prosím, čo sa za týmto skrýva a najmä, či im za pobyt na doskách SND bude účtovaný komerčný prenájom. To bude zaujímavé. O tomto projekte sa totiž nehovorilo ani na tlačovke k sezóne, ani sa nenachádza v tlačenom propagačnom materiáli, ktorý sme pred sezónou dostali. Nateraz aspoň toľko… PU

Napsat komentář