Rossini Opera Festival s návraty i debuty a na paměť Alberta Zeddy

  1. 1
  2. 2
  3. 3
Rodisko Gioachina Rossiniho, prímorské deväťdesiatpäťtisícové Pesaro, po tridsiaty ôsmy raz zoširoka otvorilo brány kompozičnému odkazu slávneho majstra belcanta. Rossini Opera Festival sa uskutočnil v dňoch 10. – 22. augusta, ako zvyčajne, pod patronátom prezidenta republiky. Podporovaný je štátom, regiónom, mestom, bankami, mnohými inštitúciami a individuálnymi sponzormi. Mimochodom, v kapitole Amici del Rossini Opera Festival 2017, čo je – popri priznaniu sa k priateľstvu - tiež istá forma sponzorstva, už figurujú mená troch Slovákov! V tomto roku bolo podujatie dedikované Albertovi Zeddovi, v marci zosnulej dlhoročnej „tváre“ rossiniovských slávností, dirigentovi, muzikológovi, vracajúcemu so spolupracovníkmi skladateľovým zabudnutým operám v kritických edíciách nový život. Z najprominentnejších rossiniovských expertov nás v júni opustil aj americký muzikológ Philip Gossett.
Alberto Zedda (2. 1. 1928 – 6. 3. 2017) (zdroj FB ROF)


Rossini Opera Festival s návratmi i debutmi

Dramaturgickou osou tejto letnej sezóny boli opäť tri dominantné operné inscenácie (francúzske verzie Obliehania Korintu, Skúšobného kameňaTorvalda a Dorlisky), ktoré boli v rámci sekcie Festival mladých doplnené o Cestu do Remeša. Nechýbal rad koncertov s orchestrom i klavírom a v závere uvedenie Stabat Mater. V novej inscenačnej podobe zaznela len prvá zo spomenutých opier, ďalšie dve boli obnoveniami tvarov spred pätnástich, respektíve jedenástich rokov. Ročník 2017 sa odohral rovnako v znamení návratov, ako aj debutov. Po prvýkrát sa stal jedným z troch rezidenčných hudobných telies Orchestra Sinfonica Nazionale della Rai z Turína (v rokoch 2009 – 2016 bol jeho šéfdirigentom Juraj Valčuha), striedajúci kolegov z Bologne. Novým bol tiež Coro del Teatro Ventidio Basso, sídliaci v Ascoli Piceno. K debutantom, popri viacerých sólistoch a dirigentoch (Francesco Lanzillotta, Michele Spotti), patrila aj kontroverzná katalánska divadelná spoločnosť La Fura dels Baus, podpísaná pod réžiu jedinej novej festivalovej inscenácie.

Obliehanie Korintu ako metafora boja o vodu
Le siège de Corinthe, tridsiata šiesta opera Gioachina Rossiniho, mala úspešnú premiéru v parížskej Académie Royale de Musique (dnešnej Národnej opery) 9. októbra 1826. Bola to prvá skladateľova opera na francúzske libreto, po ktorej nasledovali v dvoch najbližších rokoch Moïse, Le comte OryGuillaume Tell. Trojdejstvová „tragédie lyrique“ Obliehanie Korintu je síce novým javiskovým opusom, avšak využívajúcim v značnej miere hudobný materiál z opery Maometto II, skomponovanej o šesť rokov skôr ako predposledné dielo na objednávku Neapola. Libretistami francúzskej verzie sú Luigi Balocchi a Alexandre Soumet, taliansky text pochádza z pera Cesareho Della Vale. Zreteľné zmeny podmieňuje prispôsobenie sa vkusu francúzskeho publika, ale aj osobnostný vývoj skladateľa. Fakt, že Rossini v nej čiastočne recykloval vlastnú hudbu, nie je ničím novým, bola to dobovo obvyklá metóda nielen u tohto autora a druhu umenia. Rozdielov medzi Maomettom IIObliehaním Korintu je viacero. Zmenené je dejisko i mená postáv. Z nich niektoré sa vo francúzskej verzii neobjavujú, prípadne sú prerozdelené.

Napríklad nohavicový altový benátsky generál Calbo sa čiastočne mení na gréckeho bojovníka Nèocla, určeného vysokému tenorovi. Pribudla aj predohra, ktorú Maometto II napodiv nemal. Dej sa presúva z benátskej kolónie Negroponte do Korintu a konflikt sa odohráva na báze grécko-tureckej, pričom väčšmi je akcentovaná patriotická téma. Boj Grécka za nezávislosť bol v dvadsiatych rokoch devätnásteho storočia populárnym politickým motívom. Po francúzskej verzii sa zrodil ešte taliansky variant Obliehania Korintu. Samozrejme, opera rešpektuje dobové požiadavky Paríža, je monumentálnejšia, výpravnejšia, cítiť v nej skladateľov vývoj aj z hľadiska inštrumentácie a nechýba v nej priestor pre veľké zbory a balet. Hoci balet bol skrátený z pôvodných piatich tancov,a to len desať dní pred premiérou. Na tohtoročnom festivale zaznelo dielo v novej kritickej edícii Damiena Colasa, predstavujúcej oproti predchádzajúcemu naštudovaniu z roku 2000 ďalší krok v rossiniovskom vedeckom bádaní. Mimochodom, práve Obliehanie Korintu bolo roku 1949 na festivale Maggio Musicale Fiorentino (s Renatou Tebaldi ako Pamyrou) spúšťačom rossiniovskej renesancie, ktorá dosiahla nebývalé rozmery. Vzkriesila kompletné javiskové dedičstvo skladateľa, k čomu najväčšmi prispel práve Rossini Opera Festival v Pesare a jeho mladší súrodenec Rossini in Wildbad. Práve v nemeckom Bad Wildbade (kde sa Rossini roku 1856 liečil) za prispenia Nemeckej rossiniovskej spoločnosti zaznela po prvýkrát v novodobej histórii jediná v Pesare neuvedená opera, respektíve pasticcio Eduardo e Cristina.

Ak vedenie festivalu sa rozhodlo po prvýkrát osloviť katalánsku divadelnú skupinu La Fura dels Baus, ktorej tvorivé krédo sa odvíja od vytvárania netradičných výkladov rôznych umeleckých druhov vrátane opery, bolo jasné, že pre Adriatic Arenu (divadelne upravený a akusticky výborne zvládnutý štadión) je pripravená kontroverzná inscenácia. Za réžiu a scénu bol zodpovedný Carlus Padrissa, výtvarné prvky, maľby, kostýmy a video pochádzali od Lity Caballut, svetlá koordinoval Fabio Rossi. La Fura dels Baus ostala verná svojim modelom, opretým o využívanie nekonvenčných scénických materiálov a nových technológií, o spektakulárnosť, pohyb tiel a v neposlednom rade o integráciu publika do divadelného diania. Princípom ich výkladu bola metafora boja o vodu ako vízia potenciálnej hrozby pre prežitie ľudstva. Preto dominantným scénografickým elementom boli veľké plastové fľaše, z ktorých bola poskladaná javisková konštrukcia (múry Korintu), pričom účinkujúci s nimi narábali, niesli ich a vyprázdňovali je aj v priestore celého širokého javiska a hľadiska. Voda, ako nevyhnutné médium prežitia, sa vinula celým príbehom. Menej diferencované (v akýchsi bizarne pestrofarebných priliehavých kostýmoch) boli vojská i protagonisti antagonistických svetov. Spúšťanie symbolizujúcich tabúľ (život a smrť) a maľovaných obrazov, spolu s pôsobivými zmenami farieb, boli ďalším ťažiskom réžie. Silnejšou stránkou inscenácie bolo vtiahnutie hľadiska do akcií, z ktorých mnohé, aj kľúčové, sa odohrávali medzi publikom vo všetkých priestoroch arény. Takmer neustále projektované videá tiež znázorňovali tok vody, podobne ako masové scény vlniacich sa tanečníkov. Pomerne veľký priestor dostali aj viacjazyčné projekcie textov Lorda Byrona. Veľmi pôsobivý bol záver opery so samovraždou Pamyry a zrútením stien z plastových fliaš zároveň s pádom Mohameda. Tým sa naplnilo proroctvo Hiérosa, postavy, ktorá sa v pôvodnom Maomettovi II nenachádza.

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Související články


Napsat komentář