Pryč z Česka? (1)

Preč z Česka? (1) 
Dance Open – Peterburg – Den první 

Úvod k dvanástemu ročníku festivalu Dance Open, ktorý pred pár dňami skončil v Sankt Peterburgu som napísal v šestnástom diele Baletnej panorámy (zde). Takýto významný festival, na ktorom má server Opera Plus svojho vyslanca na pozvanie organizátorov festivalu, ktorí ocenili český web o umení, si zaslúži väčšiu pozornosť. Často počúvame sťažnosti, prečo to u nás nejde, prečo nemáme také kvalitné predstavenia, že za všetko môžu peniaze, že všetci utiekli do zahraničia, že nie je na dobrých choreografov, nie sú sponzori a podobne. Lenže keby divák vedel, koľko sa utratí za tvorbu doma, možno by sa spolu s umelcami oných divadiel divil, že za tie peniaze sa neobjednal zahraničný, skúsenejší, preverený tvorca. A presne tak sa umelci divia. Lenže nikto to verejne neprizná, pretože platy a honoráre podliehajú utajeniu. Takže nie všetko je skutočne tak, ako sa javí. Možno preto toľko českých i slovenských umelcov hľadá uplatnenie v zahraničí. A nielen umelcov, ale aj diváci čoraz viac cestujú za umením a kultúrou radšej ďalej za hranice. Ako sa táto situácia vyvinie, ako skončí tento moderný umelecký exodus, záleží len na vedení divadiel. Z Prahy do mekky baletu Sankt Peterburgu je to dve hodiny lietadlom, nie je to výhodnejšie než cestovať na premiéru do Brna (alebo dve hodiny do Drážďan)? Preletíte tisícpäťsto kilometrov a pristanete v inom svete. Za zvláštneho slnečného svetla od Fínskeho zálivu sa ocitnete ako na umeleckom Olympe. V prípade festivalu je to ešte výhodnejšie, že v rámci víkendu môžete navštíviť hneď niekoľko špičkových podujatí. A keď zasadnete v hľadisku a vidíte predstavenie, môžete sa diviť ako Alenka v ríši divov.19. a 20. apríla sa konalo predstavenie s názvom Night of One-act Ballets. Na nádhernom priestranstve, ktoré ohraničuje Nevský prospekt a šedivá iónska fasáda Ruskej národnej knižnice, stojí úchvatná Rossiho stavba – Alexandrinské divadlo. Jeho jednoduchú fasádu zdobí stĺpová lodžia, ktorej dominuje socha Apolóna na voze a dve niky po stranách, ktoré ukrývajú sochy múz: Terpsichoré – múzy tanca a zborového spevu a Melpomené – múzy tragédie a lyriky. Naopak na bočných stranách sa lodžia fasády mení vo vystupujúcu arkádu. Pri storočnom výročí Puškinovej smrti (v roku 1937) bolo divadlo premenované na Puškinovo, dnes našťastie opäť nesie meno Alexandrinské. V divadle sídli hlavne činohra a história divadelnej spoločnosti siaha až do roku 1756, čo z nej robí najstarší ruský súbor. Svoje prvé prevedenie tu mal Gogoľov Revízor (v roku 1836), ktorý spôsobil senzáciu a svoju premiéru tu mala Čechovova Čajka, ktorá naopak prepadla, takže Čechov nenápadne zmizol a stratil sa v dave na Nevskom prospekte. Keď už budete na predstavení, stojí zato divadlo obísť. Zozadu totiž k nemu ústi slávna ulica v Petrohrade toľko skloňovaného architekta Rossiho, Zodčevo Rossi. Je to nielen architektonicky najdokonalejšia ulica, proporčne absolútne vyvážená, ale má aj svoj špecifický význam. Ulica je filigránske urbanistické dielko, budovy po jej stranách majú totiž rovnakú výšku ako je šírka ulice (22 metrov). Každé okno, stĺp, dlažobná kocka, lampa má svoj zrkadlový obraz na náprotivnej strane. A to nie je všetko. Smerom od divadla na ľavej strane sa nachádza oná slávna škola, pojem, mýtus? Baletná škola Agrippiny Vaganovej. +++

===Keď si predstavíte, že tou ulicou kráčal Nižinsky, Karsavina, Pavlova, Ďagilev, Bakst, Benois, Fokin, musíte sa na chvíľu zastaviť a túžobne nazerať do veľkých okien na prvom poschodí, za ktorými sú baletné sály. Počiatky školy siahajú až do roku 1738, kedy tu Jean Baptiste Lande začal učiť a cvičiť deti palácového služobníctva, aby mohli byť účastné pri dvorskej zábave. Moderné vyučovacie metódy tu zaviedla Agrippina Vaganova v roku 1934. Vaganova vychovala generáciu umelkýň ako Semenova, Vecheslova, Balabina, Ulanova, Dudinska, Shelest, Jastrebova, Osipenko, Kurgapkina, Petrova, Moiseeva, Kolpakova a to sa už dostávame skoro do prítomnosti: chodil sem Nurejev, Makarová, Baryšnikov… čo viac si priať? Možno len prehovoriť prísnych vrátnikov, aby vám ukázali súkromné školské múzeum, kde sú zachránené skutočné skvosty: napríklad originálne kostýmy z premiéry Spiacej krásavice alebo cenné kostýmy a doplnky z obdobia Ballets Russes. Niečo málo môžete vidieť hneď za divadlom v nenápadnom Divadelnom múzeu, ale nie je toho mnoho. Ale niekedy i málo je hodne, keď vidíte pôvodné návrhy Rollera, špičky Marie Taglioni a kostým zo Sylfidy, predmety, ktoré patrili Šaljapinovi, Petipovi, Rimskemu-Korsakovovi, Čajkovskému. Ručne vyšívané kostýmy, kostýmy zo svetových premiér Ostrovského Búrky, Gogoľovho Revízora, kostým Galiny Ulanovovej zo sovietskej premiéry Romea a Júlie, či kostým Natálie Dudinskej z premiéry Popolušky. Plagáty, programy, partitúry, poznámky, návrhy. Ale späť do divadla. Jeho impozantný interiér s cárskou lóžou a niekoľko balkónov s prepychovými drapériami, štukami, ozdobami vás doslova nadchnú. Zvlášť pôsobivé je členenie parteru, kde polovica má tradičné usporiadanie, ale druhá je stupňovitá a pripomína grécky amfiteáter. Dômyselný systém do seba prepletených schodíšť a slávnostných priestorov vás okúzli tiež. Teraz už späť k baletu.

Večer priniesol zaujímavú dramaturgiu umeleckého riaditeľa festivalu Vasilije Medvedeva spolu s jeho týmom, ktorá spojila tri úplne rozdielne súbory i diela v idei: ako vyzerá súčasný tanec? K stému výročiu svetovej premiéry Svätenie jari