Prokofjevův Hráč ve Vídni. Recenze a také rozhovor s dirigentkou a režisérkou

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4
V stredu 4. októbra priniesla Viedenská štátna opera prvú zo svojich plánovaných šiestich premiér tejto sezóny – operu Sergeja Prokofjeva Gambler (Hráč). Skladateľovou prvotnou inšpiráciou k jej napísaniu bola rovnomenná novela ruského spisovateľa Fiodora Michailoviča Dostojevského. Tá zobrazuje svet tak trochu narkotickej eufórie a hráčskej vášne, pri ktorej osadenstvo kasína nie je schopné vnímať nič iného, len štrngotanie žetónov. Jej príbeh sa odohráva vo fiktívnom nemeckom kúpelnom meste Roulettenburgu a divák je od prvej minúty neľútostne vtiahnutý do trblietajúceho sa pololegálneho sveta hazardu. Sergej Prokofjev toto Dostojevského svieže dielko z roku 1866 upravil, na jeho základe vytvoril vlastné libreto, zjednodušil niektoré dejové linky a zmenil jeho záver.
Sergej Prokofjev: Der Spieler – vizuál – Wiener Staatsoper 2017 (zdroj wiener-staatsoper.at / foto © Wiener Staatsoper GmbH/Michael Pöhn)

Ruský názov opery Igrok je možné prekladať do slovenčiny aj ako Hráč, ale aj ako Gambler. Vzhľadom na kontext novely je Gambler dokonca o niečo výstižnejší. Pod týmto názvom sa Prokofjevova opera uvádza napríklad aj v angličtine. Či už operu pomenujeme tak, alebo onak, jej názov by kľudne mohol byť aj v plurále. Hráčskej vášni totiž neprepadá len jeden hrdina príbehu, ale všetky hlavné postavy, ktoré na scéne uvidíme.

Napriek tomu, že zlé jazyky tvrdilii, že aj Dostojevskij novelu napísal, aby sa vyplatil zo svojich dlhov urobených v kasíne, skutočnosť bola oveľa prozaickejšia. Po smrti svojho brata sa spisovateľ dostal do finančných problémov a musel podpísať nevýhodnú zmluvu s vydavateľom. Ten mu potom na jej základe hrozil, že ak nenapíše nový román a nedodá ho v zmluvne dohodnutom termíne, tak práva zo všetkých jeho predchádzajúcich prác prepadnú v prospech vydavateľstva. Dostojevskij musel písať novelu tak rýchlo, ako sa len dalo, a kvôli úspore času väčšinou aj s pomocou stenografky. Tou bola Anna Snitkina, jeho neskoršia druhá manželka. V takejto hektickej atmosfére sa zrodil až nečakane úspešný Gambler/Hráč.

Gambler rozpráva príbeh o obsesívnej chamtivosti. O posadnutosti, o euforických výhrach veľkých balíkov peňazí a masívnych stratách. Hlavné postavy žijú hazardom, ich život sa odohráva vlastne len v krátkych okamihoch medzi položením žetónov na hraciu plochu a momentom, kedy gulička zapadne do drážky rulety. Niektoré postavy dlžia iným postavám už od počiatku príbehu pomerne veľké sumy peňazí, iné sa zadlžujú až v priebehu deja, avšak divák po chvíli stráca prehľad, kto presne komu požičal a komu sa majú peniaze vrátiť. V centre príbehu sa nachádza mladík Alexej a generálova nevlastná dcéra Polina, ktorých vzájomné komplikované vzťahy pohybujúce sa medzi láskou a nenávisťou tiež poznačila skutočnosť, že sú obaja zadĺžení, hoci každý z nich dlží niekomu inému. Otec Poliny – generál vo výslužbe – v kasíne prehral takmer všetko. Pred definitívnym opustením hry ho zachránila len pôžička na úžernícky úrok od ďalšej z prapodivných postavičiek tohoto panoptika. Ak sa však karta v hre rýchlo neobráti v jeho prospech, tak pred úplným zbankrotovaním ho môže zachrániť len dedičstvo po babičke (v opere nazývanej Babulenka), v ktorej skorú smrť preto pevne verí. Ako sa však ukáže neskôr, dúfa márne.

Cynizmus postáv aj ich vzájomné vzťahy pokrivené hráčskou vášňou dokresľuje kasínová „zlatokopka“ Blanche, ktorá celý čas trpezlivo čaká na svoju šancu uloviť práve toho chlapa, ktorý v rulete nakoniec vyhrá zo všetkých najviac. Nebudem sa púšťať do prerozprávania deja opery, predchádzajúce fragmenty len majú napomôcť vytvoriť si predstavu o atmosfére príbehu.

Sergej Prokofjev (zdroj commons.wikimedia.org)

Prokofjev operu napísal v konverzačnom štýle, držať krok s jednotlivými replikami však nie je vždy úplne jednoduché, nakoľko sa na diváka valia závratným tempom. Z hudby od prvého momentu sála ohromná energia. Keď operu dokončil, mal len dvadsať šesť rokov. V tom čase bol plný mladíckeho elánu, očarený novátorskými hudobnými vetrami, ktoré duli v cárskej Moskve. Dizonantná hudba s nezvyčajnými harmóniami sa mnohým zdala príliš komplikovaná. Prokofjev však bol odhodlaný ukázať svetu nový kompozičný štýl a túžil sa predovšetkým negatívne vymedziť voči hudbe Richarda Wagnera.

Hráčska vášeň je v opere po hudobnej stránke brilantne znázornená. Skladateľ dokonca skomponoval simuláciu zvuku točiacej sa rulety a guličky, ktorá v nej poskakuje po drážkách, až kým do niektorej nezapadne. Tento opakujúci sa motív zaznie vždy, keď krupiér ruletu rozkrúti.

Aj Dostojevskij, aj Prokofjev hráčsku vášeň veľmi dobre spoznali na vlastnej koži. Dostojevskij skutočne hrával ruletu a Prokofjev sa zase prejavil ako veľký hráč v prenesenom význame slova, keď sa pustil do komplikovanej hry s ohňom, ktorú celé roky viedol so sovietským štátom. Na rozdiel od hry v kasíne však v jeho životnej hre neišlo o vstavené peniaze v banku, ale o fyzické prežitie skladateľa. Prokofjev sa totiž po dvadsiatich rokoch emigrácie rozhodol vrátiť do Sovietskeho zväzu aj so svojou rodinou práve v čase, kedy prebiehali najbrutálnejšie zo stalinských čistiek, čím doslova šokoval verejnosť. V tom čase mnoho umelcov nenávratne „zmizlo“ v gulagoch, pričom len tí šťastnejší z nich trestanecké tábory aj prežili. Prokofjev si musel byť veľmi dobre vedomý reálnych hrozieb, ktoré príchod celej jeho rodiny do Ruska v roku 1936 obnášal. Lenže skladateľ mal pre návrat do krajiny presne tie isté dôvody, ktoré ho pred dvadsiatimi rokmi viedli k emigrácii z Ruska preč – potrebu realizácie svojej hudby. Málo sa dnes vie, že pôvodnou príčinou jeho emigrácie bola práve opera Gambler/Hráč, respektíve skutočnosť, že ju po jej dokončení nemohol v Rusku inscenovať.

Najprv sa jej príprava zdržala kvôli sporom s Dostojevského manželkou, nositeľkou práv k dielam po svojom nebohom manželovi, ktorá kategoricky nesúhlasila s tým, aby Prokofjev použil ako námet opery túto novelu. Keď sa však spor medzi ňou a Prokofjevom podarilo (finančne) urovnať, vypukla v Rusku februárová revolúcia a všeobecný chaos zastavil prípravné práce na inscenovaní opery. O pol roka neskôr prišla aj boľševická revolúcia, ktorá uvedenie opery znemožnila definitívne. Keď Prokofjev pochopil, že Gamblera na domácej pôde neuvidí, emigroval, aby ho mohol inscenovať aspoň v zahraničí. Narážal však neustále na mnohé technické problémy, nakoľko originál partitúry zostal v Leningrade a skladateľ mal k nemu odopretý prístup (viac ako desať rokov).

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4

Hodnocení

Vaše hodnocení - Sergej Prokofjev: Hráč – Wiener Staatsoper 2017

[Total: 4    Average: 5/5]

Související články


Napsat komentář