Sadko v Bratislavě. Mládeži nepřístupná pohádka?

  1. 1
  2. 2
Operný odkaz Nikolaja Rimského-Korsakova na slovenské divadelné dosky preniká veľmi zriedka. Vo svete – ak nerátam skladateľovu domovinu – úplnou raritou nie je, hoci zo šestnástich opier sa z času na čas objaví sotva polovica. Najčastejšie Zlatý kohútik (toho uviedla roku 2002 aj Opera Slovenského národného divadla), sporadicky Cárska nevesta (spomínam si na zaujímavú berlínsku inscenáciu), Snehulienka, Mozart a Salieri (nedávno naštudovaný v Košiciach), či Rozprávka o cárovi Saltánovi, Májová noc alebo Legenda o neviditeľnom meste Kiteži a panne Fevronii.
N. A. Rimskij-Korsakov: Sadko – SND 2018 (zdroj SND / foto Anton Sládek)

Sadko v Bratislave. Mládeži neprístupná rozprávka?

So Sadkom, operou v siedmich obrazoch na libreto samotného skladateľa, Vladimíra Belského a Vladimíra Stasova, sa v Bratislave stretla len staršia generácia, a to počas javiskovej prítomnosti inscenácie od októbra 1960 do januára 1962. V piatok sa dielo, premiérované na prelome rokov 1897 a 1898 na súkromnej scéne Solodovnikovho divadla v Moskve, vrátilo na dosky Opery Slovenského národného divadla v koprodukcii s Flámskou operou v Antverpách a Gente.

Nikolaj Rimskij-Korsakov (1844 – 1908), jeden z najvýraznejších reprezentantov takzvanej Mocnej hŕstky, bol síce autodidaktom a už v ranom detstve preukázal nevšednú muzikálnosť, no spočiatku si plnil iný sen. Námornícky. V Petrohrade mal popri štúdiu na vojenskej akadémii možnosť spoznávať koncerty a operu a zoznámiť sa so skladateľom Balakirevom. Ten ho prijal do svojho krúžku mladých hudobníkov, medzi Dargomyžského, Musorgského, Borodina. Boli to fanatici s rôznymi civilnými profesiami, odhodlaní vniesť do národnej hudobnej tvorby pokrokové myšlienky. Rimského-Korsakova, hoci sa komponovať naučil sám, pozvali už ako 27-ročného prednášať na petrohradské konzervatórium, čo ho motivovalo k ešte hlbšiemu štúdiu hudobnej teórie. Dodnes jeho tvorba prežíva vďaka schopnosti majstrovskej inštrumentácie, až rafinovane pestrej, farebnej, náladotvornej, ale aj psychologicky hĺbavej. Patrí ešte do éry romantizmu, hoci v čase vzniku Sadka a neskorších autorových opier už v Taliansku prekvital verizmus. Na druhej strane, začuť v ňom aj inšpiráciu Richardom Wagnerom, konkrétne Zlatom Rýna.

Napriek tomu, že režisér novej inscenácie, americký rodák a súčasný umelecký riaditeľ Anglickej národnej opery v Londýne Daniel Kramer, deklaroval subjektívne vnímanie partitúry Sadka ako filmovej hudby (čo sa mi nezdá celkom priliehavé, hoci nie som filmovým divákom), zároveň jej pripísal rozhodujúce miesto vo formovaní svojho javiskového poňatia. Do akej miery sa mu to podarilo, na to jednoznačnú odpoveď nájdeme ťažko. Kramer zatiaľ nemá za sebou veľa operných inscenácií, vo svojej štyridsiatke je na tomto poli skôr neprečítaným nováčikom. Celkom jednoznačne sa však prihlásil k dnes prevažujúcemu (hoci z hľadiska umeleckých výsledkov veľmi rôznorodému) trendu neponechávať diela v podobe, akú do nich zakódovali autori. Paušálna snaha hľadať vo všetkých partitúrach, respektíve libretách, skryté motívy, neraz umelo nadstavené metafory, zrkadlenia dneška, to nie je cesta zaručujúca automaticky „modernosť“. Mala by to byť alternatíva. Príkladov, že aj táto cesta funguje, nájdeme vo svete (i v blízkych českých divadlách) dosť a platí to aj v opačnom garde.

V Sadkovi, opierajúcom sa o takzvané byliny (ruské epické hrdinské básne), inscenátori silne zapochybovali, či ide o vôbec o rozprávkový príbeh. Stavili na kartu jednak odfolklorizovania deja, jednak jeho posunu z polohy mystickej štylizácie do časopriestoru skôr aktualizujúceho. Oba zámery sa naplnili len čiastočne. Dej opery prestáva niesť črty realizmu vo chvíli, keď doňho vstupujú podmorské (teda nadprirodzené) bytosti. Daniel Kramer však vnáša do výkladu celý rad viac či menej akcentovaných nových podnetov. Vo vzťahu k predlohe, hoc aj poňatej metaforicky, bližších i vzdialenejších a v kvantite zrejme väčšej, než samotné dielo unesie. Napríklad motív patriarchátu verzus ženského sveta je skôr umelo nadstavená rovina, podobne ako vtisnutie prvku svetonázorového posolstva (pranierovanie materiálnej chamtivosti) – čo sú témy, ktoré k rozprávkovým námetom jednoducho patria. Stavať na nich filozofiu výkladu je trocha pritiahnuté za vlasy.

Daniel Kramer však išiel ďalej aj v zmene charakteru niektorých postáv. Z guslara Sadka (gusle boli ruským strunovým nástrojom, sprevádzajúcim ľudové spevy) sa stal spevák v nočnom klube, z Nežatu (čo je nohavičková mužská postava, zverená altistke) barová speváčka. Obom prisúdil dekoratívny mikrofón, ktorý ich sprevádza celým príbehom. Ani záver nevyznieva optimisticky. Sadko sa síce vracia do rodného Novgorodu, podľa režiséra (čo je odklon od originálu) však nie k svojej manželke. Vynorila sa, zrejme po prvýkrát v histórii uvádzania diela, aj ďalšia otázka. Vedenie divadla (z tlačovej besedy vyplynulo, že bez konzultácie s inscenátormi) označilo inscenáciu ako nevhodnú pre mládež do 17 rokov. Dôvody? Podľa riaditeľa opery by divák pod odporúčaným vekovým limitom ťažko pochopil výkladové podobenstvo (trocha podceňujúci verdikt). Podľa režiséra, korigujúceho pôvodné spontánne vyjadrenie o „mládeži prístupnosti“ na isté zapochybovanie, by vizualizácia niektorých scén predsa len nemusela byť pre diváka detského veku. Prišli teda dve rôzne verzie vysvetlenia.

Už tento moment kontroverznosti výpovedí podnietil k nazeraniu na inscenáciu aj cez prizmu odporučenia imaginárnej „etickej komisie“ divadla. Problémom asi nebude neschopnosť pochopenia režijného zámeru, hoci aj dosť zašifrovaného. Jednoducho, diváka nečaká rozprávka, hoci jej pointu z príbehu vykoreniť nemožno. K tomu smeroval text v bulletine a tiež pred verejnosťou utajený dramaturgický úvod, ktorý v bufete sledovala len hŕstka náhodných divákov. Pokiaľ by išlo o novinku v praxi Opery Slovenského národného divadla, pýtam sa, prečo nebola spropagovaná. Pred 2. premiérou sa už nič podobné neudialo, takže išlo len o slepý výstrel. Nezrozumiteľnou pre návštevníka sa nezdá byť ani symbolika zlatej rukavice Volchovny, nahrádzajúca tri zlaté rybky pre splnenie Sadkových túžob. Skôr teda princíp „rozprávky pre dospelých“ tkvie vo vizuálnom stvárnení opery.

  1. 1
  2. 2

Hodnocení

Vaše hodnocení - N. A. Rimskij-Korsakov: Sadko (SND Bratislava 2018)

[Celkem: 63    Průměr: 3.1/5]

Mohlo by vás zajímat


Reakcí (8) “Sadko v Bratislavě. Mládeži nepřístupná pohádka?

  1. Poučená čitateľom Ladislav som si Sadka celého pozrela na Youtube.
    Skutočnosť v SND bola však omnoho horšia ako som očakávala.
    Tú tmavú obrazovku som pripisovala snáď len tej nahrávke.
    Omyl, javisko bolo rovnako tmavé, pochmúrne.
    Sadko v spodkoch skutočne vyzerá depresívne i keď má červené pokolienky.
    ………
    Celé zlé. Nie je celkom možné vychutnávať hudbu, keď pred sebou máte niečo, s čým bytostne nesúhlasíte. Režisér si vytvoril vlastný príbeh a strčil ho pod hlavičku Sadka.
    ………
    Zriedkavo sa mi stáva, že odchádzam v divadle cez prestávku.
    Nebola som sama. Možno preto obecenstvo nebučalo. V Bratislave to nie je zvykom.

  2. Dúfam, že vedenie SND bude rozvážnejšie konať pri výbere dalšieho koprudkčného partnera. Táto sezona opery je naozaj o ničom. Neočakávam veľa ani od Toscy p.Bendika poznajúc jeho Trubadúra a Fidelia. Naopak, tesím na Hoffmannove poviedky – koprodukcia s operou v Lvove/sezona2018-19/

    1. Veľmi sa mi páčil komentár, či recenzia Sadka od pána Vladimíra Blahu, z ktorého odcitujem vetu:
      “Opäť obnovila no nevyriešila spor, či je klasická opera najvhodnejším priestorom pre odreagovanie si frustrácie umelcov z neradostného vývoja ľudskej spoločnosti”
      Nuž, táto veta platila aj pre inscenáciu Fidelia. Veľmi dúfam, že sa pán Bendík vyhne pri inscenácii Toscy jej aktualizácie do súčasných problémov spoločnosti.

  3. Ano zla rezia, alebo rezia ktoru osobne neprijimame, dokaze urcite zazitok z diela pokazit. Ja som si napriklad pozrel pri priprave na Sadka na you tube produkciu Marinskeho divadla vo velmi “tradicnej a rozpravkovej” rezii a nijako som nebol nadchnuty. Potom som operu len pocuval a naplno sa zalubil do jej hudby a napokon som videl fotky z tejto produkcie a ovela viac mi pasovali k tejto ako pan reziser hovori vo videopozvanke “divej hudbe”. A ani nazivo som z inscenacie SND nebol sklamany. Temna, zemita, psychologizujuca, surealne rozpravkova a miestami dokonca aj velmi zabavna, ci ironicka inscenacia ma oslovila ovela viac ako vacsinou svetla, naivne popisna a pre mna nudna produkcia z Petrohradu. Nehovoriac o ruskej preplacanej scene. Kramera som v prvej casti nemal najmensi problem sledovat a jeho interpretacia sa mi nezdala vobec v rozpore s predlohou. Priznam sa, ze v druhej casti som sa trochu stratil, ale nie primarne kvoli rezii. Skor kvoli zlozitosti deja. Doma som si opat na you tube pozrel koprodukcnu produkciu z Gentu a spracoval aj druhu cast. V tej si reziser dovolil posuny oproti originalu, ale logicke a kontrast rezie k dielu v niektorych momentoch moze byt aj velmi zaujimavy. Kazdopadne ma nerusil a inscenacia patri k tym, pri ktorych som mal pri odchode z divadla pocit, ze si ich chcem este raz pozriet. V kontxte SND pre mna velmi prijemne prekvapenie. Samozrejme, ze existuju aj genialnejsie inscenacie,le ani tento divy Sadko nie je na zahodenejsie.

  4. Súhlasím s Jamkou. Stotožňujem sa s Vašim názorom , že hudobná zložka našich operných predstavení je na veľmi dobrej, a niekedy na vysokej úrovni . Svojou poznámkou som však myslel na tie predstavenia, ktoré sú trvalou a navštevovanou súčasťou repertoáru SND, kde by bolo potrebné oživenie v podobe nových aj zahraničných speváckych obsadení (na úkor preplatených zahraničných režisérov ).
    Považujem za neadekvátne mrhanie financií na tituly, ktoré sú reprízované maximálne jednu sezónu a aj to pri poloprázdnom hľadisku.
    Pri takýchto režijných počinoch sa zvykne hovoriť, že chceme vychovávať , ale najmä získavať nových divákov . Nových, ale najmä mladých divákov si nezískame za stálych divákov tým, že sa im budeme približovať štýlom, ktorý vyhovuje hŕstke divákov.

Napsat komentář