S inspirací červených neonů: Faust v Amsterdamu

  1. 1
  2. 2

Ďalšie rébusy prichádzajú postupne. Najmä po vizuálnej stránke, keďže polopriehľadné panely a rôzne spúšťacie kulisy sa menia vo farbách a osvetleniach. V masovej scéne druhého dejstva sa miešajú futbaloví hráči v červeno-bielych pásikových dresoch s tanečnicami v telovom trikote s prebujneným poprsím, budiacimi ilúziu nahoty. Už tu cítime inšpiráciu amsterdamským „geniom loci“, výkladmi so živým dámskym tovarom. Do toho prichádza Valentin s čatou vojakov v „plnej poľnej“, v maskáčoch a so zbraňami. V ďalšom obraze už sme v zóne s červenými neónmi, nevedno prečo, no Margaréta so susedkou Martou bývajú priamo tam. Zo štyri panely s oknami či balkónovými výrezmi slúžia na rozohratie mizanscén, sú to hniezdočká lásky pre hlavný pár, ale aj dvojicu Marta – Mefisto. Počas Margarétinej „šperkovej“ árie sa medzi červenými panelmi ukáže čierny hviezdny horizont. Aj neónový rám mení farbu, z modrého sa stáva červený. Siebel spieva svoju áriu s mobilom na uchu.Zatiaľ čo civilný kostým Fausta je stále rovnaký, Mefisto znázorňuje raz potetovaného rockera, inokedy poštára, raz príde v kožuchu, inokedy v obleku s bielou gitarou, alebo v župane. V chráme sa zjaví holohlavý s tetovaním a „nahé“ telo chráni len biely uterák omotaný okolo pása. V závere sa mení na Faustovo druhé ja. Jednotlivé obrazy v druhej časti večera už naberajú aj na zmysluplnejšom dramatickom spáde. Chrámový výjav s vysvieteným červeným krížom, Margarétino utopenie dieťaťa v sude (akváriu?) vysunutom z prepadliska, Valentinov návrat a súboj, starostlivosť o vojakov skupinou „sexy ošetrovateliek“, bujará Valpurgina noc, končiaca sa skupinovým sexom medzi ozbrojencami, baletkami, futbalistami a všakovakými inými ľudskými karikatúrami – to všetko už, hoci pod rúškom šou, začína do seba väčšmi zapadať. Za najsilnejšiu a v pointe vybrúsenú považujem záverečnú scénu vo väzení.Žalár tvorí asi dvanásť klietok, medzi ktoré prichádza Faust hľadať Margarétu. Sprevádza ho Mefisto, už ako jeho zrkadlový obraz (sivý oblek, rolák, takmer holá hlava), a po spustení červeného filtra sa klietky dvíhajú. Duševne chorú Margarétu ťahajú dvaja navlas rovnakí muži (Faust a Mefisto)opačnými smermi, tá zmätene, v strachu z oboch, prebieha raz k jedného, vzápätí k druhému. Čas sa napĺňa, platnosť paktu vypršala. Spúšťa sa zarámovaný priehľadný panel a Faust ostáva s Margarétou za ním. Mefistofeles, ako Faustovo alter ego, ležérne odkráča na proscénium a sadá si do – na javisku stále prítomného – doktorovho vedeckého kresla.Pre hudobné naštudovanie pozvalo vedenie divadla dirigenta svetového mena, rodeného Parížana s poľskými koreňmi, Marca Minkowského. Dôsledne verný partitúre neškrtol z nej ani takt, takže predstavenie vrátane jednej prestávky trvalo cez tri a polhodiny. A to aj napriek tomu, že Minkowského tempá ,najmä v prvých dvoch dejstvách, prekvapili takmer až pocitom naháňačky s časom. Dirigent si zjavne neprial, aby sa po uzavretých áriách tlieskalo (celkom sa to nepodarilo), takže zrejme aj tento faktor zvýraznil rýchly tempový pulz. Keď však prišli lyrické miesta, zvoľnenia dostali priestor a pôsobili o to kontrastnejšie. Marc Minkowski si mohol partitúru zvukovo vychutnať a pohrať sa s detailmi, keďže mal k dispozícii veľmi kvalitný orchester Rotterdamskej filharmónie. Rovnako vyspelý, vo farbe plastický, zvukovo priebojný a v tomto prípade aj herecky mimoriadne zaangažovaný bol Zbor Národnej opery v Amsterdame, ktorý pripravila Ching-Lien Wu.

Sólistické obsadenie bolo mladé a zaujímavé. Margarétu stvárnila moldavská sopranistka Irina Lungu (ročník 1980), umelkyňa dobývajúca svet ušľachtilo sfarbeným a technicky výborne vedeným hlasom. Je to stále ešte skôr lyrický soprán, avšak tmavého timbru a schopnosti rozvinúť dynamiku do veľkého oblúka, čím záverečný obraz dosiahol potrebnú gradáciu. Michael Fabiano, tridsaťročný americký tenorista, je čerstvým držiteľom prestížnych Cien Richarda Tuckera a Beverly Sills. Jeho už dnes spinto tenor sólista nešetrí, spieva plným tónom, bližšie sú mu dramatické pasáže, no aj lyrické miesta odtieňoval v dynamike a výraze. Neviem, či to bolo len dôsledkom momentálne zníženej dispozície, ale vysoké C v árii Salut! Demeure chaste et pure zaznelo síce objemne, no s istým drobným šelestom. Michael Fabiano je mladý, temperamentný predstaviteľ, takže jeho Faust bol typovo hodnoverný, s dramatickým vokálnym a hereckým vývojom.Ruský basista Mikhail Petrenko má vo svojich tridsiatich ôsmich rokoch prebrázdené najvýznamnejšie svetové javiská. Nie je to pritom Mefisto strhujúceho hlasu a sonórnych farieb, skôr si zakladá na rafinovanom výraze a mnohotvárnom herectve. V Ollého poňatí je to dominantná postava, striedajúca kostýmy, variujúca diabolské podoby. Dosiaľ neznámy barytonista Florian Sempey (v lete ho čaká titulný Figaro na festivale v Pesare) bol hlasovo dobre vybaveným Valentinom s farebnou strednou polohou a istotou výšok. Krásnym mezzosopránom potešila v nohavičkovom kostýme Siebela Marianne Crebassa a chuťou sa charakterovej štúdie radodajnej Marty zhostila Doris Lamprecht.Ohlas predstavenia vo vypredanom amsterdamskom divadle (kapacita okolo tisíc šesťsto miest) bol mimoriadne ústretový. Netuším ako dopadla premiéra, podobný typ inscenácií býva prijímaný kontroverzne, no navštívená repríza skončila ováciami postojačky. Toto slovenské špecifikum ma skutočne prekvapilo, vo veľkých západných operných domoch sa s ním stretávam len ozaj výnimočne.

Hodnotenie autora recenzie: 75 %

Charles Gounod:
Faust
Hudobné naštudovanie a dirigent: Marc Minkowski
Réžia: Alex Ollé (La Fura dels Baus)
Režijná spolupráca: Valentina Carrasco
Scéna: Alfons Flores
Kostýmy: Lluc Castells
Svetlá: Urs Schönebaum
Zbormajsterka: Ching-Lien Wu
Video: Alfons Flores
Rotterdamský filharmonický orchester
Zbor Národnej opery Amsterdam
(koprodukcia De Nederlandse Opera Amsterdam / Teatro Real Madrid)
Premiéra 13. mája 2014 Národná opera Amsterdam
(napísané z reprízy 21. 5. 2014)

Faust – Michael Fabiano
Méphistophélès – Mikhail Petrenko
Valentin – Florian Sempey
Wagner – Tomislav Lavoie
Marguerite – Irina Lungu
Siebel – Marianne Crebassa
Marthe – Doris Lamprecht

www.operaballet.nl

Foto Ruth Walz

Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky

  1. 1
  2. 2

Mohlo by vás zajímat