Pryč z Česka? (1)

Pavol Juráš, 03.05.2013 0:00

Drážďanský súbor i touto choreografiou opäť dokazuje svoju umeleckú zrelosť a pripravenosť pre tancovanie „skutočnej“ moderny, ktorá vychádza nie z pochybných postmoderných intelektuálnych ideí a improvizácie, ale z prísneho klasického základu, ktorý formuje dispozície tiel tanečníkov a dáva im mimoriadnu plastickosť a virtuozitu v interpretácii sérií nádherných choreografických nápadov. Godani umelo nenastavuje čas, stačí mu skratka plynúceho času. Čistý priestor javiska v dokonalej svetelnej réžii a scénografii vytvára katedrálu svetla, oného časopriestoru, ktorý modifikuje a kodifikuje mizanscénami tanečníkov. Tí sa zjavujú z rôznych uhlov, nastupujú, sledujú už tancujúce dvojice a zapájajú sa v tejto virtuóznej fúge do svojich hlasov a kontra hlasov, aby vytvorili vznešenú slávnostnú rieku pohybu, ktorá sa mení v ošiaľ fascinujúceho tancovania. Kondícia tanečníkov je neskutočná, pretože štylizovaný pohyb, virtuózne skĺbenie dispozícií pre klasický balet s moderným cítením osí tela, kríženia póz, balansovania medzi effacé a croisé, mäkké päty a chodidlá sa menia v ostré uhly a z vláčneho pohybu sa stáva geometrická hra. Obdivuhodná elasticita tiel tanečníkov svedčí o vysokej pohybovej kultúre Drážďanského súboru.

Hodnotenie autora: 95%

***

Tretia časť večera patrila sólistom, luxusnému výberu tanečníkov- sólistov z Bolšoj baletu z Moskvy. Choreograf Yuri Posokhov vytvoril na Prokofievovu Symfóniu č. 1, označovanú ako Klasická symfónia, jednodejstvový balet. Na prvú vetu Allegro predstavuje choreograf najklasickejšiu časť mini diela. V rýchlom slede predstavuje celý ansámbel tanečníkov, ktorí v allegrovom tempe tancujú pozoruhodné formácie za sebou poskladaných klasických figúr, ktorým nechýba nápad, švih a tanečná virtuozita. Dámy na špičkách v moderne koncipovaných balerínach a páni v jednoduchých efektných večerných sakách sú ich dokonalými gavaliermi. Radosť hudby prvej vety sa prenáša aj do choreografie a veľkého radostného večerného tancovania. Arabesky, grand jeté, ďalšie skoky sú prepojené s mimoriadnym šarmom a rafinovanosťou do nového tvaru, s ktorým ideálne konvenuje klasická hudba Prokofieva. Druhá veta Larghetto je meditatívnym zastavením pri troch virtuóznych pároch, dámy sa často ocitajú na zemi, z vysokých figúr klesajú do hlbokého grand plié a opäť sa dostávajú do vzduchu. Varírujú sa ich úlohy, zdôrazňujú sa ich tanečné prednosti a z celého tohto snového pomalého mihotania vychádza zvláštny vláčny pohyb a symetrická krása. Tichá melanchólia adagia je skutočným meditatívnym zastavením po extravagantnom úvode.

Tretia veta – slávna gavotta je virtuóznou ukážkou najmä pánskeho tancovania šiestich sólistov. Je pozoruhodné ako Posokhov ideálne pohybom ilustruje hudbu, zostáva verný komornej inštrumentácii, charakteru diela, ale zároveň nie je prvoplánovo popisný a ponúka fascinujúce obrazy. Je zaujímavé ako choreograf dokáže vyplniť i jemné pizzikatové plochy, či inštrumentálne medzihry, ktoré skladateľ stavia do kontrastu k sýtym zvukovým plochám. Finále je opäť oslavou klasického tanca ako základnej stavebnej bunky, z ktorej Posokhov stavia fascinujúcu sálu pre moderný ples, ktorý je oslavou dokonalosti a harmónie. Tak ako štylizovaná scéna, v ktorej sa len v projekcii zjavujú bohaté štuky okolo okien plesovej sály a fragmenty lustrov, ktoré menia farbu, tak i z hmotného corps de ballet týchto sólistov vystupujú hmatateľné zapamätateľné figúry, ktoré však vzápätí aj s ich nádherou pohltí neúprosný čas. Možno by sa mohli zdať jednotlivosti samoúčelné, ale v celkovom kontexte skladby má všetko svoj hlboký zmysel a systém. Práve takýto štýl medzi modernou a rôzne lomenými a kombinovanými klasickými figúrami svedčí Bolšoj baletu, ktorého súbor je často kritizovaný za nevierohodnú interpretáciu žijúcich moderných choreografov. Od rozpačitého začiatku sa tak večer Godanim a Posokhovom vyšvihol na jedinečný zážitok.

Tri baletné súbory, tri tanečné štýly, traja choreografi, tri skupiny vynikajúcich interpretov, tri rôzne pohľady na balet dneška. Luxusná atmosféra cárskeho Alexandrinského divadla len umocnila zážitok. Čo je mimoriadne – bonus od usporiadateľov festivalu je, že po skončení každého baletu jeho choreograf zasadol vo foyer, kde podpisoval fotky a komunikoval s divákmi. Vidieť takto naživo troch žijúcich choreografov na jednom mieste, je i v dnešnej dobe vec nevídaná. Niekedy sa odísť z domu za umením vyplatí. I dosť ďaleko. To bol deň prvý.