Sadko v Bratislavě. Mládeži nepřístupná pohádka?

  1. 1
  2. 2
Operný odkaz Nikolaja Rimského-Korsakova na slovenské divadelné dosky preniká veľmi zriedka. Vo svete – ak nerátam skladateľovu domovinu – úplnou raritou nie je, hoci zo šestnástich opier sa z času na čas objaví sotva polovica. Najčastejšie Zlatý kohútik (toho uviedla roku 2002 aj Opera Slovenského národného divadla), sporadicky Cárska nevesta (spomínam si na zaujímavú berlínsku inscenáciu), Snehulienka, Mozart a Salieri (nedávno naštudovaný v Košiciach), či Rozprávka o cárovi Saltánovi, Májová noc alebo Legenda o neviditeľnom meste Kiteži a panne Fevronii.
N. A. Rimskij-Korsakov: Sadko – SND 2018 (zdroj SND / foto Anton Sládek)

Sadko v Bratislave. Mládeži neprístupná rozprávka?

So Sadkom, operou v siedmich obrazoch na libreto samotného skladateľa, Vladimíra Belského a Vladimíra Stasova, sa v Bratislave stretla len staršia generácia, a to počas javiskovej prítomnosti inscenácie od októbra 1960 do januára 1962. V piatok sa dielo, premiérované na prelome rokov 1897 a 1898 na súkromnej scéne Solodovnikovho divadla v Moskve, vrátilo na dosky Opery Slovenského národného divadla v koprodukcii s Flámskou operou v Antverpách a Gente.

Nikolaj Rimskij-Korsakov (1844 – 1908), jeden z najvýraznejších reprezentantov takzvanej Mocnej hŕstky, bol síce autodidaktom a už v ranom detstve preukázal nevšednú muzikálnosť, no spočiatku si plnil iný sen. Námornícky. V Petrohrade mal popri štúdiu na vojenskej akadémii možnosť spoznávať koncerty a operu a zoznámiť sa so skladateľom Balakirevom. Ten ho prijal do svojho krúžku mladých hudobníkov, medzi Dargomyžského, Musorgského, Borodina. Boli to fanatici s rôznymi civilnými profesiami, odhodlaní vniesť do národnej hudobnej tvorby pokrokové myšlienky. Rimského-Korsakova, hoci sa komponovať naučil sám, pozvali už ako 27-ročného prednášať na petrohradské konzervatórium, čo ho motivovalo k ešte hlbšiemu štúdiu hudobnej teórie. Dodnes jeho tvorba prežíva vďaka schopnosti majstrovskej inštrumentácie, až rafinovane pestrej, farebnej, náladotvornej, ale aj psychologicky hĺbavej. Patrí ešte do éry romantizmu, hoci v čase vzniku Sadka a neskorších autorových opier už v Taliansku prekvital verizmus. Na druhej strane, začuť v ňom aj inšpiráciu Richardom Wagnerom, konkrétne Zlatom Rýna.

Napriek tomu, že režisér novej inscenácie, americký rodák a súčasný umelecký riaditeľ Anglickej národnej opery v Londýne Daniel Kramer, deklaroval subjektívne vnímanie partitúry Sadka ako filmovej hudby (čo sa mi nezdá celkom priliehavé, hoci nie som filmovým divákom), zároveň jej pripísal rozhodujúce miesto vo formovaní svojho javiskového poňatia. Do akej miery sa mu to podarilo, na to jednoznačnú odpoveď nájdeme ťažko. Kramer zatiaľ nemá za sebou veľa operných inscenácií, vo svojej štyridsiatke je na tomto poli skôr neprečítaným nováčikom. Celkom jednoznačne sa však prihlásil k dnes prevažujúcemu (hoci z hľadiska umeleckých výsledkov veľmi rôznorodému) trendu neponechávať diela v podobe, akú do nich zakódovali autori. Paušálna snaha hľadať vo všetkých partitúrach, respektíve libretách, skryté motívy, neraz umelo nadstavené metafory, zrkadlenia dneška, to nie je cesta zaručujúca automaticky „modernosť“. Mala by to byť alternatíva. Príkladov, že aj táto cesta funguje, nájdeme vo svete (i v blízkych českých divadlách) dosť a platí to aj v opačnom garde.

V Sadkovi, opierajúcom sa o takzvané byliny (ruské epické hrdinské básne), inscenátori silne zapochybovali, či ide o vôbec o rozprávkový príbeh. Stavili na kartu jednak odfolklorizovania deja, jednak jeho posunu z polohy mystickej štylizácie do časopriestoru skôr aktualizujúceho. Oba zámery sa naplnili len čiastočne. Dej opery prestáva niesť črty realizmu vo chvíli, keď doňho vstupujú podmorské (teda nadprirodzené) bytosti. Daniel Kramer však vnáša do výkladu celý rad viac či menej akcentovaných nových podnetov. Vo vzťahu k predlohe, hoc aj poňatej metaforicky, bližších i vzdialenejších a v kvantite zrejme väčšej, než samotné dielo unesie. Napríklad motív patriarchátu verzus ženského sveta je skôr umelo nadstavená rovina, podobne ako vtisnutie prvku svetonázorového posolstva (pranierovanie materiálnej chamtivosti) – čo sú témy, ktoré k rozprávkovým námetom jednoducho patria. Stavať na nich filozofiu výkladu je trocha pritiahnuté za vlasy.

Daniel Kramer však išiel ďalej aj v zmene charakteru niektorých postáv. Z guslara Sadka (gusle boli ruským strunovým nástrojom, sprevádzajúcim ľudové spevy) sa stal spevák v nočnom klube, z Nežatu (čo je nohavičková mužská postava, zverená altistke) barová speváčka. Obom prisúdil dekoratívny mikrofón, ktorý ich sprevádza celým príbehom. Ani záver nevyznieva optimisticky. Sadko sa síce vracia do rodného Novgorodu, podľa režiséra (čo je odklon od originálu) však nie k svojej manželke. Vynorila sa, zrejme po prvýkrát v histórii uvádzania diela, aj ďalšia otázka. Vedenie divadla (z tlačovej besedy vyplynulo, že bez konzultácie s inscenátormi) označilo inscenáciu ako nevhodnú pre mládež do 17 rokov. Dôvody? Podľa riaditeľa opery by divák pod odporúčaným vekovým limitom ťažko pochopil výkladové podobenstvo (trocha podceňujúci verdikt). Podľa režiséra, korigujúceho pôvodné spontánne vyjadrenie o „mládeži prístupnosti“ na isté zapochybovanie, by vizualizácia niektorých scén predsa len nemusela byť pre diváka detského veku. Prišli teda dve rôzne verzie vysvetlenia.

Už tento moment kontroverznosti výpovedí podnietil k nazeraniu na inscenáciu aj cez prizmu odporučenia imaginárnej „etickej komisie“ divadla. Problémom asi nebude neschopnosť pochopenia režijného zámeru, hoci aj dosť zašifrovaného. Jednoducho, diváka nečaká rozprávka, hoci jej pointu z príbehu vykoreniť nemožno. K tomu smeroval text v bulletine a tiež pred verejnosťou utajený dramaturgický úvod, ktorý v bufete sledovala len hŕstka náhodných divákov. Pokiaľ by išlo o novinku v praxi Opery Slovenského národného divadla, pýtam sa, prečo nebola spropagovaná. Pred 2. premiérou sa už nič podobné neudialo, takže išlo len o slepý výstrel. Nezrozumiteľnou pre návštevníka sa nezdá byť ani symbolika zlatej rukavice Volchovny, nahrádzajúca tri zlaté rybky pre splnenie Sadkových túžob. Skôr teda princíp „rozprávky pre dospelých“ tkvie vo vizuálnom stvárnení opery.

Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky

  1. 1
  2. 2

Hodnocení

Vaše hodnocení - N. A. Rimskij-Korsakov: Sadko (SND Bratislava 2018)

[yasr_visitor_votes postid="284455" size="small"]

Mohlo by vás zajímat


0 0 vote
Ohodnoťte článek
9 Komentáře
Nejstarší
Nejnovější Most Voted
Inline Feedbacks
View all comments